NÁDEJ A LABYRINT

Podcast:

Keď počujeme slová katedrála „Notre Dame“ asi prvé, čo nás napadne, je katedrála v Paríži, ktorá bola rekonštruovaná a slávnostne otvorená 7. decembra 2024 potom, čo ju v roku 2019 zničil požiar. No vo Francúzsku sú aj iné chrámy s týmto menom a jedným z nich je aj katedrála „Notre Dame“ v meste Chartres. Je to mariánske pútnické miesto zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Okrem krásnej gotickej architektúry a žiarovo modrej farby svojich vitráží, katedrála má aj dva iné „magnety“, ktoré priťahujú pútnikov. Prvým je vzácny relikviár hodvábneho závoja, ktorý podľa tradície mala mať na sebe Panna Mária vo chvíli zvestovania; keď jej archanjel Gabriel priniesol zvesť, že sa stane matkou Spasiteľa. Druhým vzácnym prvkom je aj veľký labyrint v dlažbe chrámu z roku 1205. Je to najväčší kresťanský labyrint vytvorený v stredoveku s priemerom skoro 13 metrov. Je vytvorený z čiernych a krémových kamenných dlaždíc, a ten, čo neho vstúpi a chce sa dostať do jeho stredu, musí prejsť rôznymi zákrutami celkovo 430 metrov. Púť labyrintom trvá od 20 do 35 minút, podľa toho, aké tempo sa zvolí. Chudobní pútnici v stredoveku, ktorí si nemohli dovoliť ísť do Jeruzalema, absolvovali túto púť aspoň symbolicky – putovaním labyrintom v tejto katedrále.

Obraz putovania labyrintom sa nám zvlášť prihovára v tomto Jubilejnom roku, keď si chceme nanovo uvedomiť, že sme pútnikmi nádeje. Labyrint je symbolom aj našej životnej púte k Bohu. Skrýva v sebe jednu veľkú istotu: nedá sa v ňom stratiť. Nie je to bludisko so slepými uličkami. Ak človek do neho vstúpi, kráča vpred a neotočí sa späť, dostane sa do stredu. Môže ísť pomalšie, zastať, zamyslieť sa, ale ak pokračuje v púti, s istotou príde do stredu, do cieľa svojej púte. Preto môžeme chápať labyrint aj ako symbol našej nádeje.

Labyrint je zároveň aj symbolom našej cesty kresťanskej dokonalosti. Prvý úsek putovania labyrintom nás vedie priamo do stredu, čo nás poteší, no potom sa cesta náhle stočí a odrazu zistíme, že kráčame nie ku stredu, ale sa od neho vzďaľujeme. Po pár zákrutách nás cesta opäť privedie až celkom blízko, ale potom sa stočí a stred sa nám opäť vzďaľuje. Ďalšie sklamanie. Stred obchádzame zo všetkých strán, zákruty sa opakujú jedna za druhou, a my sa stále nemôžeme k nemu dostať. V poslednom úseku, keď sme hádam už aj trochu unavení, nás čaká radostné prekvapenie. Hoci sme ešte stále asi 3 metre od stredu, a opäť ho zdanlivo obchádzame, cesta sa náhle zvrtne a vedie priamočiaro do cieľa. Pocit šťastia je odmenou za vytrvalosť tohto putovania.

Labyrint nás učí mnohým veciam. Na začiatku duchovnej cesty sme plní horlivosti, teší nás modlitba, čítanie Božieho slova, konanie dobra, bohoslužba, rast v čnostiach… Všetko ide veľmi ľahko, robíme pokroky, a zdá sa, že veľmi rýchlo dosiahneme kresťanskú dokonalosť. No potom sa to náhle zvrtne. Stratia sa príjemné pocity, objavia sa naše slabosti a zistíme, že nebude také jednoduché zbaviť sa ich. To, čo sa zdalo byť ľahké a krásne, stratí svoju atraktivitu. Modlitba sa nám prestane dariť. Zdá sa, že sa nerozprávame s Bohom, ale „s nemou stenou“. Denná rutina nás začne ťažiť a ak aj kráčame ďalej, tak len silou vôle.  Takéto a podobné „životné zákruty“ preverujú našu vieru a naše odhodlanie. Môže sa nám dokonca zdať, že sa vraciame späť, že vôbec nedozrievame. Labyrint nám však ukazuje, že je múdre nesnažiť sa merať svoj pokrok: práve preto, že cesta nie je priamočiara. Dôležitá je aj dôvera vo vedomie, že sme na ceste a že táto ceste vedie k cieľu, ak na nej vytrváme. Môžeme objaviť aj to, že životné „zákruty“ nie sú iba „bremenom“ života, ale nás tiež formujú a menia. Naše pády, nedokonalosti, pochybnosti a sklamania nás učia pokore, trpezlivosti, súcitu a milosrdenstvu s inými, ktorí tak isto nie sú dokonalí, ako ani my. Môžeme sa aj zastaviť a oddýchnuť si. To nevadí. V každom okamihu však môžeme začať odznova. Nedá sa však podvádzať a skákať z miesta, kde sme, na miesto, kde chceme byť, bez toho, aby sme prešli potrebnú vzdialenosť. Stratíme sa a budeme zmätení. Kto však trpezlivo kráča vpred, ten sa nesklame. Zároveň aj v tichu kráčania objaví, že je to živý, vzkriesený Kristus, ktorý ho sprevádza, ako sprevádzal Emauzských učeníkov.

Nemusíme ísť do Charters, aby sme objavili prítomnosť Krista v našom živote. Ak si v ťažkostiach životnej púte spomenieme na tento labyrint, na istotu, že vedie k cieľu, a že nás sprevádza Kristus, oživíme svoju nádej.

Modlime sa:

Pane Ježišu, ty si cesta, pravda a život. Každého, kto sa rozhodne nasledovať ťa, privádzaš k svojmu Nebeskému Otcovi. Stoj pri nás a veď nás, aby sme nikdy nezišli z cesty, ktorou nás vedieš. Amen.