Zamyslenia

ZAMYSLENIE
NA NEDEĽU KRISTA KRÁĽA

Evanjelium:

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: ‚Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.‘ Vtedy mu spravodliví povedia: ‚Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?‘ Kráľ im odpovie: ‚Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.‘ Potom povie aj tým, čo budú zľava: ‚Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.‘ Vtedy mu aj oni povedia: ‚Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako pocestného, alebo nahého, alebo chorého, alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?‘ Vtedy im on odpovie: ‚Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.‘ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“ (Mt 25, 31-36)

Podcast:

Zamyslenie:

„Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi…“ Tieto slová z Evanjelia sv. Matúša, milí priatelia, sú snáď najstrašnejšími slovami, aké sa v evanjeliách vôbec nachádzajú. No Matúš ich má ešte zopár. Napríklad „Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ (7, 23); alebo „Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy…“ (22, 13); alebo „…synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“ (8, 12).

Asi sa nepomýlim, keď poviem, že pre mnohých kresťanov sú tieto slová jediným, čo im z evanjelií zostalo v pamäti a to možno aj zásluhou kazateľov, ktorí ich s obľubou používajú k tomu, čo by sme dnes mohli nazvať „duchovným terorizmom“. Boží súd sa v nich chápe ako akési „predvolanie na koberec“, kde budeme musieť objasniť všetko, čo sme kedy v našom živote urobili a potom čakať, čo sa stane. Niet divu, že nie je veľa tých, ktorí by sa na takéto stretnutie s Bohom tešili. Veď kto by sa tešil na stretnutie s niekým, kto je schopný nájsť chybičku dokonca aj na anjeloch? Niektorí kresťania povedia, že by to musel byť naozaj zázrak, keby sa práve im podarilo z takéhoto stretnutia odísť s iba pár rokmi očistca.  

Nuž ale je takáto predstava Božieho súdu správna? Bola by správna, ak by sme boli mohamedánmi. No je správna pre nás kresťanov? Je takáto predstava Boha a Božieho súdu kompatibilná so zvyškom posolstva, ktoré nám ohlasoval Ježiš Kristus? Ani trochu. Ak by bola, potom by sa takéto posolstvo dalo sotva nazvať evanjeliom, čiže radostnou zvesťou alebo ohlasovaním spásy. Pre znalého kresťana takáto predstava Božieho súdu stojí však v ostrom rozpore s ostatnými časťami evanjelia.

Ježiš nám predsa svojho Otca predstavuje ako toho, ktorý „dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“, a ktorý aj od nás svojich detí žiada, aby sme ani my nerobili rozdiel medzi dobrými a zlými. Ako by potom Ježiš ako Sudca mohol robiť niečo, čo nám prikázal nerobiť? Ako by jeho Otec mohol odsudzovať bezbožných a pritom od nás žiadať, aby sme my milovali aj svojich nepriateľov? (Mt 5, 44) Ako by Ježiš mohol odsudzovať hriešnikov a pritom o sebe tvrdiť, že prišiel „hľadať a zachrániť, čo sa stratilo“? Je možné, aby sa tento Ježiš, ktorý sa tak silne staval na stranu vyvrheľov a tešil sa z toho, že ho nazývali „priateľom mýtnikov a hriešnikov“ (Lk 7, 34) zrazu proti všetkým týmto svojím priateľom postavil? Vylúčené! Každému uvažujúcemu človeku je jasné, že takéto správanie by stálo v rozpore s evanjeliom. 

Tak čo nám to teda Ježiš svojím podobenstvom o poslednom súde chce potom povedať? Skúsme to zistiť.

Ako vieme, v Palestíne vždy, keď slnko zapadne, začne byť veľmi zima. Z toho dôvodu zvykli pastieri, ktorí pásli aj ovce, aj kozy, na noc svoje stáda deliť. Kozy, ktoré sú pred zimou odolnejšie, nechali vonku a ovciam, ktoré zimu a nepriaznivé počasie znášajú ťažšie, hľadali nejakú skrýšu, napríklad dieru v skale. Ježiš tento príklad zo života pastierov využíva na to, aby nás učil o tom, čo je v živote skutočne dôležité. Čo nám zostane, keď všetko ostatné z nášho života odíde? Iba jedno: naša láska, ktorú sme prejavili voči iným.

Kto to boli tí „iní“, ktorí v Ježišovej dobe potrebovali pomoc, bolo každému dobre známe: boli to hladní, smädní, pocestní, nahí, chorí, väzni (por. Iz 58, 6-7). Ježiš sa s týmito ľuďmi stotožňuje a hovorí, že čokoľvek niekto urobí pre jedného z týchto núdznych, urobil to vlastne jemu samému.

