ZAMYSLENIE NA 34. NEDEĽU V CEZROČNOM OBDOBÍ, SLÁVNOSŤ KRISTA KRÁĽA

ZAMYSLENIE NA 34. NEDEĽU V CEZROČNOM OBDOBÍ, SLÁVNOSŤ KRISTA KRÁĽA

Evanjelium:

Pilát sa spýtal Ježiša: „Si židovský kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Hovoríš to sám od seba, alebo ti to iní povedali o mne?“ Pilát odvetil: „Vari som ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali. Čo si vykonal?“ Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“ Pilát mu povedal: „Tak predsa si kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ Jn 18, 33b-37

Podcast:

Zamyslenie:

Kompromisy

Dnešné evanjelium, milí priatelia, pred nami otvára veľmi pestrú scénu. Je nabitá drámou, napätím a emóciami. Ale i jasnosťou, pokojom a jednoznačnosťou. Pilát je nervózny. Sedemkrát vojde i vyjde z vládneho paláca a pendluje medzi ľuďmi, ktorí sú zhromaždení vonku, a väzňom, Ježišom, ktorého má vo vnútri. Vo svojom srdci vie, že Ježiš je nevinný. Vo svojej hlave si však uvedomuje, že musí hrať hru politika, a preto sa rozhodne pre kompromis: poumýva si pred davom ľudí ruky a Ježiša pošle na smrť. To akože oni sú za všetko zodpovední. On je čistý.

A takto vošiel Pilát do dejín raz navždy a pre všetky časy ako veľký kompromisník, ako patrón tých, ktorí hrajú na všetky strany. Reprezentuje tých, ktorí robia kompromisy so svojimi princípmi, a tak pokračujú v tom, čo urobil on: posielajú Krista na smrť. No na druhej strane jestvujú stále aj takí, ktorí sa pred ničím nesklonia a kompromisy nikdy nerobia. Takto svojím životom dosvedčujú, že ich kráľom je Kristus a oni sú jeho nasledovníkmi. Keď Kristus je kráľom, keď Ježiš je pre človeka naozaj dôležitý, potom kompromisy ustupujú pred pravdou. Pozrime sa na príklady ľudí, ktorí sa pred kompromismi nesklonili.

V apríli 1940 nacisti napadli Dánsko. Nestretli sa takmer so žiadnym odporom, pretože Dánom bolo jasné, že keby sa vzbúrili, aj tak by to neviedlo k ničomu. Dánska bábková vláda sa novej situácii prispôsobila. No potom, v októbri r. 1943 sa nemecká politika pritvrdila. Bolo rozhodnuté, že na Dánsko sa bude vzťahovať to isté „konečné riešenie“ so židmi, ako na iné krajiny.

A tu náhle prišlo k zmene. Dánom už prestalo byť všetko jedno. Okamžite zorganizovali svoj plán pomoci židom. Vytvorili sa únikové cesty. Židia neskôr rozprávali, ako ich na ulici oslovovali úplne neznámi ľudia a dávali im kľúče od svojich domov, aby sa v nich mohli skryť. Železničné hliadky i kapitáni lodí, tí všetci sa k plánu pridali tiež.

V pár týždňoch sa všetkým vyše 7000 židom, ktorí bývali v Dánsku, až na pár výnimiek podarilo uniknúť. Neostalo to však bez trestu. Niektorých Dánov to stálo koncentračný tábor a smrť. No keď stáli zoči-voči úplne ľudsky jasnej smrti židov, zdá sa, ako keby sa celý národ postavil proti politickému kompromisu a vykonal veľký skutok lásky.[1]

Iný príklad hovorí o obdivuhodnej odvahe jedného muža. Vojak Jozef Shulz[2], lojálny člen strážnej jednotky nemeckej armády, bol poslaný do Juhoslávie, keď ju Nemci napadli. Jedného dňa pri nástupe veliteľ vyvolal osem mien, Shulzovo bolo medzi nimi. Mysleli si, že idú konať bežnú strážnu službu. Zobrali teda na plecia samopaly a vykročili smerom k jednému vŕšku. Stále nevedeli, čo bude ich úlohou.

