ZAMYSLENIE NA 4. PÔSTNU NEDEĽU

ZAMYSLENIE NA 4. PÔSTNU NEDEĽU

Evanjelium:  

K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Preto im povedal toto podobenstvo: „Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: ‚Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.‘ A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: ‚Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.‘ I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: ‚Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.‘ Ale otec povedal svojim sluhom: ‚Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.‘ A začali hodovať. Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: ‚Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.‘ On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. Ale on odpovedal otcovi: ‚Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.‘ On mu na to povedal: ‚Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.‘“ Lk 15, 1-3. 11-32

Podcast:

Zamyslenie:

Domov je miesto, kde patrím

Psychológovia hovoria, že najhlbším strachom, aký prežíva dieťa, je strach z odlúčenia. Je to strach, že ho jeho rodičia opustia. Tento strach je pre mnohé deti najsilnejším motívom k poslušnosti. A pre mnohých rodičov zasa prostriedkom, ako dieťa k poslušnosti primeť. Pri strachu z opustenia sa dieťa bojí, že láska, ktorá ho priviedla na svet, ktorá mu dala meno, ktorá ho uznala za živú ľudskú bytosť a ktorá mu poskytuje bezpečnosť, prestane, a že ono skončí ako odhodené, odvrhnuté, opustené, ako kus starého železa kdesi na smetisku.

 Samozrejme, nikto z nás nemusí byť génius, aby pochopil, že táto úzkosť z odlúčenia sa netýka len malých detí! Je to súčasť batoha, ktorý si nesie každý jeden z nás životom. Každý z nás vie, že nejestvuje nič také, ako automatická láska. Nie je vôbec samozrejmé, že napríklad otec automaticky miluje svojho syna, alebo brat automaticky miluje svojho brata, alebo dcéra automaticky miluje svoju matku. Sú prípady, keď napríklad mladý človek odíde z domu a jeho odchod sa vôbec nepociťuje ako strata, ale naopak víta sa s pocitom úľavy. Odchod mnohých takýchto mladých ľudí sa stručne charakterizuje ako „vyvetranie bytu“. Často ide o ľudí, ktorí sú rodine na ťarchu: napríklad preto, že sa oddali alkoholu alebo drogám. Rodina takéhoto človeka môže po jeho odchode na jeho adresu opovržlivo poznamenať niečo ako: „Určite nebude chýbať nikomu.“

Tento problém pokusu odpisovať ľudí ako stratené prípady je problémom aj dnešného evanjelia. Za Ježišom prichádzajú hriešnici, aby ho počúvali. No farizeji a zákonici namietajú, že ich víta a že s nimi jedáva. Farizeji by si želali, aby si Ježiš týchto ľudí nevšímal, aby im jednoducho dal najavo, že sú stratenými prípadmi; odpísanými, bezcennými, nezaujímavými, bez šance. Prečo by sa jeden „kazateľ“ mal vôbec zaoberať ľuďmi takéhoto typu? Farizeji, ktorých meno znamená „odlúčení“ alebo „oddelení“, boli ľuďmi, ktorí s hriešnikmi nemali žiadne vzťahy ani kontakty. Ježiš však považuje obe skupiny – aj farizejov, aj hriešnikov – za deti toho istého nebeského Otca, a tak za bratov a sestry. No namiesto toho, aby sa s farizejmi dohadoval, im porozpráva príbeh o otcovi a dvoch synoch, ktorých otec oboch stratil. Mladší syn sa mu stratil v ďalekej krajine, starší syn sa mu stratil doma.

Mladší syn odíde z domu; no jeho púť ho privedie na miesto hladu, rozkladu a možnej smrti. Je v nebezpečenstve, že zomrie ďaleko od domova, v zabudnutí, vopustenosti a v odlúčení od toho, čoho je on súčasťou a čo je súčasťou jeho. Naplno mu to dôjde, až keď je v prasačinci. Aká to potupa! Kam sa to až dostal!Prasačinec predsa nie je miesto, kde on patrí! Až tu, v prasačinci, si konečne naplno uvedomí, kde patrí. On má domov a patrí tam. Nejestvuje snáď účinnejší prostriedok, ako zistiť, kde patríme, ako hlad! Vidina pravidelného, teplého jedla na stole mladšiemu synovi stačila na to, aby zistil, kde patrí. A vydá sa na cestu návratu domov, sprevádzaný na jednej strane myšlienkami, čo povie otcovi, keď sa stretnú, na strane druhej škŕkaním prázdneho žalúdka.

