NÁDEJ A NÁDEJE

Podcast:

Jeden muž uvažuje nad sebou a nakoniec si kladie nasledovné otázky: „Prečo nie som spokojný ani po dosiahnutí svojho cieľa? Prečo mám pocit, že mi stále niečo chýba? Tvrdo som pracoval a veľmi bojoval o to, aby som v práci dostal lepšie miesto a vyšší plat. Dosiahol som to. S manželkou sme hľadali väčší byt. Podarilo sa nám to, a nebol ani taký drahý, ako sme si mysleli. Mal som problémy so zdravím, ale lekárovi sa podarilo stanoviť správnu diagnózu a s pomocou terapie sa už mám lepšie. Obe deti sa dobre učia a máme z nich radosť. V porovnaní s inými susedmi si myslím, že naša rodina je aj dosť dobre finančne zabezpečená. V podstate sa mi splnilo všetko, v čo som dúfal. A predsa mám pocit, že mi stále niečo chýba. Prečo je to tak?“

Možno by niekoho napadlo, že toto je prípad pre psychológa, ktorý môže hlbšie nahliadnuť do života tohto človeka, a pomôcť mu, aby si dokázal udržať radosť z úspechu a vedel nájsť drobné potešenia aj v rutine všedného dňa. No, nie je to tak. Problém je oveľa hlbší, a týka sa nielen tohto muža, ale každého človeka.  

Každý z nás sa rodí totižto s „vrodenou vadou“. Tou vadou nie je nejaká dedičná choroba, či skutočnosť, že raz nám naše telo „doslúži“ a zomrieme, ale to, že nik a nič na zemi nedokáže uspokojiť naše túžby a natrvalo nás naplniť pocitom šťastia. V našom srdci je akási prázdnota, hlboká priepasť, ktorú nik a nič na svete nedokáže vyplniť. Môžeme kráčať od úspechu k úspechu, ale predsa budeme cítiť, že to stále nie je ono; že to, čo sme dosiahli, nás síce nachvíľu poteší, ale potom táto radosť zmizne a my opäť túžime po čomsi viac. Našu prázdnotu dokáže vyplniť jedine Boh.

Pápež Benedikt XVI. sa zamýšľa tiež nad týmto javom a píše o nádejach a nádeji. „Človek má v reťazi dní mnohé nádeje – menšie či väčšie… V mladosti to môže byť nádej na veľkú a uspokojujúcu lásku: nádej na isté miesto v zamestnaní, ten alebo onen rozhodujúci úspech na celý život. Keď sa však tieto nádeje stanú skutočnosťou, zrazu jasne vidieť, že to v skutočnosti nebolo všetko. Stáva sa jasným, že človek potrebuje nádej, ktorá ide ponad všetko…

Potrebujeme nádeje – menšie či väčšie -, ktoré nás zo dňa na deň udržiavajú na ceste. No bez veľkej nádeje, ktorá musí presahovať všetko ostatné, aj tak nestačia. Touto veľkou nádejou môže byť iba Boh, ktorý objíma vesmír a ktorý nám môže ponúknuť a darovať to, čo sami nemôžeme dosiahnuť.“

V tomto zmysle je pravda, že ten, kto nepozná Boha, i keď môže mať rôzne nádeje, v podstate je bez nádeje, bez veľkej nádeje, ktorá podopiera celý život. Pravou, veľkou nádejou človeka, ktorá pretrvá napriek všetkým sklamaniam, môže byť jedine Boh.“(porov. Spe Salvi, 30.31.27)

Túto pravdu vyjadril už aj svätý Augustín, keď vo svojich Vyznaniach napísal: „Stvoril si nás pre seba Pane a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“ Boli sme stvorení pre Boha a preto je v nás táto „nenásytnosť“, ktorú nedokáže uspokojiť žiadne jedlo, peniaze, sláva, moc, zážitok či úspech. Čím skôr si to uvedomíme, tým lepšie. Nespotrebujeme svoju životnú silu a energiu na veci, ktoré nám v podstate nič neprinesú a vyhneme sa aj zbytočným sklamaniam. Umožní nám to sústrediť sa na tú jedinú, veľkú nádej, z ktorej môžeme nielen čerpať pre seba, ale ju aj prinášať iným.

Ako sa nám napĺňajú roky života, začneme si pomaly uvedomovať, že nám nielen dochádzajú životné sily, ale vyhasínajú aj naše nádeje. Hoci sa môže zdať, že je to náš koniec, nie je to celkom tak. Ak totižto v srdci nosíme veľkú nádej, o ktorej sme vyššie písali a ktorá nás podopierala po celý život, zistíme, že náš doterajší život bol len prípravou na čosi úžasné a krásne, pre čo sme boli stvorení. Sv. Pavol to vyjadril slovami: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1Kor 2,9). A platí to aj pre tých, ktorí do neho vložili svoju nádej.

Modlime sa: Všemohúci Bože, ty si pôvodca a darca života v plnosti. Do teba vkladáme svoju nádej. Rozmnožuj ju v nás svojou milosťou, aby nás oživovala a priviedla nás raz k tebe, do večného domova. Skrze Krista, nášho Pána.

Text: P. Peter Dušička SVD