Podcast:
Asi málokto z tých, ktorí čítajú tieto riadky, absolvoval tridsaťdňové duchovné cvičenia. Vyhradiť si jeden celý mesiac na modlitbu a meditáciu si časovo nemôže dovoliť každý. No pre osoby, ktoré sa zasvätili Pánovi, je to vhodná a odporúčaná forma na prehĺbenie duchovného života. Predsa však mnohé prvky, ktoré sa objavujú v týchto duchovných cvičeniach, by sa mali objaviť v živote každého veriaceho človeka. Jedným z nich je napríklad aj prosba o milosť sĺz. O aké slzy sa jedná? Ten, čo si robí duchovné cvičenia, má v priebehu prvého týždňa meditovať o svojich hriechoch a vyprosiť si milosť sĺz, ktoré majú byť znakom jeho hlbokej ľútosti a túžby zanechať hriech.
Mnohí dnes pochybujú o úprimnosti sĺz. Nie všetkým slzám sa dá totižto veriť. Napríklad, niektorí obžalovaní sa rozplačú v súdnej sieni, len aby dostali nižší trest. Podobne nám nestačí, keď niekto so slzami ľutuje to, čo urobil, ak sa pritom vôbec nezmení a na ďalší deň robí to isté, čo predtým. Tieto prípady sa týkajú sĺz, ktoré sú „adresované“ iným ľuďom.
No sú aj slzy, ktoré sú adresované Bohu. Človek nimi vyjadruje hlbokú bolesť duše nad svojimi hriechmi. Jedným z veľkých kajúcnikov je kráľ Dávid. Je si vedomý svojich hriechov a v Žalme 6 sa vyznáva: „Obráť sa, Pane, zachráň mi dušu. Spas ma, veď si milosrdný. Už ma vyčerpalo vzlykanie, lôžko mi noc čo noc vlhne od plaču, slzami máčam svoju posteľ. Odíďte odo mňa, všetci, čo páchate neprávosť, lebo Pán vyslyšal môj hlasný plač. Pán moju prosbu vyslyšal, Pán prijal moju modlitbu.“ Potom, čo celé noci prebdel v slzách, zakúsil aj pokoj a odpustenie od Pána.
Pekný príklad sĺz ľútosti máme aj v osobe apoštola Petra, ktorý trikrát zaprel Pána Ježiša. V evanjeliu čítame: „Tu sa Peter rozpamätal na slovo, ktoré mu bol povedal Ježiš: „Skôr ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ Vyšiel von a horko sa rozplakal“ (Mt 26, 75).
Je to milosť, ak si človek vo svetle Ducha Svätého vie spytovať svedomie tak, že necíti potrebu ospravedlňovať svoje zlyhania, egoizmus, nelásku, pýchu, zanedbania dobrého, ale priznáva si to, berie za to zodpovednosť a je mu to tak ľúto, že cíti vnútornú bolesť a rozplače sa. Kto nikdy neplakal nad sebou, nad svojou bezmocnosťou a slabosťou, ten nikdy neobjaví veľkosť, krásu a potrebu Božieho milosrdenstva. Bude naďalej zotrvávať v klamnom presvedčení, že vlastne odpustenie ani nepotrebuje. A tak jeho kresťanstvo zostane vlažné a plytké, bez podnetov k väčšej láske. Naše slzy totižto vždy súvisia s Božím odpustením a to zas v nás vyvoláva ešte väčšiu lásku k Bohu. Vidno to na prípade Ježiša a hriešnice, ktorá mu v dome Šimona, farizeja „slzami máčala nohy“ a utierala ich svojimi vlasmi. Šimon sa nad tým pohoršoval, ale Ježiš mu povedal: „Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje“ (Lk 7, 47). Môžeme povedať, že slzy ľútosti sa stávajú pre nás prameňom, z ktorého sa živí naša láska k Bohu.
V životopisoch a spomienkach na sv. Arnolda nenachádzame situácie, v ktorých by ronil slzy ľútosti. Avšak v Konštitúciách SVD z roku 1891 nariaďuje spolubratom: „Svätá Terézia povedala: ,Skúmaj seba samého každú hodinu a pri akejkoľvek činnosti a keď si uvedomíš nejakú chybu, oľutuj to a vzývaj Božie milosrdenstvo.’“ Arnold k tomu dodáva: „Snažte sa, drahí spolubratia, o dokonalosť, ku ktorej ste sa zaviazali, aby každý váš úder do pŕs so zvolaním: ,Ježišu, môj, milosrdenstvo!’ vychádzal zo skrúšeného srdca“.
Modlime sa: Pane Ježišu, si ty veľa odpustil hriešnici, lebo veľa milovala. Daj nám slzy ľútosti, aby sme mohli oslavovať tvoje milosrdenstvo. Amen.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
