RADOSŤ A TRAUMA

Podcast:

Už dávnejšie som počul príbeh o oslobodení jedného koncentračného tábora v Nemecku pred ukončením druhej svetovej vojny. Veliteľ americkej jednotky, ktorá tábor oslobodila, dal nastúpiť všetkých väzňov a hovorí im: „Mám pre vás dobrú a radostnú správu! Oslobodili sme vás! Vaše utrpenie skončilo! Odteraz ste už slobodní! Môžete ísť domov a vrátiť sa ku svojim rodinám!“ Ako to povedal, čakal, že sa ozve nadšené „Hurááá“, a všetci budú prevolávať na slávu. Ale nič také sa nestalo. Trochu nechápavo sa pozrel na zúbožený zástup a napadlo ho, že tlmočník asi zle preložil jeho slová a preto ich zopakoval ešte raz. No opäť sa nič nedialo. Veliteľ sa pozrel do tvárí väzňov v nádeji, či v nich neuvidí aspoň záblesk úľavy či radosti. Nič také v ich tvárach však nenašiel. Či sa pozrel napravo alebo naľavo, stretal iba tupé a nechápavé pohľady. Po chvíli napätého ticha vystúpil z davu jeden väzeň a vykročil k nemu. Prišiel celkom blízo a hovorí mu: „Nehnevajte sa na nás. My sa už nevieme radovať. Po tom všetkom, čo sme tu zažili, prestali sme veriť v radosť.“

Hoci bol už tento bojmi ošľahaný veliteľ zvyknutý na všeličo, predsa tieto slová zapôsobili na neho ako studená sprcha. Naplnil ho pocit sklamania. Uvedomil si, že hoci to jeho vojakov stálo veľa obetí, aby mohli oslobodiť tento tábor, predsa to oslobodení väzni v tejto chvíli nevedeli doceniť a byť za to vďační. Nedokázali pochopiť, že sa ich to bytostne dotýka; že skončilo ich utrpenie a sú slobodní.

Veliteľ však nebol prvý, ktorý stretol takýchto traumatizovaných ľudí. Človek, ktorý zažije brutalitu, ponižovanie a násilie na vlastnej koži, je často tak hlboko traumatizovaný a vnútorne zranený, že prestane veriť v zmenu k lepšiemu, prestane veriť v dobro. Ak mu niekto rozpráva o lepšom živote či o radosti, tak len neveriacky na neho pozerá, ba častokrát prestane aj počúvať. Slová o radosti sa mu zdajú byť tak vzdialené od reality života, ktorú prežíva, že mu to pripadá ako čosi neskutočné. On sám je akoby v tuneli, a vidí okolo seba len samú tmu – a tu mu niekto rozpráva o svetle. Preto si pri takýchto slovách zvykne pomyslieť: „Hovor si čo chceš, aj tak ti neverím.“

Hoci dnes už nemáme koncentračné tábory, predsa veľa ľudí trpí a prestáva veriť, že existuje radosť. Je totižto veľa toho, čo nás oberá o radosť: či už je to ťažká choroba, narušené vzťahy, rozbité rodiny, strata práce, osamelosť, kríza viery… A predsa nám kresťanská viera otvára bránu k radosti. Veriť v Boha vlastne znamená veriť v jeho lásku voči mne, a teda aj veriť v radosť, ktorú Boh dáva.

Pozvanie k radosti však neznamená ignorovať negatívne pocity a bolestné skúsenosti, bagatelizovať ich, „zamiesť ich pod koberec“, a tváriť sa, že všetko je v poriadku. Udalosti, ktoré sú spojené so sklamaním, stratou, bolesťou sa nesmú potláčať, ale treba im venovať pozornosť, priznať si ich, a tak byť pravdivým voči sebe samému. To potom znamená mať čas aj na smútok, trúchlenie, oplakávanie, čas, v ktorom to všetko môžeme prepracovať.

Dokonca aj na duchovnej ceste sa môžu objaviť stavy, kde človek prechádza vnútorným utrpením. Svedectvom toho je aj život sv. Matky Terezy. Ona, tento žiarivý obraz dobroty a lásky, vo svojich listoch priznáva, že zažívala v poslednom období života utrpenie vo forme duchovnej vyprahnutosti a pocitu odlúčenia od Boha. Opisuje to slovami:  „Boh sa odo mňa vzdialil, nebo sa zdá prázdne, ako aj moje modlitby.“ Tento stav, ktorý je známy v mystike ako „noc duše“ podrobne opísal aj sv. Ján z Kríža. Znamená to duchovné očisťovanie a rast veriaceho. Len v prijatí tejto skúšky kráča človek svojou cestou a očisťuje sa Božou milosťou. Kto prosí o dar trpezlivosti a vytrvalosti, a dáva Bohu čas na očistenie, ten sa otvára prameňu radosti. Pápež František píše: „Kúsok po kúsku musíme dať priestor radosti z viery – ako skrytej, ale istej dôvere aj uprostred najhorších trápení: „Z pokoja si mi vyhnal dušu, zabudol som na blaho… Toto si beriem k srdcu, pre toto budem dúfať. Láskavosť Pána, že nám nie je koniec, veď jeho milosť nepomíňa, obnovuje sa každým ránom; veľká je tvoja vernosť… Dobre je ticho čakať Pánovo spasenie“  (RE 6).

Modlime sa: Všemohúci Bože, i keď v živote nesieme kríž, veríme, že si blízo nás a objímaš nás svojou láskou. Daj nám milosť vytrvať v dobrom až do konca. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.