ZAMYSLENIE
NA ŠTVRTÚADVENTNÚ NEDEĽU

Evanjelium:

V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán. Lk 1, 39-45

Podcast:

Zamyslenie:

Mária, pútnička

Je zaujímavé, milí priatelia, pozorovať ľudí, ako sa správajú, keď dostanú dar. Teraz na Vianoce budeme mať k tomu príležitosť. Sú takí, čo svoj dar rozbalia, všetkým ho ukážu a tešia sa z neho spolu s ostatnými, prípadne sa s nimi oň i podelia. No nechýbajú ani takí, ktorí si svoj dar odnesú do svojho súkromia a tam si ho v samote rozbalia a ak sa im páči, vychutnávajú ho. Vychutnávajú chvíľu so svojím krásnym darom, ktorý patrí len im.

V Evanjeliu sv. Lukáša, z ktorého si čítame štvrtú adventnú nedeľu, hneď po udalosti Zvestovania nasleduje udalosť Navštívenia. To prvé – zvestovanie – je pre Máriu zjavením jej povolania.To druhé – navštívenie – je pre Máriu vyjadrením jej misie. Máriiným povolaním je byť matkou Božieho Syna. Jej misiou je priniesť svoje dieťa svetu, alebo snáď lepšie: zaniesť ho do sveta. Mária sa preto po svojom zvestovaní nezdržuje vychutnávaním toho, čo sa jej stalo, teda toho, ako si Boh iba ju vyvolil a iba jej dal milosť byť matkou jeho Syna. Mária sa správa inak: hneď po tom, ako sa dozvie, že sa stala matkou, je na nohách, pripravená vydať sa na cestu. Po tom, čo umožnila Bohu, aby on navštívil ju, ona ide navštíviť niekoho iného.

Jej povolanie ju nenechá zatvorenú v dome, aby sa v ňom v jeho súkromí tešila sama zo svojho daru. Jej dar ju pomkne, aby sa vydala na cestu.Toto jej rozhodnutie vydať sa na cestu je logickým dôsledkom jej poslušnosti voči Bohu, ktorý jej dar povolaniadal. „Mária sa vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judského mesta v hornatom kraji“ informuje nás evanjelista Lukáš. Tento obraz Márie náhlivo kráčajúcej po neschodných cestáchhornatým judským krajom je fascinujúci.Kroky Máriine sú presným vyjadrením toho, čo sa jej práve prihodilo. Jej povolanie nebolo výsledkom nejakej manipulácie zo strany Boha, ktorej by ona bola naivne privolila. Ona vedela veľmi jasne a presne, do čoho ide a svoje povolanie prijala s odvahou a s plným vedomím. A toto všetko v nej prepukne v radosť. A radosť je pravá len vtedy, keď má túžbu deliťsa, lebo radosť rozdávaním rastie.

Mária nesie v sebe, vo svojom vnútri tajomstvo, a ona cíti, že toto tajomstvo treba otvoriť, odhaliť a ďalej odovzdať. Slovo Boha sa pred chvíľou stalo v nej telom. Toto Slovo-Ježiš sa čoskoro narodí a stane sa tým, nad ktorým budú všetci žasnúť. No on je už teraz ešte pred svojím narodením úžasnou a šokujúcou silou. Preto sa Mária rozhodne – ešte pred tým, než sa narodí a vstúpi do sveta definitívne – aj takto symbolicky vyniesť von do sveta a tam ho sláviť. A chce ho sláviť vonku, na cestách, s ľuďmi a medzi ľuďmi. Mária odpovedala na očakávania Boha a teraz je – pod vplyvom toho, ktorého v sebe nosí – pripravená odpovedať aj na očakávania ľudí. Udalosť, ktorá sa odohrala v jej vnútri, sa pre ňu stáva posolstvom, správou a zvesťou, ktoré sa musia šíriť.

Pre Boha bolo možné stať sa Emanuelom, čo znamená „Bohom s nami“ iba preto, lebo mu to toto dievča umožnilo. Keď Boh prišiel bola pre neho naplno disponovaná: bola prítomná, pripravená a ochotná. Boh sa vracia do sveta, aby znova svetu povedal svoje áno. Mohol tak urobiť iba preto, lebo Mária svojím jasným a rozhodným „áno“ odčinila všetky tie „nie“, ktorých sa Bohu dostávalo od nás ľudí. 

