ČÍTANIE SVÄTÉHO PÍSMA PODĽA CIRKEVNÝCH OTCOV (2. ČASŤ)
Podcast:
Ak je Duch tým, kto vnuká a zjednocuje celé Písmo, nemožno k Písmu pristupovať inak, iba prostredníctvom neho. Podľa otcov Boh vložil svoju múdrosť do Písem raz navždy. Avšak tomu, čo Boh povedal, môže porozumieť iba Boh a iba on je schopný to dať pochopiť aj nám. Iba Duch skúma Božie hlbiny (porov. 1 Kor 2,10). Písmo preto „musí byť vykladané vo svetle toho istého Ducha, ktorého prostredníctvom bolo napísané“ (HIERONYM, Commentaria in Epistolam ad Galatas, 5,20), hovorí Hieronym a tento jeho výrok preberá aj konštitúcia Dei Verbum (Dei Verbum, 12). