RADOSŤ UČENÍKOV

Podcast:

Staršia generácia, ktorá ešte zažila komunistický režim (1948-1989), si iste pamätá na prvomájové sprievody. Všetko sa točilo okolo sprievodu, ktorý organizovalo každé väčšie mesto. Postavila sa čestná tribúna, kde boli predstavitelia strany, a pred ňou sa pochodovalo: od pionierov, cez zväzákov, až po dospelých najrozmanitejších profesií. Nechýbali ani alegorické vozy. Účasť bola povinná. Oficiálne to mal byť sviatok práce, ale komunistická strana urobila z týchto pochodov propagáciu svojej ideológie. Niesli sa transparenty s nápismi ako napr.: „Nech žije prvý máj!“ „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ Mnohí sa kvôli komunistickej ideológii snažili vyhnúť týmto sprievodom, a ak už tam museli byť, tak len ako pozorovatelia na chodníku a nie ako účastníci sprievodu. Pamätám si, že som v tejto súvislosti počul aj čosi humorné. Keď tí, čo išli v sprievode, si všimli, že mnohí zostali stáť na chodníku, a nezapojili sa do sprievodu, chceli ich povzbudiť a kričali na nich: „Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku“, čiže, nemá rád socialistické zriadenie. Tí z „chodníka“ im na to polohlasne kontrovali: „A kto ide po ceste (čiže je v sprievode), nemá rozum na mieste.“ Alebo keď tí v sprievode skandovali: „Nech žije Komunistická strana Československa“, niektorí z chodníka reagovali: „Áno! Ale zo svojho!“, čiže nie z práce a mozolí všetkých ostatných.

Dnes už nemáme takéto sprievody či pochody. No je tu aj iný pochod, iný prúd, ktorý sa tiahne dejinami a do ktorého sme povolaní sa zapojiť, alebo lepšie povedané – vstúpiť. Je to prúd či sprievod radosti, tvorený nespočetným zástupom učeníkov, ktorí odovzdali svoj život Kristovi a objavili prameň radosti. Vstúpiť, či zapojiť sa do prúdu radosti nás pozýva aj pápež František, keď vo svojej apoštolskej exhortácii Radosť evanjelia, píše: „Keď Ježiš začína svoje verejné účinkovanie, Ján hovorí: ‚A táto moja radosť je úplná‘. Sám Ježiš ‚zaplesal v Duchu Svätom‘. Jeho posolstvo je prameňom radosti: ‚Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná‘. Naša kresťanská radosť vyviera z prameňa jeho prekypujúceho srdca. Svojim priateľom sľubuje: ‚Vy budete plakať a nariekať, a svet sa bude radovať. Budete žialiť, ale váš smútok sa premení na radosť‘. A nalieha: ‚Zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme‘. Neskôr, keď ho učeníci videli vzkrieseného, ‚zaradovali sa‘. Kniha Skutky apoštolov hovorí, že v prvom spoločenstve ‚s radosťou požívali pokrm‘. Kade učeníci prešli, tam ‚nastala veľká radosť‘ a oni uprostred prenasledovaní ‚boli naplnení radosťou‘. Aj eunuch, keď bol pokrstený, ‚šiel svojou cestou plný radosti‘ a strážca väzenia ‚sa radoval s celým svojím domom, že uveril Bohu‘. Prečo by sme aj my nevstúpili do tohto prúdu radosti?“ (EG 5) Pápež František končí tento výpočet momentov radosti pozvaním vstúpiť, zapojiť sa do tohto prúdu radosti. Skúsme sa spýtať samých seba: Existuje nejaký lapidárny dôvod, ktorý nám v tom bráni? A ak aj čosi nájdeme, nebude to len znakom našej slabej viery? Toho, že neveríme, že Ježiš je dostatočne silný na to, aby nás oslobodil?

Hoci pápež František uviedol príklady radosti v Novom zákone, radosť nájdeme aj na stránkach Starého zákona. Žalmista si napr. všíma Božie pôsobenie vo svete a v prírode a je tým všetkým tak unesený, že nadšene vyznáva: „Lebo tvoje počínanie, Pane, ma napĺňa radosťou a plesám nad dielami tvojich rúk“ (Žalm 92. 5). A pritom všetko to, čo človek Starého zákona mohol vidieť a zažiť bolo len predobrazom, či „tieňom budúcich dobier“ – ako to nazýva autor Listu Hebrejom (Hebr 10.1) Ak teda už „tieň“ napĺňal človeka radosťou, či nemá byť naplnený ešte väčšou radosťou učeník, ktorý už vierou zakusuje „budúce dobrá“, ktoré priniesol Kristus?

Modlime sa: Pane Ježišu, ty si povolal aj nás, aby sme ťa verne nasledovali. Prosíme ťa, zjednoť nás so sebou tak, aby sa tvoja radosť stala aj našou radosťou. Amen.