NÁDEJ PRE INÝCH

Podcast:

Deti v Španielsku poznajú aj takúto rozprávku, ktorej hlavnou hrdinkou je nádej. „Slnko úplne zmizlo z oblohy. Začalo pršať a to tak silno, že voda úplne zaplavila zem. K tomu bolo ešte vidieť blesky, ktoré pretínali oblohu jeden za druhým a ozývalo sa mohutné burácanie hromov. Rieky sa vyliali zo svojich korýt a povodeň ničila všetko, čo jej prišlo do cesty. Na zemi zavládol chaos a všetkých naplnil strach, ľudí aj zvieratá. Ale bolo tu niečo, čo už prežilo veľa pohrôm a nešťastí a preto nemalo z tejto povodne strach: bola to nádej. Nádej bola jediná, ktorá neprepadla panike, ale hneď sa pustila do práce. Začala hľadať spôsob, ako pomôcť topiacim, aby sa zachránili. A tak im hneď začala vnukať myšlienku, že ešte nič nie je stratené. Treba sa pridŕžať konárov, dosiek alebo hocakého väčšieho kusu dreva, ktoré pláva v ich okolí. Niekedy aj zakričala, aby upozornila, že konár je blízo, aby sa ho chytili a neprehliadli ho. Dodávala silu tým, ktorí ju už strácali. Uprostred všeobecného zmätku a kriku o pomoc oslovovala tých, čo už boli v bezpečí, aby boli solidárni zo slabšími a pomohli ich zachrániť: zvlášť deti, starších, chorých a potom aj bezmocné zvieratká. Keďže nádej niečo také nezažila po prvý krát, a mala už veľa skúseností z minulosti, dokázala to všetko riadiť tak, že ľudia si vzájomne pomáhali a jeden po druhom sa dostali do bezpečia. Takto nádej spolu so solidaritou zvíťazili nad panikou a strachom a pomohli všetkým prežiť. Radosť na ich tvárach a výdychy úľavy boli pre nádej dôkazom, že jej úsilie nebolo márne. Nakoniec sa im podarilo ešte aj uzrieť Slnko, ktoré po daždi vykuklo spoza mrakov a usmialo sa na nich.“

Aké je posolstvo tejto rozprávky? Deti si z nej môžu vziať do života dve poučenia. Prvým je nasledovné: Keď sa stane nejaké nešťastie, či tragédia, nezalamuj rukami, neprepadaj beznádeji, ale ako prvé snaž sa aktivovať nádej. Nie je ďaleko, je blízo, pri tebe, skrytá v tvojom srdci. To je prvá pomoc, ktorú môžeš poskytnúť sám sebe. Nádej ťa zachráni. A druhé: Potom, čo si sa otriasol z prvého šoku, neuspokoj sa s tým, že si z najhoršieho vonku. Nemysli len na seba. Neodchádzaj preč, ale obzri sa, a pomôž iným, zvlášť slabším. Nikdy nezabúdaj na ostatných. Ak si už na tom lepšie, tak iste len preto, aby si mal dosť síl pomáhať druhým. Najväčšia radosť zo záchrany je radosť zdieľaná.

Keď som počul túto rozprávku, uvedomil som si, že jedna takáto krátka rozprávka dokáže častokrát priniesť deťom viac životnej múdrosti, ako niekoľkohodinové školenie. Skutočná nádej nikdy nie jen pasívnym čakaním, ale nás vždy podnecuje k činom. Ako každý dar zhora, aj ona je určená, aby sme si ho nenechali pre seba, ale aby sme sa s ním podelili s ostatnými.

Toto zdôrazňuje aj encyklika Spe Salvi, keď vyvracia námietku, že kresťania sa starajú iba o svoju vlastnú spásu a nezaujímajú sa o druhých. Vraj myslia iba na nádej pre seba, ale zabúdajú a prehliadajú, že aj iní potrebujú nádej. Keď počúvame takéto a podobné námietky, musíme si úprimne priznať, že je v nich kus pravdy, pretože nie vždy žijeme tak, ako by sme mali. Na druhej strane však vieme, že ako nasledovníci Ježiša Krista sme povolaní byť tu pre druhých. V encyklike čítame: „Byť v spoločenstve s Ježišom Kristom nás začleňuje do jeho bytia „pre všetkých“ a to sa stáva aj spôsobom nášho bytia. On nás angažuje za druhých a len v spoločenstve s ním tu možno byť skutočne pre druhých, pre všetkých.“

Uvádza sa tam aj príklad sv. Augustína, ktorý po svojom obrátení chcel odísť do samoty a venovať sa kontemplácii. Ale raz počas sv. omše ho biskup v meste Hippo na podnet zástupu prinútil, aby sa dal vysvätiť na kňaza. Keď sa Augustín spätne pozeral na tento moment, do svojich Vyznaní napísal: „Pritlačený k zemi mojimi hriechmi a veľkosťou mojej biedy, zavzdychal som vo svojom srdci a uvažoval utiecť do samoty. Ale ty si mi to prekazil a posilnil si ma tvojím slovom: ,Kristus zomrel za všetkých, a preto tí, čo žijú, nech nežijú pre seba, ale pre toho, čo zomrel za všetkých‛“. Žiť pre Krista znamenalo pre Augustína nechať sa pohltiť jeho „bytím pre“, čiže pre iných. Preto aj on chcel žiť pre iných a v ťažkých časoch odovzdávať a šíriť nádej. (porov Spe salvi 28 a 29).

Modlime sa: Pane Ježišu, kvôli nám a našej spáse si prišiel na svet. Stal si sa naším svetlom a našou nádejou. Daj nám milosť, aby sme sa natoľko zjednotili s tebou, že aj my budeme iným svietiť a prinášať nádej. Amen.