A toto je dôvod, prečo sa Mária ponáhľa. Jej krok to nie je krok tých, ktorí kráčajú v pohrebnom sprievode. Je to krok toho, kto oznamuje narodenie „nových časov“. Mária nie je len nejakým divákom tohto všetkého, ale spolu s Duchom Svätým je toho hlavnou hrdinkou. Ona je „rannou zorničkou“, ktorá oznamuje príchod dňa.

Vďaka týmto rezkým krokom Márie Ježiš kráča po cestách sveta ešte pred svojím narodením. A vďaka svojej matke Márii, ktorá sa rozhodne vydať sa na nepohodlné cesty sveta, sa Kristusobjaví tam, kde je núdza. Už pred svojím narodením ide k ľuďom, ktorí to potrebujú.

Neskôr v evanjeliách uvidíme Krista, ktorý bude nepretržite na cestách a v pohybe, ktorý bude stálym „pútnikom“. Keď budeme toto o ňom počúvať, nezabudnime, že onbol pútnikom už pred svojím narodením, ešte keď bol v lone svojej Matky.

Nepáčia sa mi vyobrazenia Márie, v ktorých si Mária prituľuje svoje dieťa Ježiša mocne k svojej hrudi. Vyzerá to, ako keby mala strach, že jej ho niekto ukradne, alebo že sa ho niekto dotkne. Mária tu vyzerá, ako keby chcela dať všetkým najavo, že Ježiš je len jej, že patrí iba jej. Maliari, ktorí tieto obrazy maľovali,nepochopili nič z Máriinho postoja a z jej ducha. Máriin postoj, to je postoj darovania.

V tomto zmysle je veľmi pekná soška Márie, ktorú šíria Malé sestry Ježišove od Charlesa de Foucaulda. Panna je tu naklonená dopredu a vo svojich vystretých rukách drží dieťa, ako keby ho chcela ponúknuť každému. A jejdieťa sa usmieva a vyzerá, ako keby chcelo z jej rúk ísť na ruky niekoho iného. Myslím, že presne toto je to, o čom bola Mária i jej syn Ježiš. Myslím, že presne toto je to, čo vyjadruje postoj Márie a jej syna Ježiša.

Mária si je od chvíle svojho Zvestovania vedomá, že jej Syn nepatrí jej. Jej syn je určený iným. Ježiš je darom Božím, ktorý je venovaný všetkým. A ona ešte pred tým, než ho definitívne a viditeľne vynesie na svetlo pri jeho narodení, ho nesie k dvom z jeho opravdivých adresátov: k Zachariášovi a Alžbete. Mária je tu ako monštrancia. Avšak nie monštrancia, ktorá je vyložená v kostole vysoko na oltári, ku ktorej putujú ľudia. Mária je monštranciou, ktorá kráča a putuje k ľuďom a spolu s ľuďmi.

Milí priatelia, od Márie sa máme veľa čo učiť. Niektorí z nás kresťanov sa správajú ako Mária na tom obrázku, ktorý sme si pred chvíľkou popísali. Ježiša si držia pevne zovretého vo svojom náručí, neochotní sa o neho deliť s nikým. Správajú sa, ako keby Krista považovali iba za svoje vlastníctvo a kresťanstvo za záležitosť „rezervovanú“ iba a len pre seba. Krista držia uschovaného v skrinkách, v hodvábe, ochráneného v intímnej atmosfére a v správnej „vlhkosti vzduchu“ a v teplote ovzdušia, ktorá zaručí, že sa nepoškodí, v hermeticky uzavretých priestoroch, ktoré ho ochránia pred tým, aby ho ovial ostrý vzduch zvonka, zo sveta. Ukolísavaného modlitbami, formulkami, vhodnými piesňami. Niet tu žiadnej disharmónie, všetky prívlastky sú vhodne vybraté, slovník barokový, nezameniteľný. Steny ovatované, tak, aby sem neprenikli žiadne hluky z okolia či hlasy z blízkeho trhoviska.

Toto nie je postoj Máriin. Naučme sa od nej, ako sa s darom Ježiša zachádza. A ešte dnes porozmýšľajme, kam, ku komu konkrétne a v akej podobe sa s ním vyberieme.

Modlitby Spoločnosti Božieho Slova:

Štvrťhodinová modlitba

Bože, večná pravda, veríme v teba.
Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Amen.

Vzývanie patrónov Spoločnosti Božieho Slova

Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.