PRAMENE RADOSTI

Úvod

Asi pred desiatimi rokmi som dával duchovné cvičenia istej skupine veriacich. Témou bola radosť. Vychádzal som pritom z apoštolskej exhortácie pápeža Františka Evangelii Gaudium – Radosť evanjelia, ktorou na začiatku svojho pontifikátu v roku 2013 predstavil program, ktorému sa chcel venovať: ohlasovaniu radostnej zvesti. Už počas duchovných cvičení, ale aj po nich, som však z reakcií účastníkov vybadal, že touto témou „triafam vedľa.“ Radosť nebola téma, ktorá by ich nejako zvlášť oslovila. Nebola tým, čo práve  prežívali, a čo momentálne potrebovali. Mal som pocit, že keby som bol býval namiesto toho rozprával o kríži a utrpení, asi by táto téma v nich viac zarezonovala. 

Uvedomil som si, že nie vôbec ľahké písať či rozprávať o radosti. Radosť sa mnohým z nás zdá vzdialená, nedostupná. Vieme ju ešte tak pochopiť u malých detí, ktoré sa vedia tešiť na Vianoce, či na prázdniny. Pre mnohých z nás sa však radosť stala čímsi, v čo sme takmer prestali veriť. Nie je totižto súčasťou nášho života, a ak aj je, tak len veľmi zriedkavou.

A to nehovorím len o biblickej, či kresťanskej radosti, ktorá sa odlišuje od radosti či veselosti, ktorú nám ponúka svet. Dokonca ani táto „svetská“ radosť nie je každodenným spoločníkom nášho života. Presvedčili sa o tom už aj naši veriaci predkovia, ktorí sa od 11. storočia modlili mariánsku antifónu Zdravas kráľovná (Salve Regina), kde sú aj slová: „K tebe voláme, hriešni synovia Evy, v tomto sĺz údolí, stenajúci, plačúci.“ Práve aspekt bolesti a utrpenia, nedokonalosti a hriešnosti sa zdal a zdá byť skutočnosťou, do ktorej sme ponorení.  

Predsa však by bolo chybou, keby sme vo svojom duchovnom živote úplne zabudli na radosť alebo ju nechali na okraji nášho záujmu. Keď navštevujeme bohoslužby a započúvame sa do piesní, ktoré spievame, alebo keď čítame Sväté písmo, nevyhneme sa nielen slovám o radosti, ale aj výzvam k nej. Keď teda už o nej toľko spievame a počúvame, iste by nebolo od veci, aby sme sa nad témou radosti zamysleli, a hľadali spôsoby, ako sa k nej dostať. Pozvanie byť kresťanom je totižto pozvanie k radosti. Nie však k nejakej povinnej, „cez zuby“, ale pravej, úprimnej, od srdca.

Iste sa nik z nás nechce podobať človeku, ktorý prišiel k psychológovi a hovorí mu, že potrebuje  pomoc. Cíti sa stále smutný a skleslý, a nič ho nedokáže potešiť. Na to mu psychológ hovorí. „Nebojte sa! Dám vám dobrú radu. Práve prišiel do nášho mesta cirkus. V sobotu má vystúpenie jeden známy klaun. Choďte tam. Uvidíte, aký je vynikajúci; všetci sa na ňom smejú, až im bruchá praskajú.“ Muž sa však namiesto úľavy len nechápavo na neho pozrie, a so smutným hlasom mu odpovie: „Ja som ten klaun.“

Nasledovné úvahy o radosti nie sú výzvou k nejakej pretvárke, k predstieraniu niečoho, čo v nás nie je. Nechceme byť tými, ktorí sa len nasilu usmievajú a navonok tvária, že v ich živote je všetko v poriadku, a pritom vnútorne trpia. Iba pravda nás oslobodí – povedal Pán Ježiš (porov. Jn 8,32). Žiť v pravde však znamená, nezostať na pol ceste, nezostať iba pri negatívnej skúsenosti. Keď Pán Ježiš hovorí Petrovi „Zatiahni na hlbinu“ (Lk 5,4), myslel tým, zatiahnuť na hlbinu mora, lebo tam boli ryby. Tieto slová sú však aj pozvaním, aby sme pod povrchom bolestných skúseností, ktoré sú niekedy ako rozbúrená morská hladina, objavili prameň radosti. Je tam, len sa treba k nemu dostať. Keď prorok Izaiáš píše o čerpaní vody s radosťou „z prameňov spásy“ (Iz 12,3), môžeme medzi týmito prameňmi nájsť aj samotný prameň radosti. Spočiatku nemusí byť pre nás veľký, ale je vždy dostatočný na to, aby sme z neho načerpali radosť, ktorú potrebujeme.

Prežívame Jubilejný rok 2025, ktorý je nielen rokom milosti, zmierenia a nádeje, ale aj rokom radosti. Veď slovo „jubileum“ je od „jubilare“ (lat.) – radovať sa, jasať. Vyprosujem všetkým, ktorí budú čítať tieto riadky, hojnosť milosti, aby objavili pramene radosti, ktoré nám otvára viera v Krista a bohato z nich aj čerpali.

