Zamyslenia

ZAMYSLENIE
NA SLÁVNOSŤ NAJSVÄTEJŠEJ TROJICE

ZAMYSLENIE NA SLÁVNOSŤ NAJSVÄTEJŠEJ TROJICE

Evanjelium:

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám.Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“ (Jn 16, 12-15)

Podcast:

Zamyslenie:

Najpodstatnejšia dogma

Učenie o Trojici má svoj pôvod v odvekej snahe veriaceho človeka pochopiť, presne aké roly majú jednotlivé osoby Trojice na diele spásy. Vo všeobecnosti možno povedať, že raní teológovia sa zameriavali na dve veci: 1) na to, ako (akým spôsobom) Boh svoj spásny čin vykonal(oikonomia)a 2) čo toto všetko potom hovorilo o Bohu ako o večnom bytí (theologia). Tento postup bol veľmi správny: od činov Boha vo svete sa išlo k jeho popisu, k jeho definícii, od jeho prejavov k jeho podstate. A zdá sa, že taký bol aj úmysel Boha: Boh sa nám zjavil na vonkajších činoch a našou úlohou bolo Boha z týchto jeho činov spoznávať a spoznať.

Lenže v 3. storočí začali na scénu prichádzať teológovia, napr. Euzébius z Nicomedie alebo Arius, po ktorom sa tento prúd aj nazýval, obaja vychádzali možno v podstate z dobre myslených, no vo svojich dôsledkoch vlastne úplne zbytočných myšlienok, pretože pozornosť uvažujúceho odvádzali od toho, čo je podstatné, k tomu, čo je nepodstatné. Títo teológovia sa pýtali, či Ježiš Kristus je tej istej prirodzenosti ako Boh a či utrpenie Ježiša Krista môže byť v zhode s „nezraniteľným“ Bohom. Kresťanskí teológovia sa cítili povinní na tieto otázky hľadať odpovede. No nerobili to celom správne. Išli na to cez metafyziku, ktorá sa snažila analyzovať vnútorný život Boha. Tento prístup potom presmeroval ich pozornosť od rôznosti a jedinečnosti Božských osôb v rámci dejín spásy k rovnakosti Božských osôb v Božskej večnej Trojici. Toto malo veľa dôsledkov. Tým najväčším, a možno povedať aj najfatálnejším, bolo to, že sa v teologickej úvahe o Bohu umenšila centrálna rola ekonómie spásy; tzn. aký zmysel všetko to, čo vykonal Boh, malo a má pre reálny život človeka. Namiesto toho sa začalo teoretizovať. Niektorí hovoria, že takto ako keby bola „porazená“ dogma o Trojici, alebo ako keby dostala svoju smrteľnú ranu. Dogma o Trojici stratila svoje centrálne miesto a bola vytlačená kdesi na okraj.

Musíme priznať, že čiastočne – hoci určite nechtiac – k tomu prispel aj sv. Augustín. Augustín bol v tomto ariánskom sporevedúcim teológom. Jeho teológia Trojice mala hlboký a dlhotrvajúci vplyv na celú západnú spiritualitu. On sa – nakoľko reagoval na ariánov – vo svojom teologickom uvažovaní zameral takmer výlučne na štruktúru Božieho vnútorného života, tzn. na vzájomný vzťah medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Toto bol samozrejme dobrý trend, pretože – ako som už povedal – bol odpoveďou na spomínané teologické kontroverzie ohľadom Trojice, ibaže problémom bolo to, že ako keby tento trend postupne odviedol pozornosť od inej – v skutočnosti hlavnejšej – dimenzie vnútrobožského života, ktorou je dimenzia vzťahová. Augustín obľuboval obrazy Trojice pochádzajúce z psychológie ľudskej osoby, ktorá má tri schopnosti, schopnosť intelektu, schopnosť vôle a schopnosť pamäte. Bol presvedčený, že štruktúra ľudskej duše je odrazom (alebo pozostatkom) obrazu Trojice. Tým, že človek pozná samého seba, pozná Boha. Či to už Augustín chcel alebo nechcel, jeho verzia kontemplácie a výstupu k Bohu cez zostúpenie do seba samého postupne umlčala komunitnú dimenziu kresťanského života. Východná tradícia na rozdiel od západnej, zasa odmietala uvažovať o Bohu „v rámci Boha samotného“, oddelene od dejín (čiže ekonómie) spásy, t.j. oddelene od konkrétnej existencie Boha ako Otca, ako Syna a ako Ducha Svätého spolu s nami ľuďmi.

