Podcast:
Raz som sa rozprával s jedným spolubratom z Portugalska o tom, čo plánuje cez letné prázdniny. Hovorí mi, že sa pôjde „modliť nohami“. Modliť sa nohami? – čosi také som ešte nepočul. Čo to len môže byť? Prebehlo mi mysľou, že to bude asi modlitba na kolenách, čiže pokľačiačky – čo je bežná forma zvlášť počas adorácie Pána v Oltárnej sviatosti. Spolubrat vidiac moje rozpaky sa zasmial a hovorí: „Idem na púť do Santiaga de Compostela.“ Takže „modliť sa nohami“ znamenalo pre neho putovanie do tohto známeho pútnického miesta.
Iste, toto tvrdenie je trochu prehnané, lebo nohami sa modliť nedá. V modlitbe nejde totižto ani tak o fyzickú aktivitu – o pohyb našich nôh, ale skôr o „pohyb“ nášho srdca a jeho postoj voči Bohu. Preto nie je putovanie ako putovanie. Mnohí putujú na rôzne známe miesta, ale nie všetci z náboženských dôvodov. Niektorí to robia z túžby po zážitku čohosi, čo ich vytrhne zo stereotypu dennej rutiny, iní chcú objaviť seba samých, alebo premyslieť nejakú vec. No putovanie v pravom zmysle slova sa vzťahuje na tých, ktorí to robia z náboženských motívov ako napr. vyprosiť si nejakú milosť alebo za niečo Bohu poďakovať. Títo sa „modlia nohami.“ Pre nich je putovanie, čiže „byť na ceste“ úkonom viery. Nikdy pritom nejdú na púť sami. V ich „plecniaku“ nie je len proviant, ale aj osoby, za ktorých sa chcú modliť a vyprosiť pre nich Božie požehnanie.
Organizovanie rôznych pútí sa stáva populárnym a priťahuje aj mladých ľudí. Je dobré, ak pri ročnom plánovaní našich ciest a dovoleniek, myslíme aj na účasť na nejakej púti. A je dobré aj nezabúdať na to, čo bolo bežné u našich predkov. Dnes, keď sa dajú pomocou mobilu poslať fotky z púte, prečo nepripojiť k obrázku aj slová: „Posielam ti srdečný pozdrav z… Na tomto mieste milosti som v modlitbe na Teba myslel a vyprosoval Ti Božie požehnanie.“ Iste by to potešilo každého, kto dostane takúto správu.
„Byť na ceste“ sa netýka len tých, ktorým zdravie a sily umožnia putovať. „Byť na ceste“ môžu byť dokonca aj tí, ktorí sú buď chorí alebo pripútaní na lôžku. Ako? Putovanie má totižto hlbší význam – je symbolom našej životnej púte do domu nášho Nebeského Otca. Ako beží čas, a deň sa strieda s dňom, tak sme aj my každým dňom o krôčik bližšie k cieľu, k nášmu trvalému domovu. Putuje ten, kto si v srdci osvojil postoj sv. Pavla: „Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi.“ (Flp 3, 13-14). Ak sa modlím, zotrvávam na tejto ceste, ktorá vedie ku nášmu domovu v nebi.
Sv. Arnold bol mužom „na ceste“. Už ako malý chlapec mal možnosť vidieť v Gochu skupiny pútnikov na ich ceste do neďalekej mariánskej svätyne v Kevelaeri, k Panne Márii, Úteche zarmútených. Po otvorení misijného domu v Steyli, zaviedol pravidelné púte a skupiny spolubratov putovali peši do Kevelaeru, čo bolo okolo 30 km. No nielen to. Svoje pravidelné cesty do Ríma, kde vybavoval rôzne záležitosti ohľadom svojej rehole, premenil na púte. Pritom nielen navštevoval rôzne baziliky a modlil sa, ale nezabudol poslať krátky pozdrav spolubratom do Steylu. V jednom z nich môžeme čítať: „Verne som na vás všetkých myslel na svätých miestach Ríma, zvlášť v chráme sv. Petra, kde sú pochovaní traja naši patróni – Peter, Pavol a Gregor… Veľa som kľačal pri ich hroboch a modlil sa za všetko a za všetkých, za ktorých sa mám modliť.“
Modlime sa: Pane Ježišu, tak ako si sprevádzal emauzských učeníkov, sprevádzaš aj nás na ceste života. Daj nám milosť, aby sme modlitbou sprevádzali iných, kráčali po ceste svätosti a živili v sebe túžbu po večnom domove v Božom kráľovstve. Amen.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