Keď prišli na miesto, našli tam stáť v rade šestnásť Juhoslovanov so zaviazanými očami, opretých o stoh slamy. Až keď im veliteľ nariadil zoradiť sa do radu asi 25 metrov od nich, pochopili, na čo sem prišli. Veliteľ skríkol: „Pripraviť sa!“ Všetci zdvihli svoje samopaly. „Pozor!“ Mali zamieriť. No vtom ktosi hodil svoj samopal na zem. Všetci sa pozreli tým smerom. Bol to vojak Shulz. Samopal odhodil a vybral sa smerom k šestnástim Juhoslovanom. Všetci na neho uprene hľadeli. Veliteľ mu nariadil vrátiť sa. No Shulz nereagoval. Odkráčal si tých 25 metrov, ktoré ho delili od Juhoslovanov, prišiel k nim a postavil sa do prázdneho priestoru medzi nimi, chrbtom opretý o stoh.

Nastalo ticho. Vtom veliteľ zareval: „Páľ!“ Všetci šestnásti padli mŕtvi k zemi. Vojak Shulz však ostal živý; nikto z jeho kamarátov na neho nezamieril. Veliteľ zareval ešte raz: „Páľ!“ Vojak Shulz tentoraz padol k zemi mŕtvy. Jeho krv sa zmiešala s krvou týchto nevinných mužov a žien. Stalo sa to 19. júla 1941. Neskôr v jeho vrecku našli papier s myšlienkou inšpirovanou citátom zo sv. Pavla: „Láska sa neraduje z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Láska vždy ochraňuje, vždy dôveruje, vždy dúfa, vždy vytrvá!“ (por. 1Kor 13, 1-13)

Toto je pevnosť v postojoch, keď ide o princípy. Človek, ktorý je človekom vnútornej integrity, v dôležitých veciach kompromisy nikdy nerobí. Samozrejme, občas ich robí, ak ide o veci nedôležité alebo nepodstatné. Žijeme vo svete, kde sa veľa vecí dá robiť iba vtedy, keď sa spoločne dohodneme. A robiť dohodu znamená čosi popustiť zo svojho postoja a čosi prijať z postoja toho druhého. Na tomto je založená múdrosť človeka, jeho pružnosť a ohybnosť. Človek, ktorý nerobí kompromisy v ničom, nám môže pripadať tvrdohlavý, vzdorovitý, ba až hlúpy.

No sú veci, v ktorých kompromisy robiť nemožno. Niektorí sa odvolávajú na tzv. menšie zlo. Hovoria, že vo chvíľach, keď si nemožno vybrať medzi dobrom a zlom, stačí, keď sa človek rozhodne aspoň pre zlo, ktoré je menšie. Čo to však je to menšie zlo? Takýto názor má najmenej dve slabiny. Ak je niečo zlo, tak je to zlo. To je jedno, či je menšie alebo väčšie, stále je to zlo.A zlo si nemožno voliť nikdy. Druhým problémom je to, že to, čo sa na počiatku zdalo byť malým zlom, môže byť v skutočnosti začiatkomzla naozaj veľkého. Spomeňme si na známu slovenskú rozprávku o diablovi a sedliakovi. Diabol sedliakovi dával na výber tri možnosti hriechu: buď sa opiť alebo zabiť dieťa, alebo sa rúhať Bohu. Keď si to zbožný sedliak všetko dobre zvážil, rozhodol sa nakoniec pre to prvé: že sa opije. No keď sa opil, zabil i dieťa, ktoré ho vyrušovalo a ktoré ťažko udrel, a potom sa i rúhal Bohu. Čo si mal vybrať? No nič z toho. Zlo si nemožno vybrať nikdy.

Pilát sa nemusel rozhodnúť odsúdiť na smrť človeka, o ktorom bol presvedčený, že je nevinný. Radšej sa mohol vzoprieť veľrade. No ako politik začal kalkulovať. Vedel, že židia sú zákerní a že keď im nevyhovie, budú na neho v Ríme žalovať a cisár ho môže z funkcie odvolať. A za tomu to nestálo. Radšej teda židom vyhovel, umyl si ruky a takto si myslel, že bude mať svätý pokoj.

No mal ho naozaj? Pilát je dnes slávny. Jeho meno pozná každý, kto sa modlí kresťanské krédo. Celé generácie kresťanov si touto modlitbou pripomínajú, Ježiš „trpel pod Pontským Pilátom.“ Brat, sestra, chcel by si byť takto slávny? Chcel by si, aby sa na teba spomínalo iba ako na človeka, ktorý inému spôsobil utrpenie alebo keď už nie spôsobil, tak aspoň ho pred týmto utrpením neuchránil, hoci mohol. Pilátov príbeh je pre každého z nás vážnou výzvou. Čo urobíme?





Prihláste sa na automatický odber zamyslení. Vždy, keď vyjde nové zamyslenie, upozorníme vás naň emailom.

Copyright © 2017 Spoločnosť Božieho Slova.
Všetky práva vyhradené.
Prihlásenie