MODLITBA AKO DÔVERA

Podcast:

Spomínam si, ako raz do miestnosti, kde som pracoval, vletela cez otvorené okno včela. Po chvíli však zistila, že sa pomýlila a že vo vnútri nenájde nič z toho, čo hľadá, a preto sa chcela dostať von. Priletela k oknu, ktorým sa dostala dnu, ale nie k otvorenej okenici, ale k tej, ktorá bola zatvorená. To ju zastavilo. Začala krúžiť dokola a hľadať otvor, ktorým by sa mohla dostať von. Chvíľu som ju pozoroval, a keď som videl, že sa jej to nedarí, vzal som list papiera a jemne som sa snažil včelu posúvať ku voľnej okenici, aby sa mohla dostať na slobodu. Začala sa tomu brániť a keď sa mi aj podarilo posunúť ju po skle pár centimetrov, vzlietla a opäť sa vrátila tam, kde bola predtým. Videl som, že nechápe, čo chcem. Vtedy ma napadla myšlienka, že keby rozumela ľudskej reči, bol by som jej povedal: „Neboj sa, ja ti nechcem ublížiť. Dôveruj mi! Chcem ti pomôcť, chcem, aby si sa dostala na slobodu a mohla žiť.“ Chvíľu mi to trvalo, kým sa mi to predsa len podarilo a ona vyletela von.

Dôvera je potrebná nielen v situáciách, keď nám niekto chce pomôcť, alebo keď ponúkame pomoc my sami. Je dôležitá v každom ľudskom vzťahu. Nič nás tak nezraňuje a neuráža, ako nedôvera ľudí, ktorých máme radi, alebo ktorí sú nám blízki. Ich nedôvera nám akoby vysielala posolstvo: „Tebe sa nedá veriť. Na teba sa nedá spoľahnúť. Nie si dobrý človek. Bojím sa ťa.“ Naopak, každý prejav dôvery voči nám znamená, akoby nám chceli povedať: „Tebe sa dá veriť. S tebou sa dá počítať. Ty si dobrý človek. Som rád, že ťa poznám.“ To nás vie povzbudiť, lebo to posilňuje dobro v nás. Preto sa tešíme, ak nám ľudia dôverujú.

Dôvera je dôležitá aj vo vzťahu k Bohu. Boh nechce plniť funkciu nejakého úradníka, slúžiaceho len na vybavovanie žiadostí či prosieb, ktoré mu ľudia pošlú. Chce mať s nami osobný, živý vzťah, plný vzájomnosti, lásky a dôvery. Bez dôvery niet dobrých vzťahov. Keďže modlitba je vyjadrením nášho vzťahu k Bohu, dôvera sa stáva základným postojom v modlitbe. Keď učeníci prosili Pána Ježiša, aby ich naučil modliť sa, naučil ich modlitbu Otčenáš. No pri tejto modlitbe nejde ani tak o znalosť slov, teda, aby sme ju vedeli odrecitovať naspamäť. Ide tu o ducha tejto modlitby – a ním je práve dôvera voči Nebeskému Otcovi.

Bohu sa páči naša dôvera; ba dokonca túži po nej. Dôverou mu dávame najavo, že sme spoznali, kým v skutočnosti je a čo s nami zamýšľa. Je to dôvera dieťaťa, ktoré vie, že nech sa deje čokoľvek, rodičia sa o neho postarajú a myslia to s ním dobre. Naša nedôvera Boha naopak uráža, pretože pochybuje o jeho dobrote a jeho spásnych zámeroch s nami. Ak sa modlíme s dôverou, modlíme sa nielen preto, aby nám Pán Boh dal odpoveď na naše prosby, ale aby sme vo všetkom, čo prežívame, objavili jeho lásku a uistili sa, že sa nemusíme ničoho báť. Pekne to vyjadril sv. Pavol apoštol, keď napísal: „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). Modlitba s dôverou nás premieňa a prináša nám do duše pokoj dieťaťa, ktoré vie, že je v dobrých rukách. 

Sv. Arnold nikdy nepochyboval o Božej dobrote, a jeho modlitba i život bol preniknutý dôverou v Boha. K tomu sa snažil viesť aj iných. Napríklad povzbudzoval jedného misionára týmito slovami: „Teším sa, otče, že ste sa tak odvážne pustili do stavby. Ale neteším sa, že kvôli tomu trávite bezsenné noci. Keby som aj ja tak malo dôveroval Bohu, zničil by som si zdravie a ďaleko by som nezašiel.“

Modlime sa. Pane Ježišu, ty si nám zjavil Božiu lásku a učil si nás dôvere v  Božiu dobrotu a starostlivosť. Daj nám milosť, aby sme tak dôverovali Nebeskému Otcovi, ako si mu ty sám dôveroval a nebáli sa zveriť všetko do jeho rúk. Amen.