NÁDEJ A MILOSRDENSTVO

Podcast:

Jeden muž, ktorý už dvadsať rokov nebol v kos­tole, pristúpil váhavo k spovednici. Kľakol si a po chvíli ticha začal so slzami v očiach rozprávať: „Mám ruky poškvrnené krvou. Bolo to, keď sme ustu­povali z Ruska. Každý deň niekto z nás umrel. Všade bol strašný hlad. Povedali nám, aby sme nikam nevstupovali bez pušky v ruke a boli vždy pripravení strieľať pri prvom náznaku… Raz sme úplne vyhladovaní objavili jeden dom na samote. Vošli sme dnu a vnútri bol starec a svetlovlasé dievčatko so smutný­mi očami. „Chlieb! Dajte mi chlieb!“ skríkol som na nich. Dievča sa zohlo. Myslel som si, že berie zbraň, alebo granát. Bez zaváhania som vystrelil. Padlo naznak. Keď som sa k nej priblížil, videl som, že v ruke držala kúsok chleba. Zabil som štrnásťročné dieťa, nevinné dieťa, ktoré mi chcelo dať chlieb. Začal som piť, aby som na to zabudol. Ale dá sa to? A môže mi Boh odpustiť?“

Môže Boh odpustiť? Môže Boh odpustiť aj takýto hriech? A vlastne odpúšťa Boh? Možno sme nikoho nepripravili o život a nemučia nás takéto hrozné výčitky svedomia, ale predsa si uvedomujeme, že aj my sme len slabí a hriešni ľudia, odkázaní na Božie milosrdenstvo. Keďže „do neba nič nečisté nevojde“ (Zjv 21,27) súčasťou nádeje je aj nádej na odpustenie hriechov, čiže nápravu narušeného vzťahu s Bohom. Ako je to teda s odpustením?

Sväté písmo je priam posiate textami, ktoré vyjadrujú Božiu túžbu odpustiť človekovi a preukázať mu milosrdenstvo. Spomeniem len niekoľko: U proroka Izaiáša čítame slovo Pána: „Keby vaše hriechy boli červené ako šarlát, zbelejú ako sneh” (Iz 1,18).  Žalmista sa modlí: „Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí? Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť“ (Žalm 130, 3-4). Alebo: Dobroreč duša moja Pánovi, nezabúdaj na jeho dobrodenie. On ti odpúšťa všetky tvoje neprávosti, zo všetkých neprávostí ťa uzdravuje, vykupuje zo skazy tvoj život, venčí ťa svojim milosrdenstvom a zľutovaním” (Ž 103). Asi najkrajším biblickým textom o Božom odpustení a milosrdenstve je 15 kapitola Lukášovho evanjelia, kde nachádzame aj podobenstvo o márnotratnom synovi a milosrdnom Otcovi. Otvorená náruč Nebeského Otca, ktorý čaká na návrat svojho syna, aby ho mohol objať a privinúť si ho k srdcu,  je symbolom, ktorý má všetkých, čo padli do hriechu, povzbudiť k návratu späť. Nemusia sa báť, lebo Boh vie o ich vnútornom utrpení a chcel ich oslobodiť. Ak dôverujú v jeho milosrdenstvo, nesklamú sa. Boh ich prijme, lebo sú jeho.

Ak má niekto nejaké pochybnosti, môže si vziať a premeditovať nasledovný text: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3, 16-18). Keď tento text bude čítať, môže urobiť dve výmeny a urobiť text osobnejším. Namiesto slova „svet“ si vloží svoje meno, (s jednou výnimkou), a podobne aj namiesto „nik“. Takto sa v texte objaví celkovo štyrikrát vlastné meno a človek pocíti, akoby sa mu Boh osobne prihováral. Ak by sa objavili pochybnosti, je dobré naučiť sa tieto slová naspamäť a opakovať si ich.

Veľkým povzbudením v nádeji na odpustenie je aj dnes už rozšírená Korunka Božieho milosrdenstva. Sv. Faustíne Pán Ježiš v zjavení raz povedal: „Moje Srdce je preplnené veľkým milosrdenstvom pre duše, najmä pre duše úbohých hriešnikov… Slabá hriešna duša sa nesmie obávať priblížiť sa ku mne, aj keby mala viac hriechov ako je piesku na zemi. Všetko sa ponorí do priepasti môjho milosrdenstva. Keď sa ku mne duša priblíži s dôverou, naplním ju ohromnou milosťou… Čím väčší je hriešnik, o to väčšie právo má na moje milosrdenstvo… Nemôžem potrestať ani toho najväčšieho hriešnika, keď sa odvoláva na moje milosrdenstvo.“

Každým prijatím sviatosti zmierenia živím preto nádej na odpustenie hriechov a večný život. Sviatosť zmierenia, je zároveň aj pozvaním objavovať milosrdnú náruč Nebeského Otca, ktorý nám každou sv. spoveďou, každým „objatím“ odhaľuje krásu svojej milosrdnej lásky a priťahuje nás stále bližšie sebe. Takto v nás má rásť túžba, raz navždy spočinúť v objatí jeho lásky.

Modlime sa: „K tebe, Pane, dvíham svoju dušu,  tebe dôverujem, Bože môj: nech nie som zahanbený. Rozpomeň sa, Pane, na svoje zľutovanie a na svoje milosrdenstvo, ktoré trvá od vekov. Nespomínaj si na hriechy mojej mladosti a na moje priestupky, ale pamätaj na mňa vo svojom milosrdenstve, veď si, Pane, dobrotivý“ (Žalm 25,1.6.7).