Podcast:
Pred pár rokmi som v zahraničnej tlači čítal zaujímavé svedectvo o sile nádeje, ktoré rozprával jeden muž nemeckého pôvodu. Pred druhou svetovou vojnou žil na severe Moravy v bývalom Československu. Otca mu povolali do armády a matka zostala sama so štyrmi malými deťmi. Počas krutej zimy roku 1944 sa matka rozhodla utiecť s deťmi do Nemecka, kde žili jej rodičia. Ale teraz už nechajme rozprávať samotného autora článku. „Všetko si zbalila a nejako sa jej podarilo dostať nás do jedného z posledných utečeneckých vlakov smerom na západ. Cestovanie bolo vtedy nebezpečné. Kamkoľvek sme išli, výbuchy, utrápené tváre a všadeprítomný hlad nám pripomínali, že sme vo vojnovej zóne. Vlak sa cestou občas zastavil, aby sa mohli doplniť zásoby. Raz večer, keď vlak opäť zastavil, moja mama narýchlo vystúpila, aby nám štyrom deťom priniesla niečo na jedenie. Keď sa vrátila, na jej veľké zdesenie bol vlak aj s deťmi preč! Preľakla sa a úplne bez seba začala prehľadávať veľkú tmavú železničnú stanicu, narýchlo prechádzala cez množstvo koľají a stále dúfala, že vlak predsa len neodišiel. Nepochybujem o tom, že prepadla panike. Som si istý, že jej hlavou prebehla myšlienka, že ak ten vlak nenájde, možno už svoje deti nikdy neuvidí. Jedno viem určite: jej viera premohla strach a jej nádej zvíťazila nad zúfalstvom. Nebola typom ženy, ktorá by si len tak sadla a nariekala nad svojím osudom. Snažila sa niečo urobiť. Svoju vieru a nádej uviedla do činnosti. A tak behala z jednej koľaje na druhú a z jedného vlaku na druhý, až nakoniec našla náš vlak. V čase jej neprítomnosti ho totižto posunuli na jednu z vedľajších koľají… Často som premýšľal o tej noci a o tom, čo vtedy musela prežívať moja mama. Keby som sa mohol vrátiť v čase a sadnúť si vedľa nej, spýtal by som sa jej hlavne na to, čo ju viedlo k tomu, aby sa nevzdala a neprepadla zúfalstvu.”
Nádej je užasná sila, ktorá motivuje človeka. Je to akýsi vnútorný motor, ktorý ho ženie vpred a nenechá ho, aby ostal kdesi zaseknutý, ale ho núti hľadať cestu vpred, skúšať nové možnosti. Nádej nás pohýna aj vtedy, keď sa zdá, že všetko je stratené, že už sa ďalej nedá ísť.
Nádej je však čosi viac ako iba dúfať, že veci dopadnú dobre. Vo vyššie uvedenom príbehu to z ľudského hľadiska všetko dobre dopadlo. To však neznamená, že nádej nás sklame, alebo, že bola iba márnou ilúziou, ak to nedopadne dobre. Nádej totižto úzko súvisí s vierou vo večný život a preto hľadí aj poza horizont tohto života. Vedie naše túžby a očakávania nielen k dobrám tohto sveta, ale k jedinému, večnému dobru, k Bohu. Preto nás nádej nesie aj vtedy, keď sa stretáme so smrťou, alebo čelíme stratám, ktoré nám tu na svete už nik nemôže nahradiť.
Pekný príklad nádeje máme v biblickej postave matky siedmych synov, o ktorej čítame v druhej knihe Machabejcov. V tejto knihe, ktorá rozpráva o prenasledovaní Židov a ich násilnej helenizácii za kráľa Antiocha Epifana IV., sa píše o tom, ako kráľ nútil sedem bratov v prítomnosti ich matky jesť zakázané bravčové mäso. Oni to odmietli a tak jeden po druhom podstúpili mučenícku smrť. Všetko sa to dialo pred očami ich matky, ktorá ich ešte povzbudzovala k tomu, aby ostali verní viere otcov a nepodľahli strachu zo smrti. Nakoniec bola umučená aj ona. Svätopisec o nej píše: „Nezvyčajne vzácna a hodna obdivu i slávnej pamiatky je však ich matka. Veď v jedinom dni videla zomierať sedem svojich synov! Ale znášala to vyrovnane, lebo jej myseľ bola posilňovaná nádejou v Pána “ (2 Mak 7,20). Nedopadlo to všetko dobre z ľudského hľadiska, pretože všetci zomreli. No nádej bola jej silou, dodala jej odvahu, aby neprestala dúfať v to, čo vyjadril jej štvrtý syn: „Pod ľudským násilím spokojne zomiera ten, komu Boh vlieva nádej, že ho opäť vzkriesi“ (2 Mak 7,14).
Tu nás môže napadnúť otázka: Je nejaká iná sila na svete, ktorá sa vyrovná sile takejto nádeje? Neoplatí sa stále živiť našu nádej, aby sme s jej silou mohli počítať aj v ťažkých chvíľach?
Modlime sa:
Všemohúci Bože, ty vlievaš do našich srdciach nádej, ktorá je oporou aj v tých najtemnejších momentoch nášho života. Daj nám milosť, aby sme zostávali v spojení s tebou a tak živili nádej, ktorej si ty prameňom a naplnením. O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Text: P. Peter Dušička SVD
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
