Zamyslenia

Utorok 7. týždňa v Cezročnom období

„Ježiš a jeho učeníci prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, lebo učil svojich učeníkov a hovoril im: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Lenže oni nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli. Tak prišli do Kafarnauma. A keď bol v dome, opýtal sa ich: „O čom ste sa zhovárali cestou?“ Ale oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší. Sadol si, zavolal Dvanástich a povedal im: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“ Potom vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.“
Mk 9,30-37

Zamyslenie:
Raz som sa v kostole počas detskej svätej omše zadívala na jedno z mnohých detí. Bolo niečím výnimočné, iné od tých ostatných.

Bolo zvedavé, no
inak zvedavé ako tie ostatné. Malo takmer dva roky, no hľadalo malý krížik,
ktorý vykúkal spod bielej plachty bočného oltára, aby ho mohlo pobozkať. Prišlo
mi to chvíľami vtipné, no na druhej strane neskutočne pravdivé
a odzrkadľujúce túto dobu, kedy človek stále niečo hľadá.

Tak možno aj my
hľadajme vo svojom živote práve Ježišov kríž. No nie kríž plný utrpenia,
bolesti a rán, ktoré za nás niesol počas svojej cesty na Golgotu, ale kríž, ktorý
nás učí byť vďačnými za každý prežitý deň. Kríž, ktorý nám dáva nádej a zmysel
nášho života. Kríž, ktorý nám ukazuje, že hoci nie vždy je všetko podľa našich
predstáv, je potrebné veriť Pánovi a odovzdať i tie najmenšie obavy
a pochybnosti.

Kríž, vďaka
ktorému chceme rásť vo viere, tak ako chce rásť malé dieťa a dočiahnuť i
na tú najvyššiu poličku. Pre nás je tou najvyššou poličkou nebo. Vytvorme si ho
už tu na zemi. Zamerajme sa na veci nepominuteľné. Nežime len sami pre seba,
vytvárajme hodnoty potrebné pre rodinu, spoločnosť a meňme svet okolo
seba. A začnime už dnes.