NÁDEJ A VYTRVALOSŤ

Podcast:

V legende o papradí a bambuse sa rozpráva o istom mužovi, ktorý mal jednu zlú vlastnosť: takmer nikdy nedokončil vec, ktorú začal. Odišiel zo školy, lebo skúšky boli pre neho náročné. Začal sa učiť remeslo, ale nechal to tak. Podarilo sa mu oženiť sa, ale po prvých nezhodách, začal myslieť na rozvod. Vtedy sa v ňom čosi ozvalo a chcel si to najskôr dobre premyslieť. V neďalekom lese žil múdry starec, ku ktorému chodili ľudia, aby ho prosili o radu. Muž sa teda rozhodol ísť za ním, aby sa s ním poradil. Rozpovedal mu, čo zamýšľa, a spýtal sa ho: „Čo ty na to?“ Starec sa chvíľu zamyslel a potom mu hovorí: „Rozhliadni sa okolo seba. Vidíš papradie a bambus?“ „Áno,“ hovorí muž. Starec potom pokračoval: „Zasial som semená papradia a bambusu, polial ich a dobre sa o ne staral. Papraď vyrástla veľmi rýchlo. Jej krásna zelená farba pokryla zem okolo miesta, kde som ju zasadil. Ale z bambusového semienka nič nevzišlo. V druhom roku sa papradie rozrástlo ešte viac, ale z bambusového semienka stále nič nebolo. No ja som dúfal, že z neho predsa len niečo bude. Tak tomu bolo aj treťom roku, ba aj vo štvrtom roku. Aj napriek tomu som stále dúfal. Až v piatom roku som sa konečne dočkal. Zo zeme vykukol malý bambusový výhonok. V porovnaní s papradím bol však veľmi malý a bezvýznamný. No a v šiestom roku som nemohol veriť vlastným očiam – bambus vyrástol do výšky viac ako 20 metrov. Uvedomil som si, že päť rokov len zapúšťal korene, aby mu v momente, keď opustí chladnú zem, poskytli dostatok živín pre jeho rýchly rast a dali mu potrebnú stabilitu, aby sa nevyvrátil.“ Starec sa na chvíľu odmlčal a potom pokračoval: „Papradie a bambus, oboje okrášľuje les. No je medzi nimi veľký rozdiel. Papradie rastie rýchlo, bambus pomaly. Zato však hodnota bambusu pre človeka je neporovnateľne väčšia ako papradia. Keby som to bol vzdal a vykopal bambus po štyroch rokoch, dnes by som nič nemal.“ Starec skončil svoje rozprávanie a nechal čas mužovi na premýšľanie. Nakoniec sa ho spýtal: „Nenapadlo ťa niekedy, že aj čas životných skúšok by mohol byť pre teba časom zapúšťania koreňov? Časom, ktorý ťa posilní a ty dozreješ?“ Muž sa starcovi poďakoval a naplnený pokojom sa vrátil ku svojej žene. 

Je to len legenda, ale nesie v sebe hlbokú pravdu. Je ľahké vzdať sa, ak prídu prvé ťažkosti či neúspechy, alebo ak hneď nevidíme výsledky nášho úsilia. Ale to všetko na niečo slúži. Človek má zosilnieť, „zapustiť korene“ a vnútorne dozrieť. To platí nielen v bežnom, ale aj v duchovnom živote, v ktorom sa snažíme o svätosť života. Sila, ktorá nás v tomto úsilí udržuje, je nádej.

Vezmime si len jednu vec na ceste k svätosti – boj s našimi slabosťami a hriechmi. Táto etapa duchovnej cesty sa nazýva „via purgativa“ – cesta očisťovania. Ak tento boj berieme vážne, začneme sa vyhýbať príležitostiam k pádu, a chodiť pravidelne na svätú spoveď a sv. prijímanie. Niekedy sa stáva, že jedna svätá spoveď nasleduje za druhou a uvedomujeme si, že sa spovedáme stále z tých istých hriechov. Vykonáme si aj uložené pokánie, ale zdanlivo sa nič nedeje. Snažíme sa aj bojovať s pokušením, ale keď príde, padneme znova. Sme z toho sklamaní a znechutení, lebo nevidíme žiadny pokrok. Uvedomujeme si, že na to nemáme síl. Nakoniec sa nás zmocnia pochybnosti a začneme sa pýtať: Má to vlastne nejaký zmysel? Nebolo by lepšie vzdať tento boj?

Prečo tieto pochybnosti? Ich príčinou môže byť aj doba, v ktorej žijeme. Chceme mať všetko hneď, alebo čím skôr. Odvykli sme si čakať. A to je prekážkou nádeje. Ježiš nám zanechal výzvu: „Kto vytrvá do konca, bude spasený“ (Mt 23, 13). Myslel tým hlavne na vieru v neho a život lásky. No jeho slová sa týkajú aj nádeje. Ďalšou príčinou môže byť aj náš perfekcionizmus a zameranosť na nás samých. Takto vidíme len naše zlyhania a nevenujeme pozornosť kráse Božieho milosrdenstva, ktoré nám Boh ponúka vo sviatosti zmierenia. Lámeme nad sebou palicu, ale nevidíme, že Boh nám stále dáva novú šancu a povzbudzuje k vytrvalosti.  

Niekedy je dobré aj rozlíšiť či v boji s nejakou slabosťou nie je vhodné využiť aj odbornú pomoc alebo silu spoločenstva, ako je to napr. v prípade závislosti na alkohole. No v nijakom prípade nie je dobré vzdať sa úsilia o prijímanie sviatostí. Prečo? Lebo nie je rozumné zostať bez pomoci a milosti, ktorú nám Pán dáva vo sviatosti zmierenia a Eucharistii. Ak to človek vzdá, zostane so svojím hriechom a slabosťou sám, a to je to najhoršie. Ak však vytrvá, Pánovi sa to páči, lebo mu tým akoby hovoril: „Pane, som slabý a potrebujem ťa. Dôverujem ti, že mi pomôžeš.“ A hoci sa zdanlivo nič nedeje, predsa sa toho veľa deje: zostávame napojení na zdroj života a svätosti, nanovo zakusujeme Pánovo milosrdenstvo, a hoci aj padneme, predsa nezostaneme ležať, ale vždy vstaneme. Ako dlho bude tento boj trvať? U bambusu to bolo päť rokov. Koľko to bude u nás, to nevieme, vie to iba Pán. No on nás nesklame. Raz sa toho dožijeme. Bez tejto nádeje by to nemalo zmysel.  

Modlime sa: Pane Ježišu, ty nás voláš, aby sme prichádzali k tebe, keď sa namáhame a sme unavení a sľubuješ, že nás posilníš. Daj nám milosť, aby sme vytrvali v duchovnom boji a nikdy neprestali čerpať z tvojej milosti a sily. Amen.

Text. P. Peter Dušička SVD