ČÍTANIE SVÄTÉHO PÍSMA PODĽA CIRKEVNÝCH OTCOV (1. ČASŤ)

V prvej časti článku s názvom „Čítanie svätého písma podľa cirkevných otcov“ sa zaoberáme problematikou: kto je autorom svätého písma, v akom postavení sú svätopisci a čo je potrebné pri čítané brať v úvahu.

Podcast:

Pôsobenie Ducha Svätého, ktoré preniká dejiny a biblické zjavenie, predstavuje aj kontext pre inšpiráciu Svätého písma. Duch Svätý stojí pri Božom ľude vo chvíli, keď je Boží plán odovzdávaný v posvätnej knihe, aby tak mohol zasiahnuť ľudí všetkých dôb. Od tejto biblickej inšpirácie nemôžu byť oddelené: viera, porozumenie, ktoré je vlastné Písmam a činná prítomnosť Ducha umožňujúca čítať Písma v tom istom Duchu, v akom boli napísané. To nám umožňuje v prvom rade pochopiť jednotu Písem. Celé Písmo, ktoré je vdýchnuté Bohom, tvorí jednu jedinú knihu. Ak je Božie Slovo prebývajúce v Písme jediné („Božie Slovo vo svojej úplnosti, tak ako je na počiatku u Boha, neznamená mnohovravnosť, pretože nejde o „slová“, ale o jedno jediné slovo tvorené mnohosťou myšlienok, z ktorých každá je časťou úplného Slova.“ – ORIGENES, Filocalia, 13,4), je jediný aj Duch.

Popri
rozdielnosti na povrchu existuje v základoch stojaca jednota, pretože „v
Zákone i v evanjeliách prebýva jeden a ten istý Duch Svätý“
(ORIGENES, Homiliae in Leviticum, 13,4). Všetky časti Svätého písma sa
navzájom usporadúvajú a objasňujú. Neexistuje žiadna zásadná nerovnorodosť
medzi tou či onou časťou Písem, keďže rôzne texty Knihy sa na seba odvolávajú
a spolu súvisia. Preto je potrebné celistvé čítanie. Ak si texty naprieč
celým Svätým písmom odpovedajú, a to aj napriek rozdielnosti autorov
a kníh, potom je to preto, že jednota nepochádza zvonku. Je to Duch, ktorý
vnuká a zjednocuje celé Písmo. Avšak práve preto, že tento počiatok
jednoty nepochádza zo žiadnej kategórie ani pojmu, nevyvíja žiadny nátlak. Duch
prepožičiava jednotu, ale táto jednota sa žije v mnohosti,
v mnohotvárnosti ako všetko, čoho sa Duch dotýka, sa stáva „napodobením
božskej prirodzenosti“ (GREGOR NYSSKÝ, De professione christiana, in PG 46,244c),
ktorá je jednou jedinou prirodzenosťou v mnohosti osôb.

Táto
jednota pochádza predovšetkým zo skutočnosti, že ten, kto pôsobí skrytý za
ľudskými autormi, je Duch: „Tu je teda práve Duch Svätý tým, ktorý hovorí, ako
to potvrdzuje tradícia starých predkov.“ (ORIGENES, Homiliae in Numeros,
26,3). Ľudskí autori vložili do toho, čo napísali, svoje osobné črty, avšak
táto mnohosť podôb vyplýva z jednoty, ktorá tkvie vo vnútri samotného
písaného textu a ktorá riadi a zameriava stránky Svätého písma tak, že
sa stávajú súčasťou jediného pohybu. 
Dôsledkom je, že pravda textov, ich hlboký zmysel, spočíva až za tým, čo
je napísané. To neznamená, že by sa hĺbka Písem mala hľadať mimo textu, ale že
sa musí hľadať  vo vnútri toho, čo je
napísané, v hĺbkach literárneho zmyslu. Preto, aj keď otcovia často
uvádzajú podivuhodné poznámky na úkor redaktorov textu, hovorí Gregor Veľký
stroho: „Je úplne zbytočné sliediť po tom, kto napísal tieto veci, keď vďaka
viere vieme, že autorom knihy je Duch Svätý. Autorom je predsa ten, kto diktoval
to, čo malo byť zapísané. Autorom je ten, kto inšpiroval a prostredníctvom
spisovateľa nám odovzdal príklady, ktoré máme napodobňovať.“ (GREGOR VEĽKÝ, Moralia
in Job, praefatio 2).

Gregor
hovorí o inšpirácii. Ako tomu rozumie? V starých dobách bolo veľa
názorov na to, ako ju chápať. Boli sibyly, ktoré skladali verše, a pritom
ich viedol nejaký daimon, bola kňažka Pýtia z Delf, ktorej sa
zmocnil Apollón, hovoril cez ňu a ona slúžila iba ako nástroj toho,
čo chcel oznámiť boh. Niektorí zo skorších otcov často používajú tieto
prirovnania a tak pokračujú v stopách Filóna. On vzťahoval na
prorokov myšlienku, ktorá hovorila, že keďže nesmrteľný Duch nemôže prebývať
v človeku a mať ľudského ducha, ktorý podlieha smrti, musí spôsobiť,
aby ľudia stratili vedomie. Aby mohol hovoriť ich ústami, musí Duch priviesť
ľudí do stavu extázy. (Porov. FILÓN ALEXANDRIJSKÝ, De specialibus legibus
4,48).