Množstvo dnešného uvažovania o kresťanskom duchovnom živote vychádza práve z takého prístupu k Trojici, ktorý kladie dôraz na vnútrobožský život odrazený vo vnútornom živote konkrétneho človeka. Poznať Boha znamená poznať seba samého v sebe samom, v stále sa prehlbujúcej a nikdy nekončiacej púti do svojho vnútra. Je tu stále nebezpečenstvo, že nekontrolované praktizovanie takejto osobnej spirituality nebude potom viesť k ničomu inému ako k narcistickej zahľadenosti do seba a prehnanej ustarostenosti o seba.

Učenie o Trojici potrebujeme oprášiť. Takéto oprášené učenie o Trojici nám môže poskytnúť presne takúto kontrolu, a to tým, že nám vynesie na povrch pokrivené koncepty aj ľudskej osoby, aj Boha. Dôkladná trojičná teológia nám poskytuje radikálnu kritiku takého prístupu, ktorý hľadí či už na ľudské bytie alebo na Boha ako bytie poznávajúce a milujúce seba samých v sebe samých a zo seba samých. Augustín sa celkom určite nemýlil, keď tvrdil, že ľudská osoba je jedinečným miestom Božieho sebazjavenia. A vychádzajúc z toho, že sme stvorení na Boží obraz a podobu, je potom prirodzené, že budeme hľadať kontúry tohto obrazu v sebe samých. Lenže Genezis 2-3 hovorí, že obraz Boží sa musí nachádzať vo vzťahu, ktorý dáva božiemu obrazu v nás dimenziu, ktorá je ponad akési samotárske ja. Osoby zo samotnej definície prichádzajú k jestvovaniu len cez druhých a iných potrebujú, aby ako osoby existovali. Človek je osobou len v napojení na druhého.

Oprášené učenie o Trojici, zakorenené v biblickej, vieroučnej, liturgickej a gréckej patristickej tradícii samotárske duchovné hľadanie odmieta, a to tým, že umenšuje kladenie dôrazu na „prirodzenosť“ a „substanciu“ a posilňuje kladenie dôrazu na „osobu“, na „vzťah“ a „spoločenstvo“ (communio). Z tohto pohľadu prvotnou a konečnou ontologickou kategóriou je nie substancia, ale skôr osoba. Boh je v prvom rade spoločenstvo osôb a nie substancia či prirodzenosť. Toto má potom nedozerné dôsledky ako pre metafyziku, tak aj na (pre) trojičnú spiritualitu. Keďže človek je stvorený na obraz „vzťahového“ Boha, potom jeho úlohou nie je stať sa nejakým „ja“ v izolácii. Človek je tým, čím je iba cez iných a pre iných. Toto je základné tajomstvo zjavené nám v ekonómii spásy vo Vtelenom Slove. Kresťanské bytie nie je o samotárskom hľadaní spásy, o hľadení dovnútra, o sebaabsorbcii, ale o stále plnšej účasti na spoločenstve s Bohom a s inými. Ľudské osoby sú stvorené pre spoločenstvo s inými v láske. Nakoľko Boh nie je samotársky alebo sebestačný, ale žije večne v zo seba vychádzajúcej láske, človek stvorený na obraz tohto Boha dosiahne svoju plnú realizáciu nie v autonómii a sebestačnosti alebo izolácii, ale v sebadarovaní; k sebe samým prichádzame cez iných.

Viem, milí priatelia, že táto téma nebola ľahká. Vďaka vám preto za trpezlivosť pri počúvaní. Želám nám všetkým, aby naše rodiny, farnosti a iné spoločenstvá, ktorých sme súčasťou, boli obrazom Najsvätejšej Trojice.

Modlitby Spoločnosti Božieho Slova:

Štvrťhodinová modlitba

Bože, večná pravda, veríme v teba.
Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Amen.

Vzývanie patrónov Spoločnosti Božieho Slova

Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.

Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!

Prihláste sa na automatický odber zamyslení. Vždy, keď vyjde nové zamyslenie, upozorníme vás naň emailom.
kontakty zamyslenia mis. omš. sp. menu Dar na misie