V nedeľnom evanjeliu spred pár týždňov sme si čítali o dvoch prikázaniach, o láske k Bohu a láske k blížnemu. Dnešné evanjelium nám hovorí, že tieto dve prikázania sú v skutočnosti prikázaním jedným, lebo to, čo robíme ľuďom, robíme vlastne Bohu. Ten, kto miluje ľudí, miluje aj Boha a Boha nemôže milovať ten, kto nemiluje ľudí. Náboženstvo, ktoré nevedie ľudí k láske k blížnym, je náboženstvom falošným a takéto náboženstvo nemá nič spoločné s kresťanstvom. Naša láska k blížnym je mierou našej lásky k Bohu. Ten, kto sa nie je ochotný zapojiť do budovania lepšieho sveta, kto sa nesnaží odstraňovať to, čo ľudí zraňuje, kto nespolupracuje na rozvoji Božieho kráľovstva, ten nemá právo nazývať sa kresťanom.

Čo by sme ale potom mohli povedať o ľuďoch, ktorí nikdy nepočuli nič o Kristovi a predsa milujú svojich blížnych a svojou prácou napĺňajú Boží plán? Všetci títo ľudia sú skutočnými kresťanmi, aj keď o tom nevedia.

Druhá časť evanjelia nás učí tomu istému, čo prvá, lenže tentoraz v negatívnej podobe. Ježišove slová nie sú ale popisom toho, čo sa stane na konci vekov. Ježiš nás nimi jednoducho učí tomu, čo presne by sme mali dnes robiť, ak nechceme svoj život premárniť.

Bude teda Boh na konci vekov súdiť a trestať zlých? Odpovedzme si príkladom. Rodičia zistia, že ich dvanásťročný syn fajčí. Napomenú ho, avšak on na to nedbá. Keď má dvadsaťpäť rokov, náhle ochorie a ide k lekárovi. Lekár pokrúti hlavou a  hovorí mu: „Fajčenie vám zničilo pľúca!“ Čím je tento lekárov výrok: odsúdením alebo trestom? Ani jedným, ani druhým. Lekár jednoducho konštatuje skutočnosť. Svojím výrokom iba popisuje to, čo sa už stalo.

Podobne treba chápať aj dnešné podobenstvo o súde. Jeho zmyslom nie je popísať drámu na konci vekov, ktorá by v nás vyvolala strach z Boha. Sudcom každého z nás nie je Boh, ale naše skutky. Podobenstvo o súde je skôr lekciou pre nás živých. Je lekciou o tom, čo by sme mali robiť, aby sme si svoj život nezruinovali. Pán nám veľmi presne hovorí, čo je dobré a čo zlé, čo je správne a čo pomýlené, aby sme to prvé robili a tomu druhému sa vyhýbali.

Aké je z toho teda poučenie? Nemali by sme sa pýtať, kto z nás bude kozlom a kto ovcou na konci časov. Mali by sme sa skôr pýtať, kto z nás je kozlom a kto ovcou dnes. Myslím, že každý z nás je aj jedno, aj druhé. Sme ovcami, keď svojich blížnych milujeme a keď im robíme dobre. Kozlami sme zasa vtedy, keď sa správame sebecky.

A čo sa stane na konci? Uvidíme. Naším šťastím – paradoxne – je to, že náš Boh je spravodlivý. Nie iba v tom zmysle, že odmieňa a trestá nezaujato, ale hlavne v tom, že on môže kedykoľvek ospravedlniť aj tých, ktorí to zabrali. A tak nám ostáva dúfať, že náš Pán a Kráľ, si nakoniec nájde spôsob, ako z nás všetkých, keď tam raz prídeme, urobiť ovečky. Nech je jeho meno pochválené.

(Podkladom pre túto úvahu mi bol text od biblistu P. Fernanda Armelliniho. Hoci som ho, hlavne v druhej polovici, trocha pozmenil, hlavná myšlienka ostala zachovaná.)

Modlitby Spoločnosti Božieho Slova:

Štvrťhodinová modlitba

Bože, večná pravda, veríme v teba.
Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Amen.

Vzývanie patrónov Spoločnosti Božieho Slova

Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.

Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!

Prihláste sa na automatický odber zamyslení. Vždy, keď vyjde nové zamyslenie, upozorníme vás naň emailom.
kontakty zamyslenia mis. omš. sp. menu Dar na misie