Podcast:
V jednej legende sa hovorí o žobrákovi, ktorý žobral pri ceste, ktorou často prechádzal kráľovský koč. Raz, keď išiel po ceste správca kráľovského majetku s vozmi dávok, ktoré vybral pre kráľa od poddaných, všimol si žobráka a uľútostilo sa mu ho. Nechal zastaviť sprievod a zložiť pre neho malé vrecko pšenice. Žobrák sa potešil a hneď sa pobral domov. Cestou ho však stretol iný chudák, ešte biednejší ako on, a prosil ho, aby mu pomohol. Žobrák najskôr váhal, ale nakoniec sa predsa len rozhodol, že mu pomôže. Otvoril vrecko s pšenicou, vybral tri zrnká a dal ich chudákovi. Potom pokračoval v ceste. Po príchode domov, otvoril vrece, aby mohol pomlieť zrná a upiecť chlieb. Keď otvoril vrece, nemohol veriť vlastným očiam – na vrchu boli tri zlaté zrnká. Nesmierne sa zaradoval, ale hneď nato aj zosmutnel. Uvedomil si, že to sú zrnká, ktoré dal chudákovi. Keby mu bol dal viac, mal by teraz viac zlatých zŕn. Je to legenda, ktorá nás učí, aby sme sa vedeli deliť. Avšak nevzťahuje sa len na náš postoj nezištného delenia sa s inými, ale i na modlitbu. V akom zmysle slova?
Zlato je vzácny kov a to hlavne z dôvodu jeho trvanlivosti a stálosti: nekoroduje a nepodlieha zmenám prostredia. Ak dáme pozlátiť nejaký predmet, zvýšime jeho hodnotu. No pozlátiť sa dá nielen obraz, oltár, kríž či iný náboženský predmet, ale v prenesenom zmysle aj naša práca, oddych, cestovanie, štúdium, ale i choroba, jednoducho celý náš život. Toto „pozlacovanie“ sa koná našou modlitbou. Preto sa naši predkovia zvykli modliť na začiatku každého dňa, pred každou činnosťou, cestou, jedlom… a keď skončili, zvykli zas Bohu poďakovať. Všetko chceli akoby „vložiť“ do modlitby. Modlitba takto plnila funkciu zlata, pridávala novú hodnotu. Hoci si uvedomovali, že ich dielo je len dočasné a zničí ho zub času – ako sa to stáva napríklad pri stavbách – predsa ak bolo spojené s modlitbou, ich práca získala trvalú hodnotu, nad ktorou čas stratil moc; stala sa ich „pokladom uloženým v nebi“. Takto kráčali istou cestou k večnosti, upriamovali srdce na nebo a z ich celého života sa stávala jedna veľká bohoslužba.
V živote Cirkvi sa toto „pozlacovanie“ nášho života nazýva „posvätenie času“, a Cirkev pozýva nielen kňazov a rehoľníkov, ale aj veriacich k modlitbe „Liturgie hodín na posvätenie času.“ Takto sa máme spájať s modlitbou Ježiša Krista a posväcovať priebeh celého dňa i noci, vzdávaním chvály Bohu.
Na konci roka zvykneme v rámci pobožnosti opakovať verš Žalmu: „Rok korunuješ Pane svojou dobrotou“ (Žalm 65, 12). Chceme všetko, čo sme prežili počas roka, odovzdať do Božích rúk. No nemá to zostať iba pri tejto jednej pobožnosti, ktorá sa koná raz za rok. Každý deň nám ponúka veľa príležitostí, aby sme ho modlitbou „pozlátili“. Nemusíme síce vlastniť zlato, ale vždy, keď sa modlíme, votkávame zlaté nite do nášho svadobného rúcha, ktoré si raz máme priniesť neporušené na večnú svadobnú hostinu v nebeskom kráľovstve. Nie je to dôvod, aby sme častejšie mysleli na modlitbu?
Sv. Arnold si bol vedomý, že na zvládnutie svojho poslania sa musí veľa modliť a zostávať tak v úzkom spojení s Bohom. P. Reuter, ktorý skúmal jeho spiritualitu, o ňom napísal: „Sám veľmi starostlivo praktizoval modlitbu, ktorú zaviedol do života svojich kongregácii. Pri každom údere hodín (každú štvrťhodinu) prerušil prácu, napr. diktovanie listov, sňal si z hlavy solideo a modlil sa so svojím sekretárom štvrťhodinovú modlitbu, s krátkym vzbudením úkonu viery, nádeje a lásky… Celý jeho pracovný deň bol prostredníctvom častej modlitby upriamený na Boha. So svojimi spolubratmi praktizoval veľké množstvo náboženských cvičení. Vychádzalo to z jeho vnútorného presvedčenia, že jedine v spojení s Bohom dokáže splniť svoje úlohy a všetko robiť pre Boha.“
Modlime sa: Všemohúci Bože, daj nám milosť, aby sme modlitbou posväcovali všetko, čo konáme, a celý náš život sa stal jednou veľkou bohoslužbou na tvoju česť a slávu. Skrze Krista, nášho Pána.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
