MODLITBA AKO ODPOVEĎ

„Ja som sa si to už odmodlil, keď som bol malý a chodil miništrovať. Teraz sa už modliť nemusím,“ povedal mi raz jeden bývalý spolužiak, ktorý prestal praktizovať vieru. Keďže nemal záujem ďalej diskutovať na túto tému, nepoložil som mu otázky, ktoré mi vtedy narýchlo prebehli hlavou: „Povedal by si to isté aj o jedle: že si si to už „odjedol“ keď si bol malý, a teraz už nepotrebuješ vôbec jesť? Alebo povedal by si svojmu dobrému priateľovi, ktorý sa chce s tebou porozprávať, že ste si to už všetko vyrozprávali, keď ste boli malí, a teraz je to už zbytočné?“  

Podcast:

Mnohí chápu modlitbu len ako nepríjemnú povinnosť, ktorú si treba splniť voči Bohu. Alebo ako čosi, čo sa dá „nadrobiť“, tak ako sa dajú nadrobiť hodiny v práci a potom už človek môže mať voľno. S modlitbou je to však inak.

V katedrále sv. Pavla v Londýne je obraz, na ktorom vidno Pána Ježiša ako stojí pri dverách a klope. Autora maľby inšpiroval text z knihy Zjavenia sv. Jána apoštola, kde Ježiš hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3, 20).

Modlitba je odpoveď. Je to odpoveď na volanie Boha, ktorý túži po stretnutí so mnou. Boh ma volá, ale nie preto, žeby ma potreboval ku svojmu šťastiu, či životu. Volá ma preto, lebo vie, že ho potrebujem. Som to ja, kto hľadá zmysel života a jeho naplnenie, borí sa s problémami, naráža na hranice vlastnej bezmocnosti a uvedomuje si, že to, po čom v hĺbke srdca túži, si nemôže zabezpečiť vlastnými silami. Preto Ježiš dennodenne klope na dvere môjho srdca, a čaká moju odpoveď. Vie, že ho potrebujem. Volá ma, a to dokonca po mene.

Ja ho však častokrát nechávam čakať; niekedy aj roky. Kto tvrdí, že sa už modliť nemusí, iba dokazuje, že buď stratil schopnosť zachytiť toto volanie, alebo sa rozhodol úplne ho ignorovať. A preto takému človeku neostáva nič iné, ako sa namáhať v pote tváre, len aby získal „pár kvapiek vody“, hoci pri jeho dverách klope ktosi, kto mu zadarmo ponúka celý prameň. Kto však odpovie na toto volanie a otvorí, nesklame sa. S Ježišom totižto prichádza ku nám život.

O sv. Arnoldovi Janssenovi vieme, že v mladosti len ťažko nadväzoval kontakt s ľuďmi. To sa však nedá povedať o jeho nadväzovaní kontaktu s Bohom, čiže o modlitbe. Po vzore, ktorý videl u svojich rodičov, modlitba sa aj pre neho stala samozrejmou súčasťou jeho každodenného života; pokrmom, ktorým sýtil svoju dušu. Napomohlo tomu aj čítanie Prológu sv. Jána apoštola v rodinnom kruhu počas dlhých zimných večerov. Keď Arnold počúval, ako jeho otec číta o Božom Slove, ktoré sa stalo telom, iste sa jeho jemnej duše dotkla časť, kde sa hovorilo: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,11). Vtedy sa v ňom umocňovalo presvedčenie, že chce patriť medzi tých, čo prijmú Slovo, čo zachytia jeho hlas a otvoria mu dvere srdca.

Modlime sa. Pane Ježišu, ty stojíš pri dverách môjho srdca, klopeš a voláš ma po mene. Daj, aby som zachytil tvoj hlas aj v ruchu a zhone dňa a nenechal ťa čakať. Viem, že s tebou vždy prichádza nádej, sila a pokoj do môjho života. Amen.