DYCH BOŽÍ

Podcast:

Jednou z atrakcií Londýna je aj Madame Tussauds – múzeum voskových figúr známych osobností zo sveta politiky, kultúry, športu, či umenia. Podobnosť s originálom je taká dokonalá, že človek má dojem, akoby stál pred živou osobou. Zaujímavé je zvlášť pozorovať malé deti, ktoré sú v múzeu po prvý raz. Stáva sa, že zamávajú niektorej figuríne, lebo si myslia, že ide o skutočného človeka. Niektoré odvážnejšie sa dokonca aj pozdravia či prihovoria a čakajú, že im dotyčná postava odpovie alebo sa pohne. Aby múzeum ešte viac „zmiatlo“ či „pobavilo“ návštevníkov a minimalizovalo rozdiel medzi figurínami a živými osobami, občas využíva aj živých hercov. Tí stoja úplne nehybne medzi voskovými figurínami, takže je veľmi ťažké rozpoznať, kto je živý a kto nie. Keď sa náhodou takáto živá postava pohne či usmeje, niektorí sa zľaknú, iní zas pousmejú. V každom prípade si uvedomia, aký je malý rozdiel medzi „živým“ a „neživým“. Niektorí aj hovoria, že tie figuríny sú tak majstrovsky urobené, že stačí iba do nich dýchnuť a ožijú. Samozrejme, každý vie, že k tomu nikdy nedôjde. 

Predsa však sa čosi podobné už v dejinách sveta stalo a deje sa všade tam, kde sa človek otvára Božiemu Duchu. V správe o stvorení človeka v knihe Genezis čítame: „Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2,7). V Starom zákone sa Boží Duch chápe predovšetkým ako Boží dych, ako „nadprirodzený životodarný dych“ (porov. DV 22). Vidíme to aj v Žalme 104: „Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme“. (Ž 104, 29) Je dobré pripomenúť, že hebrejský výraz Ruach označuje nielen Ducha, ale aj dych či vietor.

Keď sa prenesieme do Nového zákona, vidíme, že Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní robí niečo podobné. Evanjelista píše: „Dýchol na nich a povedal im: ‚Prijmite Ducha Svätého!'“ (Jn 20,22). Podobne ako Boh pri stvorení vdýchol Adamovi dych života, Ježiš dýcha na učeníkov a dáva im svojho Ducha. Dych zmŕtvychvstalého Krista sa tak stáva novým životom učeníkov – a týmto dychom je Duch Svätý

Mnohí, ktorí meditujú o tejto udalosti Ježišovho ‚dýchnutia‘ a odovzdania Ducha Svätého učeníkom, sa snažia vstúpiť do tejto biblickej scény a predstaviť si samých seba na ich mieste. Dokonca sa pokúšajú zjednotiť svoj vlastný dych – nádych a výdych – s krátkym vzývaním Ducha Svätého, aby sa nechali celkom preniknúť Božou prítomnosťou. Zároveň si tak uvedomujú veľké tajomstvo: že On žije a dýcha v nás, premieňa nás a posväcuje. Je s nami spojený tak hlboko, akoby bol naším vlastným dychom. Táto prax má v Cirkvi dlhú tradíciu. Napríklad blahoslavená sestra Hendrina Stenmannsová SSpS (1852 – 1903) odporúčala svojim spolusestrám: „Každý nádych služobnice Ducha Svätého nech je: Príď, Duchu Svätý!“

Avšak nejde tu iba o meditačnú techniku; to by bolo málo a vytrhnuté z kontextu kresťanského života. Vo Vyznaní viery vzývame Ducha Svätého ako „Pána a Oživovateľa“, pretože všade, kam prichádza, prináša život – nie iba prirodzený, ale nadprirodzený, nový a večný. Život, podobne ako dych, je vždy spojený s pohybom: kto žije, ten dýcha, kto dýcha, ten sa hýbe. Nestačí byť len telesne nažive – Boží Duch nás pozýva byť duchovne živými tým, že v sebe necháme prúdiť Boží život. Nádych a výdych sa tak stávajú symbolom tohto vnútorného pohybu: nádych je prijímanie Božieho života v modlitbe, Božom slove a sviatostiach; výdych je premieňanie prijatej lásky na konkrétne skutky, službu a darovanie sa druhým. 

Ježiš nám dal svojho Ducha, aby sme podľa slov svätého Pavla už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych (2 Kor 5,14-15). K tomu smeruje pravé prúdenie Ducha Svätého – aby celý náš život bol darom pre Krista a pre bratov a sestry. Môžem sa teda spýtať: Ako je to s prúdením Božieho života vo mne? 

 Modlime sa. Dýchaj vo mne, Duchu Svätý! Duchu Svätý, príď! Amen.