Jeho otec sa s jeho odchodom nikdy nezmieril a stratu svojho syna nepokladal za jednu z mnohých strát, ktoré človek v živote musí prijať. To, že jeho syn sa mu stratil, neanulovalo ich vzájomný vzťah: hoci syn sa vzdal svojho otca, otec sa svojho synanevzdal. Je otcom, ktorý čaká na priedomí, ktorého oči hľadia ďaleko poza horizont a takto očakávajú návrat svojho syna. Láska k synovi ho upevňuje v nádeji, že sa mu vráti. A keď sa tak nakoniec stane a jeho oči konečne zahliadnu syna v diaľke, rozbehne sa mu v ústrety. Keď ti niekto príde naproti, tvoja púť je vždy kratšia. Otec prijme svojho syna s extravagantnou láskou. Namiesto počúvania jeho nudnej a vopred pripravenej reči, zorganizuje hostinu. Ako inak? Veď sa mu vrátil syn.

Starší syn je ten typ človeka, ktorý zostáva vonku na poli ešte dlho po tom, čo sa mu jeho kravy už vrátili domov. Keď sa konečne vydá aj on na cestu domov, na rozdiel od svojho brata, domov nedorazí. Odmietne vojsť. Otec vyjde v tento jeden deň von v ústrety svojmu synovi už po druhý raz. Tento raz je to syn starší; ten, ktorý je s ním stále. No tento odmietne vstúpiť a prísť domov. Jediné, čo od neho jeho otec dostane, je nudná a trápna reč: „Už toľko rokov ti slúžim…“, povie mu. Grécke slovo „douleuo“, ktoré je v texte použité znamená „otročím“. Starší syn pokladá vernosť otcovi za otročinu. V skutočnosti je zotročený pocitom vlastnej spravodlivosti. Starší brat nemá ani len najmenší záujem sa k svojmu mladšiemu bratovi priblížiť a svojím postojom ukáže, že je od svojho brata „odlúčeným“ (ako farizeji od hriešnikov), že svojho brata za brata už viac nepovažuje a vlastne, že mu skutočnosť, že jeho brat je stratený, vyhovuje. Starší brat, na rozdiel od ich otca, neprekvapí svojho brata silou a hĺbkou svojho milosrdenstva, ktoré by medzi nimi zbúralo múr separácie a znova ich zblížilo. Tvrdá práca urobila z neho človeka s tvrdým srdcom. Ako spisovateľ Yeats poznamenáva: „Príliš dlhé obetovanie sa môže urobiť zo srdca kameň!“

Keď sa každý jeden z nás pozrieme do svojho vnútra pravdepodobne v ňom nájdeme čosi z každého zo spomínaných troch charakterov, nachádzajúcich sa v Ježi­šovom podobenstve. V každom z nás sa nachádza otec, ktorý má ostré oči, ktorými je schopný rozpoznať tých, ktorí sú stratení a potrebujú pomoc pri svojej snahe vrátiť sa domov. A je tu aj schopnosť odhadnúť, kedy je treba usporiadať pohostenie a uvítací večierok, na ktorom by dotyčný získal uistenie, že jeho návrat je želaný a že naša radosť z neho je úprimná.

V každom z nás sa nachádza aj mladší syn, ktorý si túži uchmatnúť všetko, čo len vládze a vyskúšať všetko, čo nemôže. Je to pokušenie užívať, využívať, zneužívať, používať, vzdorovať, dokazovať druhým ich nezaujímavosť, hádzať im do očí ich prílišnú starostlivosť o nás a dávať im najavo, ako veľmi ňou pohŕdame.

No v každom z nás sa nachádza aj starší brat, ktorý ľuďom, ktorým je verný v postojoch a službe,jasne dá najavo, čo ho to všetko stojí a v nečakanej chvíli im predloží i svoj účet, na ktorom to je všetko zrátané aj s úrokmi. A aj keď na jeho zaplatení nenástojí, cíti radosť, že ten druhý to vie.

Brat, sestra, ktorý z týchto troch postojov je v tejto chvíli tvojho života v tebe dominantný?[1]


[1] Inšpirácia na tento príhovor mi prišla z knihy Denisa McBrideaSeasons of the Word, RedemptoristPublications, 1991, str. 92-93

Modlitby Spoločnosti Božieho Slova:

Štvrťhodinová modlitba

Bože, večná pravda, veríme v teba.
Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Amen.

Vzývanie patrónov Spoločnosti Božieho Slova

Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.





Prihláste sa na automatický odber zamyslení. Vždy, keď vyjde nové zamyslenie, upozorníme vás naň emailom.

Copyright © 2017 Spoločnosť Božieho Slova.
Všetky práva vyhradené.
Prihlásenie