RADOSŤ A VĎAČNOSŤ

V katolíckej tlači diecézy Sankt Pölten v Rakúsku sa pred pár rokmi objavil zaujímavý článok pastoračnej asistentky Márie Meyer – Nolz. Začína sa veľmi netradičným úvodom, v ktorom pozýva k zamysleniu. Píše: „Milí čitatelia! Keby som sa vás práve teraz, keď čítate tieto riadky, spýtala: Za čo ste momentálne vďační? Ktoré tri veci by vám spontánne prišli na um? Prosím, nečítajte ďalej, kým sa nad touto otázkou nezamyslíte.“ Potom pokračuje ďalej. „Neviem, na čo ste práve mysleli v súvislosti s vďačnosťou. No o sebe môžem povedať, že veci, za ktoré som vďačná, mi prinášajú radosť. Pozorujem, že vo mne rastie radosť zo všetkého krásneho a dobrého, čo som zažila a na čo som si práve spomenula. Ak prežívam v srdci vďačnosť, som zároveň aj pozitívne nastavená k životu a pociťujem radosť.“ Toľkoto z jej osobného svedectva.  

Myslím, že jej skúsenosť je skúsenosťou aj nás samých. Aj my sme sa iste presvedčili o tom, že vďačnosť vie priniesť radosť do života. Vďačnosť a radosť sú totižto úzko spojené. Keby sme sa rozhodli bližšie sa pozrieť na radosť a skúmali, čo všetko obsahuje, zistili by sme, že veľkou časťou radosti je práve vďačnosť: vďačnosť za veci, ktoré sme v živote dostali či zakúsili, ale i za veľké veci, ktoré v našom živote urobil a stále robí Pán.  

Mohli by sme preto povedať, že vďačnosť je kľúčom k radosti. Veď sa len pozrime na život okolo nás. Stretli sme už niekedy ľudí, ktorí by boli vďační a zároveň aj smutní? To vôbec nejde spolu! Naopak. Kto je naplnený úprimnou vďačnosťou, z toho vyžaruje radosť. 

Kdesi som čítal nasledovné prirovnanie. Vďačnosť má vraj dve sestry, ktoré sa jej verne pridŕžajú a nerozlučne chodia spolu; volajú sa: spokojnosť a radosť. Keď sme vďační, sme zároveň aj spokojní, radostne nastavení a otvorení na život a ľudí v našom okolí. Ak preto chceme objaviť v živote radosť, nepodarí sa nám to, ak sa v našom srdci nezrodí vďačnosť a nestane sa súčasťou nášho života. 

V jednej starobylej židovskej legende sa hovorí o tom, že potom, čo Pán Boh dokončil celé dielo stvorenia, spýtal sa anjelov, čo si o tom myslia. Jeden z nich mu odpovedal: „Pane Bože, všetko, čo si stvoril je také dobré, krásne a dokonalé, že už niet čo k tomu pridať – okrem..“ Tu sa na chvíľu odmlčal. V tom sa všetci anjeli na neho nechápavo pozreli, akoby sa báli, že povie čosi nemiestne. No on sa pousmial a pokračoval: „…Okrem hlasu, ktorý by ti Bože vzdal za to všetko vďaku, ktorá ti patrí.“ Celé nebo si na to s úľavou vydýchlo a s radosťou vyjadrilo súhlas so slovami anjela. Ak už starozákonný človek bol pozvaný k vďačnosti Bohu za dielo stvorenia a vyslobodenia z Egypta, o čo viac sme k vďačnosti pozvaní my, ľudia Nového zákona, ktorí máme pred očami nielen krásu Božieho stvorenia, ale v živote zakusujeme aj milosť vykúpenia Ježišom Kristom a posvätenia Duchom Svätým? Keď si všimneme výzvu k radosti v liste sv. Pavla apoštola Solúnčanom „Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!“ nájdeme tam nápadné spojenie radosti s vďačnosťou (1 Sol 5, 16-18). Akoby nám chcel sv. Pavol naznačiť, že práve vďačnosť je cestou k radosti. 

Ako vďačnosť je cestou k radosti, tak zas cestou k vďačnosti je pokora. Iba pokorný človek môže byť vďačný. Pyšný, arogantný človek je presvedčený, že všetko, čo dokázal, je jeho zásluha. Nemá preto dôvod niekomu za niečo ďakovať; skôr očakáva, že budú ďakovať jemu. Pokorný človek naopak si uvedomuje pravdivosť slov sv. Pavla apoštola: „Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1Kor 4,7). Pokorný človek si je vedomý nielen svojich hraníc a slabostí, ale hlavne darov, ktoré mu dal Boh a preto cíti potrebu, Bohu za to poďakovať. 

Možno je dobré vrátiť sa k otázke: Za čo som vďačný? Ak mi je ťažké čosi objaviť, nie je to znak toho, že žijem svoj duchovný život veľmi povrchne? 

Modlime sa:

Bože, je darom tvojej milosti, že ťa môžeme chváliť a ďakovať ti. Prosíme ťa, stále nám dávaj túto milosť a veď nás takto k radosti, ktorú si pre nás pripravil. Amen.