ODMIETNUTIE RADOSTI

Podcast:

Dvaja bratia sa pohnevali a nedarilo sa im pomeriť sa. O rok sa jednému z nich vydávala dcéra. Prišla pozvať na svadbu aj svojho strýka, otcovho brata, ale odmietol to. Aj jeho brat ho prosil, aby len prišiel. Dúfal, že si to rozmyslí, príde a nejako sa pomeria. Prehováral ho, ale nič nepomohlo. Brat všetky tieto pokusy odmietol a na svadbu neprišiel. Nedokázal odpustiť a s pocitom krivdy tvrdil, že sa nemôže tváriť, akoby sa nič nebolo stalo. Svojou neúčasťou chcel akoby „potrestať“ brata za nedorozumenie, ktoré medzi nimi vzniklo. Trhlina v rodinných vzťahoch, ktorá začala jednou hádkou, sa takto zväčšila ešte viac. To, čo začalo medzi dvoma bratmi, sa rozšírilo aj na celú rodinu.
Myslím, že každý z nás pozná podobné smutné prípady, keď sa narušia príbuzenské vzťahy, ktoré by mali byť pre nás skôr oporou a akousi záchrannou sieťou. Čosi podobné čítame aj v evanjeliu v podobenstve o márnotratnom synovi. Po tom, čo sa tento syn vrátil s pokorou a ľútosťou domov, otec mu vystrojil hostinu. Keď sa jeho starší brat vracal z poľa a zistil, že doma je hostina, nahneval sa, a nechcel vojsť. Otec vyšiel von a začal ho prosiť, aby predsa len prišiel, ale on to odmietol s výčitkou, že otcovi verne slúži, a on mu ešte nikdy neusporiadal hostinu. V jeho slovách cítiť pocit krivdy a nespravodlivosti. Aj keď mu otec povedal: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 31-32), nie sme si istí, či sa dal prehovoriť, pretože tu Ježiš končí toto podobenstvo o Božom milosrdenstve. Mnohí z tých, ktorí tvrdia, že sa nemôžu radovať, v skutočnosti by sa aj mohli radovať, ale oni nechcú. To, čo chcú, je ukázať iným, ako sa im krivdí, ako sú druhí voči nim nespravodliví, aký majú ťažký život… Sú plní hnevu, sklamania a výčitiek. U niektorých to ide až tak ďaleko, že obviňujú nielen druhých, ale aj samotného Boha. Živia si svoje rany namiesto toho, aby sa ich snažili liečiť a hrajú sa na ukrivdených, aby ich druhí ľutovali. Hoci sa stavajú do pozície slabej a zranenej obete a maskujú sa falošnou pokorou, predsa takto dokážu manipulovať inými a ukázať im svoju moc. Za ich odmietaním a hnevom sa často skrýva ich urazená pýcha a hrdosť. Keď Cirkev pozýva k radosti, neberie na ľahkú váhu bolesť či utrpenie, a ani nebagatelizuje ľudské konflikty, tragédie a nešťastia. Ale aj tých, ktorí trpia akýmkoľvek spôsobom, chce vytiahnuť von z tohto začarovaného kruhu a ukázať im iný, hlbší horizont života. 

Nech totiž prežíva človek čokoľvek, bolesť, sklamanie, nespravodlivosť… aj pre neho je tu radosť, ktorú Pán pripravil. Radosť totižto nie je exkluzívny, luxusný tovar, ktorý si môžu dovoliť iba bohatí a tí, ktorým sa v živote darí; je tu pre všetkých, ktorí uveria v Pána. Kto ju chce objaviť, nemá sa hrať na obeť, ale v duchu pravej pokory prijať to, čo život prináša a uveriť, že aj v tom všetkom Boh pripravil pre neho ešte aj čosi iné ako len bolesť a smútok. V podobenstve o talentoch Ježiš hovorí o pánovi, ktorý odmieňa sluhov za zveľadenie im zverených talentov slovami: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána“ (Mt 25, 21, 23). Vojsť do radosti svojho Pána sa tu myslí – vojsť do večného života. No tieto slová môžeme chápať aj ako pozvanie vstúpiť do radosti, ktorú nám Pán pripravil už aj tu na zemi. Môžeme si preto položiť otázku: Je vo mne niečo, čo mi bráni prijať pozvanie k radosti, ktorú mi Pán ponúka?

Modlime sa:

Všemohúci Bože, naše zranenia a pýcha nás oberajú o radosť, ku ktorej nás pozývaš. Dotkni
sa nás a uzdrav nás, aby sme nikdy neodmietli pozvanie k tvojej radosti. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.