RADOSŤ A UTRPENIE

Podcast:

Raz som sa cestoval lietadlom z mesta Irkutsk na Sibíri späť domov do Európy. Bolo to začiatkom októbra. Teplota bola už pod nulou a vonku fúkal studený vietor. Nebo bolo celé zatiahnuté tmavými mrakmi a začal padať prvý sneh. Atmosféra bola veľmi pochmúrna. Potom, čo sa lietadlo vznieslo zo zeme, vystúpilo do oblasti s hustou, tmavou oblačnosťou, kde nebolo vidieť nič. No potom ma čakalo veľmi milé prekvapenie. Po niekoľkých minútach stúpania sa lietadlo dostalo ponad oblaky a nad nami sa objavilo krásne, priezračné, modré nebo, ožiarené jasným Slnkom. Bol to akoby malý zázrak. Stačilo sa iba povzniesť hore, ponad oblaky a svet vyzeral úplne inak. Slnko, ktoré dolu vôbec nebolo vidieť, lebo sa skrývalo za oblakmi, mi úplne zmenilo náladu.

Tento obraz sa mi vynoril v mysli, keď som uvažoval nad slovami sv. apoštola Pavla, ktoré napísal Kolosanom: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1,24). Iste aj vás, tak ako aj mňa, zaskočia tieto slová. Ozve sa v nás pochybnosť: Ako sa človek môže radovať v utrpení? Vieme pochopiť, ak človek najskôr trpí a až potom, keď utrpenie skončí, sa raduje. O tom rozprával aj Pán Ježiš, keď učeníkov pripravoval na radosť, ktorú im prinesie svojím zmŕtvychvstaním. Povedal im: „Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek. Aj vy ste teraz smutní; ale zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme“ (Jn 16, 21.22). Chápeme, že človek sa buď raduje, alebo trpí. Ale radovať sa a trpieť zároveň – dá sa to vôbec?

Hoci sa v nás vynoria tieto pochybovačné otázky, nie je to dôvod k tomu, aby sme si mysleli, že to sv. Pavol preháňa. On sám je vo väzení, zakusuje veľa utrpenia a robí si starosti o cirkevné spoločenstvá, ktoré založil. No to najhlbšie, čo prežíva, je radosť. Pre neho radosť a utrpenie sa vzájomne nevylučujú, ale môžu spolu koexistovať. Neplatí: buď radosť, alebo utrpenie! Oboje je v jednom, no hlbšia je radosť. Aj keď Pavol trpí, predsa trpí vo viere a viera ho spája s Bohom. Viera mu otvára obzor Božej lásky, prítomnosti a pomoci. Obrazne by sme mohli povedať, že viera ho povznesie „nad oblaky“ a on uvidí Slnko, čiže Boha.

Toto bola aj skúsenosť bl. sestry Zdenky Schelingovej, prenasledovanej a väznenej bývalým režimom, ktorú vyjadrila slovami: „Nič ma nezastraší, ani vietor, čo prihnal husté mraky, lebo to bude iba okamih. Moja dôvera rastie, lebo viem, že za mrakmi je moje milované Slnko.“ Pre kresťana teda radosť nie je výsledkom ľahkého života bez ťažkostí, ale hlbokým a stálym postojom, ktorý sa rodí z viery v Krista: „Poznali sme a uverili sme v lásku, ktorú má Boh k nám“ (1Jn 4,16).

Okrem toho ak človek trpí vo viere v Krista, zisťuje, že aj samotné utrpenie má zmysel. Chápe, že radosť nie je v samotnom utrpení, ale v tom, že je dôsledkom jeho viery v Krista a slúži na dobro Cirkvi. Sv. Pavol vidí hodnotu utrpenia, ktoré už Kristus premenil a dal mu zmysel a miesto vo svojom vykupiteľskom diele. Žiadna bolesť, žiadne utrpenie nie je nezmyselné, zbytočné, lebo takto môžeme mať účasť na Kristovom utrpení a obetovať to za spásu a obrátenie iných. Ak človek trpí s Kristom, vie, že to slúži čomusi väčšiemu: dobru Cirkvi a spáse ľudí. Preto sa z toho raduje. 

Sv. Pavol nám zanechal ešte jedno pekné svedectvo so skúsenosťou utrpenia a radosti. Píše: „Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení. A myslím, že utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť “(Rim 8,16-18).

Modlime sa:  

Všemohúci Bože, daj nám milosť, aby sme tak ako sv. Pavol apoštol, či bl. sestra Zdenka objavili aj v utrpení prítomnosť tvojej lásky, ktorá nás otvorí pre radosť. Skrze Krista, nášho Pána.