1. Stvorení pre radosť

„Narodil sa človek pre radosť?“ – znela otázka, ktorú ktosi zadal do diskusného fóra na internete. O pár minút sa tam objavila nasledovná odpoveď: „Nie. To, že sme tu na zemi, a že sme sa vôbec narodili, nemá žiadny zmysel.“ Asi nás zaskočí takáto negatívna odpoveď. Kto mohol byť asi tak autor týchto slov? Ťažko povedať, žeby veriaci človek čosi také napísal. Alebo? Čo by sme napísali my? Ako by sme odpovedali na túto otázku?

Podľa niektorých to bol práve Blaise Pascal, francúzsky náboženský filozof a prírodovedec, ktorý tvrdil: „Človek sa narodil pre radosť.“ Na neho sa odvoláva aj známy nemecký benediktín a duchovný spisovateľ Anselm Grün, ktorý vo svojej knihe Gute Worte für das Leben – Dobré slová pre život venuje jednu kapitolu téme: Človek sa narodil pre radosť. Nájdeme tam aj tieto povzbudzujúce slová: „Raduj sa zo života! Táto výzva nie je však iba výrazom osobného optimizmu, ktorý by sme chceli preniesť aj na druhých ľudí. Táto výzva triafa priamo do srdca našej kresťanskej viery. Zo Svätého písma vieme, že Pán Boh je svojím vlastním bytím láska. Láska a radosť však patria spolu. Keď je Boh prameňom lásky, potom je aj prameňom radosti. Tento úzky vzťah medzi láskou a radosťou spoznala aj sv. Alžbeta Uhorská. Svedčí o tom jej výpoveď, v ktorej zhrnula podstatu svojho krátkeho života: ‚Tam, kde sa rozsieva láska, rastie radosť.‘“

Pre niektorých môžu znieť tieto slová až príliš „ružovo“, aby sa im dalo veriť. Ak im však dáme za pravdu, tak potom stojíme pred veľkou úlohou: uveriť v radosť! Uveriť, že radosť jestvuje, že aj my máme k nej prístup, a že radosť je tu aj pre každého z nás. Nemyslím tu však iba na večnú radosť v nebi; radosť, ktorú Boh sľúbil tým, čo ho milujú; radosť, ktorá nás čaká až po ukončení životnej púte, čiže radosť, na ktorú si treba počkať. Myslím tu skôr na radosť, ktorú môžeme stretnúť už tu, počas nášho pozemského života. Tieto riadky môžeme preto chápať ako pozvanie vydať sa na cestu objavenia radosti v našom živote.

Bolo by smutné, keby sme prežili celý náš život v presvedčení, že život je len bolesť, slzy a trápenie, a neobjavili sme, že radosť je tak blízko. Nie je síce ľahké tomu uveriť, pretože sme naučení vnímať skôr to negatívne a ťažké. Kto sa však na túto cestu objavovania vydá, vedený svetlom viery a povzbudzovaný toľkými svedectvami Svätého písma o radosti, nesklame sa.  

Hoci sa v živote stretáme s krížom, so sklamaniami a neúspechmi, predsa by bolo pre nás veriacich kresťanov znakom povrchnosti, keby sme nedošli k presvedčeniu, že aj my sme sa narodili pre radosť. Bolo by to znakom toho, že hoci veríme v Boha, predsa sa naša predstava o Bohu nezhoduje s obrazom Boha, ktorého nám Ježiš zjavil. Podobne by sme dali najavo, že nežijeme naplno z milosti vykúpenia a daru nového života, ktoré nám priniesol Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním.

O tejto skúsenosti píše aj pápež František vo svojej apoštolskej exhortácii Radosť evanjelia: „Sú kresťania, ktorých život je ako pôst bez Veľkej noci. Uvedomujem si, že radosť nemožno žiť rovnakým spôsobom vo všetkých etapách a okolnostiach života, pretože tieto okolnosti niekedy bývajú veľmi zložité. Radosť sa prispôsobuje a premieňa, ale vždy zostáva prítomná – aspoň ako lúč svetla, ktorý sa rodí z vnútornej istoty, že sme nekonečne nadovšetko milovaní. Chápem, že ľudia sú náchylní na smútok pre veľké ťažkosti, ktorým musia čeliť, ale kúsok po kúsku musíme dať priestor radosti z viery – ako skrytej, ale istej dôvere aj uprostred najhorších trápení...“ (RE 6)

Radosť sa rodí z hlbokého presvedčenia, že sme nekonečne milovaní Bohom. Na tejto skutočnosti sa už nič nezmení. Nie je toto presvedčenie preto aj pozvaním objavovať radosť v živote?

Modlime sa: Pane Ježišu, veríme, že si nás nevykúpil preto, aby sme chodili celý život utrápení a so zvesenými hlavami. Daj nám milosť vnímať dotyky tvojej lásky a tak objavovať radosť, ku ktorej nás vedieš. Amen.