„Boží
Duch si poslúžil ústami prorokov ako nástrojmi… Duch ich používal ako hráč na
flautu, ktorý fúka do svojho nástroja.“ (ATHENAGORAS, Legatio pro
christianis, 7,3; 9,1). Keďže však montanisti trvali na tom, že prijímali
inšpiráciu ako druh rozumovej premeny a sami prednášali proroctvá
v stave nepríčetnosti, naberal hlavný prúd pravovernej tradície od takého
chápania stále väčší odstup. Tak sa potvrdzuje myšlienka, že pravá božská inšpirácia
nespôsobuje u človeka, ktorého sa týka, nejaké upadnutie do extázy, pri
ktorej by stratil vedomie. Práve naopak, posadnutosť spôsobujúca upadnutie
človeka do bezvedomia, musí byť pokladaná za dielo diabolského ducha. Zatiaľ
čo: „… človek prijíma silu a pôsobenie dobrého ducha, keď je ponúkaný
a nabádaný k dobru a túži po veciach nebeských a božských:
tak to Boží anjeli a sám Boh robili s prorokmi, keď ich svojimi
svätými vnuknutiami viedli a nabádali k dobru. Robili to však takým
spôsobom, aby človek zostal pánom, pokiaľ ide o rozhodnutie či bude alebo
nebude nasledovať toho, ktorý ho pobádal k nebeským a Božím veciam.
Preto je možné s presnosťou rozpoznať, či je duša vedená prítomnosťou
dobrého ducha, lebo vtedy sa jej cez vnuknutie, ktoré ju pobáda, nezmocňuje ani
nepokoj, ani sa neodcudzuje myseľ a nikdy nestráca ani schopnosť používať
svoju slobodu: príkladom toho sú všetci proroci a apoštoli, ktorí počúvali
Boží hlas bez akéhokoľvek znepokojenia mysle.“ (ORIGENES, De principiis,
III,3,4).

Neprítomnosť
tohto znepokojenia mysle možno nedáva úplne za pravdu Pánovmu slovu, ktoré
doslova napáda prorokov a stáva sa v nich stravujúcim ohňom uzavretým
v ich kostiach (porov. Jer 20,9), ale aj tak má uvedené rozlíšenie význam.
Jeden spis pripisovaný Bazilovi potvrdzuje, že Duch nikdy nezbavuje rozumu
toho, koho pobáda: to, čo je ľudské, ostáva v tom, čo mu je vlastné, aj
keď je obohatené, zamerané a dokonca hýbané silou vnuknutia pochádzajúceho
od Ducha. Schopnosť vidieť a uvažovať sa pritom dokonca zbystruje. (Porov.
BAZIL VEĽKÝ, In Isaiam prophetam, in PG 30,125). Duch nepôsobí na
človeka ako na nástroj, ale je činný v človeku, a to tak, aby človek,
ktorého sa Boh dotkol, nám o ňom mohol rozprávať všetkým, čo mu je
vlastné: „Boh v Písme hovoril ako človek, prostredníctvom ľudí.“
(AUGUSTÍN, De civitate Dei, XVII,6,2).

Ako
Ján Zlatoústy (JÁN ZLATOÚSTY, Sermones in Genesim, 7,4; 12,1), tak aj
Cyril Alexandrijský (CYRIL ALEXANDRIJSKÝ, In Ioannem, 1,10; 1,18; In  Epistolam ad Romanos, 7,25; 8,3)
podčiarkujú osobný prínos Mojžiša, sv. Jána a Pavla pri písaní ich spisov.
Augustín, keď hovorí o evanjelistoch, tvrdí, že používali pri písaní
evanjelií svoje poznatky, zatiaľ čo Duch podnecoval ich spomienky
a chránil ich pred omylom. (AUGUSTÍN, Orationes, 246,1). Božie slová
sa teda stávajú ľudskými presne tak, ako Boží Syn prijíma ľudské telo. Preto
hovoríme o božsko-ľudskej povahe Písem. Sväté písmo má tak ako Kristus dve
prirodzenosti. Nie je možné oddeliť v ňom to, čo pochádza od Boha
a to, čo má svoj pôvod u človeka, práve tak, ako nemožno oddeľovať
Boha od človeka v Ježišovi Kristovi, lebo obidve prirodzenosti sa
v ňom nerozlučiteľne a neoddeliteľne prelínajú.

Každá
kniha Svätého písma má teda pečať ľudskej povahy, ktorá bola vlastná jej
autorovi. Čo to znamená pre pochopenie jadra pravdy, ktoré je obsiahnuté
v Písme? „Nájsť v nej [knihe] myšlienku a úmysel tých, ktorí ju
napísali a prostredníctvom nich nájsť Božiu vôľu. Pritom veríme, že títo
autori hovorili v súlade s touto vôľou.“ (AUGUSTÍN, De doctrina
christiana, II,5,6). Ak Boh hovorí ľudskými slovami, nestačí, aby sme sa
zaujímali iba o to, čo hovorí. Je potrebné všímať si aj to, ako je to
povedané, lebo aj prostredníctvom toho hovorí Boh. Spôsob hovorenia je tiež
zjavením. Inšpirovať neznamená diktovať. Vonkajší a vnútorný zmysel textu
sa navzájom prelínajú. Preto je potrebné študovať literárne druhy, jazykové
zvyklosti, štýly… Otcovia to robili pomocou nástrojov, ktoré zodpovedali ich
dobe. Storočia, ktoré nás od nich delia, nás určite urobili citlivejšími ohľadom
ľudských autorov Písma. Vedecká exegéza sa stala nutnou kvôli božsko-ľudskej
povahe Písma.

Text pripravil: P. Emil Králik SVD

Spracované podľa: CAMPATELLI, M.: Čteme bibli s církevními otci: Jak číst Písmo svaté s vírou. Olomouc: Refugium Velehrad-Roma s.r.o., 2011, s. 116-132.