Úvahy k dvom jubileám

MALIČKOSTI NÁDEJE

Podcast:

O taxikároch jestvuje viac filmov. Jedným z nich je aj film The Cab ride – jazda taxíkom z roku 2009. Zachytáva skutočnú udalosť, ktorá sa odohrala koncom 80-tych rokov minulého storočia v meste Minneaopils, USA. Čo sa vlastne taxikárovi prihodilo? Večer, pred koncom celodennej smeny prišla objednávka. Malo ísť o poslednú jazdu. Dorazil na udanú adresu, ale nik ho vonku pred domom nečakal. Všade okolo bola tma, len v jednom okne na prízemí svietilo svetlo. Za týchto okolností by mnohí jeho kolegovia raz alebo dvakrát zatrúbili, krátku chvíľu počkali a potom odišli. Z praxe však už vedel, že v meste žije veľa chudobných ľudí, ktorí sú závislí od taxíka ako jediného dopravného prostriedku. Pokiaľ situácia nezaváňala nebezpečenstvom, vždy sa snažil ísť ku dverám a nájsť cestujúceho. Vyšiel teda z auta, pristúpil k dverám a zaklopal. Po dlhšej odmlke sa dvere otvorili. Stála pred ním drobná žena, asi osemdesiatnička. „Kamže to bude?“ spýtal sa taxikár. Dala mu na lístku adresu a potom sa spýtala: „Môžeme ísť cez centrum mesta?“ „Ale to nie je najkrajšia cesta,“ odvetil jej. „Nevadí, je to moja posledná cesta, idem do hospicu. Poradil mi to lekár. Nemám totižto už nikoho.“ Taxikár pocítil voči nej súcit. Keď nastúpili do auta, dostal nápad. Vypol taxameter a dal sa s ňou do rozhovoru. Chcel zistiť, prečo chce ísť cez centrum. Odpovedala mu, že tam žila a pracovala, keď ešte žil jej manžel. A tak vyhovel jej prosbe a vnímal, s akou radosťou mu rozprávala o miestach, kde kedysi pôsobila. Nakoniec dorazili do hospicu. Na otázku, koľko platí, odpovedal, že nič. Pani bola dojatá jeho ústretovosťou a láskavosťou. Poďakovala mu, objala ho a rozlúčili sa. Taxikár sa vrátil späť za volant a v mysli sa mu vynorili nasledovné otázky: „Čo keby som bol len raz alebo dvakrát zatrúbil a potom odišiel? Čo keby som ignoroval jej želanie ísť cez centrum mesta, len aby som čím skôr ukončil celodennú šichtu? Čo keby som bol mal zlú náladu a vôbec sa s ňou nedal do reči? Pri týchto otázkach si uvedomil, že to mohlo byť všetko aj úplne inak. Bol však rád, že nasledoval akýsi vnútorný hlas a takto mohol priniesť tejto staršej pani aspoň trochu radosti a nádeje v dobro. Svetlo jej života už pomaly vyhasínalo, ale jemu sa podarilo aspoň nachvíľu ho opäť rozsvietiť. 

Uvedený príbeh poukazuje na skutočnosť, že každý z nás má moc a schopnosť prinášať iným radosť a nádej. Ak ide o zmenu k lepšiemu v živote človeka, nemusíme čakať len na zmenu politického systému či spoločenských štruktúr. Nie je ani potrebné zastávať dôležité spoločenské postavenie či oplývať bohatstvom. Nevyžaduje sa od nás, aby sme robili len  „veľké veci“ ako je  záchrana života či materiálna pomoc. Ide aj o maličkosti, o drobné veci bežného života ako napr. mať trochu trpezlivosti, prejaviť záujem, darovať úsmev, povedať pekné slovo, pozorne načúvať, vyjadriť súcit, alebo slovami evanjelia: „ísť s niekým nielen jednu, ale aj dve míle“ (porov. Mt 5, 41).

Niekto môže namietať, že takýmto konaním dobra prinášame iba  „malé“, svetské nádeje, a ničím sa nelíšime od neveriacich s dobrým srdcom. Aj oni častokrát robia dobro pre dobro samé. Pomáhajú, lebo sa ich dotýka bieda či núdza druhého. No predsa je tu rozdiel. Ako veriaci vidíme v núdznych nielen ľudí, ale samotného Ježiša Krista, ktorého milujeme, a snažíme sa robiť všetko kvôli nemu a pre neho. Okrem toho si uvedomujeme, že aj prinášanie „veľkej“ nádeje na nebo je neodmysliteľné bez prinášania takýchto „malých“ nádejí. Ak chceme ľuďom hovoriť o Bohu a o nebi a pritom zabúdame na tieto „malé“ nádeje, naše svedectvo nie je vierohodné. Naopak, prinášanie „malých nádejí“ je prípravou na prijatie „veľkej nádeje.“ Ktosi v tomto zmysle vyslovil aj takúto radu: „Keď sa ťa hladný spýta, kde je Boh, daj mu do rúk chlieb a povedz mu: Tu je.“ Pekným príkladom je aj sv. Matka Tereza z Kalkaty, ktorá hovorí: „Nikdy nikomu neberte nádej; môže to byť to jediné, čo človek má. Snažila som sa byť len kvapkou nádeje v oceáne utrpenia. Ale keby táto kvapka nebola, moru by chýbala.“  (Matka Tereza z Kalkaty).

Ktosi povedal: Nádej je vedomie našej zodpovednosti za budúcnosť sveta, premenené do konkrétnych skutkov lásky. Koľko vecí by sa mohlo zmeniť v našom živote, živote iných a celkovo v spoločnosti, keby sme pri kontakte s inými nemysleli len na seba a ukázali dobrotu a láskavosť svojho srdca. Koľko životných príbehov môžeme ovplyvniť, koľko smútku premeniť na radosť! Ak dáme ľuďom zakúsiť, že je predsa len dobro na svete, bude im ľahšie uveriť, že aj Boh ich má rád, že na nich nezabudol, a že skrze nás práve zažili dotyk jeho lásky. Takéto spojenie s Bohom a myšlienka na neho vždy otvára srdce pre nádej. A to hlavne pre tú jedinú „veľkú“ nádej; na život s ním vo večnosti.

Modlime sa:

Všemohúci Bože, pomáhaj nám, aby sme ťa napodobovali v neustálom konaní dobra. Vieme, že takto ty sám so svojou pravdou, láskou a dobrom vstupuješ do sveta a dotýkaš sa ľudských sŕdc. Daj milosť všetkým, ktorí zakúsia prejavy dobra a lásky, aby zatúžili po tebe, jedinom Dobre a pravej Láske. Skrze Krista, nášho Pána.  

Text: P. Peter Dušička SVD Publikované dňa: 1. decembra 2025

Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!

Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom.
(Na automatický odber "Zamyslení na každy deň" je potrebné sa prihlasiť samostatne cez formulár na podstránke Zamyslení.)
kontakty zamyslenia mis. omš. sp. menu