MUŽ NÁDEJE

Podcast:

Počas študijného pobytu v Chicagu som si všimol, že mnohí bohatší ľudia z mesta majú dva domy: jeden v Chicagu a druhý na juhu USA, zvyčajne na Floride. Zimy bývajú v Chicagu dlhé a kruté, pretože od jazier tam prúdi chladný arktický vzduch. Preto sa mnohí na zimu zvyknú presťahovať na Floridu, kde je oveľa teplejšie, a po zime sa zas vrátia. Žijú teda na dvoch miestach. U nás na Slovensku jestvuje čosi podobné, hoci dôvod je iný. Mnohí ľudia z miest, zvlášť z panelákov, si kupujú opustené domy na vidieckych kopaniciach, ktoré si prerobia na chaty a tam trávia víkendy či leto. Aj o nich by sa dalo povedať, že žijú na dvoch miestach.

Žiť na dvoch miestach však nie je iba výsadou tých, čo majú peniaze, aby si to mohli dovoliť. Čosi podobné by sme mohli preniesť aj do duchovného života a spomenúť pritom sv. Arnolda Janssena, zakladateľa troch rehoľno-misijných kongregácii: SVD, SSpS a SSpSAP. Hoci počas života navštevoval aj misijné domy, ktoré založil v Nemecku a Rakúsku, predsa len jeho domovom bol Misijný dom v Steyli. No nežil len tu. Mal aj druhý „domov.“ Snažil sa žiť v Božej prítomnosti. Mohli by sme obrazne povedať, že nie na leto či na zimu, ale denne „chodil do neba“ a „prebýval“ tam. Hoci telom bol na zemi, predsa vo svojom srdci často prebýval pri Bohu. Bolo to počas slávenia sv. omše, počas chvíľ strávených v modlitbe, alebo počas 40 hodinových poklôn Oltárnej sviatosti. Pri Bohu sa snažil byť aj pri písaní listov a článkov, príprave prednášok a kázni, alebo aj pri cestovaní, jednoducho vždy, keď počas dňa pozdvihol svoju myseľ k Bohu a zotrval pri ňom. Keďže nádej je očakávanie budúcich vecí, čiže života s Bohom, môžeme povedať, že Arnold tento život nielen očakával, ale ho aj zakusoval. Objavil, že Boh je prítomný aj v jeho srdci. Tam bolo jeho nebo a tam sa snažil aj prebývať. Hoci bol na zemi, predsa akoby žil v nebi. Bol aj tu aj tam. To, v čo dúfal a čo očakával v nebi, zažíval už tu na zemi. Takto vo svojom srdci nosil a oživoval nádej. Jeden jeho životopisec hovorí o ňom, že mal ducha odvážnej nádeje založenej na neochvejnej dôvere v Boha a vernosti voči nemu.

Rásť v nádeji mu pomáhala aj Štvrťhodinovú modlitba, čiže modlitba, ktorú sám zaviedol do svojich rehoľno-misijných spoločností a ktorú sa modlieval každých pätnásť minút. Začína vzbudením si troch božských čností: viery, nádeje a lásky. Druhé vzývanie bolo zamerané na nádej a v pôvodnej verzii znelo: „Pre tvoju vernosť svojim prisľúbeniam, dúfam v teba! – Posilni moju nádej!“ Koľkokrát Arnold vyslovil túto modlitbu počas svojho života! Už starí Rimania mali príslovie o vode, ktorá vyhĺbi jamku v tvrdom kameni nie silou, ale neustálym padaním. Arnoldova prosba o posilnenie nádeje každých 15 minút bola takýmto „neustálym“ klopaním na Božie srdce. A Boh nemá srdce z kameňa! Akoby neustále počúval z Arnoldových úst a hlavne z jeho srdca tiché volanie: „Bože, dúfam v teba. Dôverujem ti a spolieham sa na tvoje slovo. Viem, že ma nikdy nesklameš.“  Boh odpovedal na toto volanie a vlieval nádej do jeho srdca. Takto sa v Arnoldovi posilňovala nádej a rástlo presvedčenie, že Boh mu dá silu vytrvať a naplní jeho túžbu po živote s ním.

Nádej sa stala bohatstvom Arnoldovho srdca, ktoré si nenechával iba pre seba. K nádeji povzbudzoval aj iných. Tak napr. ťažko chorého spolubrata potešoval slovami: „Na zemi sme iba pútnici na ceste k lepšiemu domovu a preto by sme sa nemali sťažovať na náročnosť púte… Dôverujme Bohu. Je obdivuhodný vo všetkých svojich cestách, a to, čo sa na počiatku zdá ako prekážka, najviac prispeje k naplneniu jeho svätého plánu.“ Arnold bol sám tvrdo skúšaný mnohými protivenstvami. No cez tieto skúšky dozrieval, lebo ho oživovala nádej na lepší, večný život.

Pred svojou smrťou napísal tri básne venované jednotlivým osobám Najsvätejšej Trojice. V prvej básni, ktorou sa prihovára Nebeskému Otcovi, píše. „Svoju nádej na zemi do Teba som vložil, v dôvere cez každú potrebu a bolesť, preto dovoľ mi Tvojím podielom sa stať, dovoľ mi, ó dobrý Otče, s Tebou byť. “ Takto sa pripravoval na stretnutie s tým, do ktorého vložil svoju nádej.

Arnold ako muž nádeje môže byť aj pre nás vzorom, aby sme dokázali žiť nielen tu na zemi, ale častejšie či už mysľou, ale hlavne srdcom zalietali k Bohu a zotrvali pri ňom. Tak budeme aj my oživovať svoju nádej a postupne odkrývať krásu života, ktorá nás raz čaká.

Modlime sa.

Svätý trojjediný Bože, na príhovor sv. Arnolda Janssena ťa prosíme o milosť, aby sme sa už tu na zemi často snažili žiť v tvojej prítomnosti a tešili sa na stretnutie s tebou vo večnosti. Amen.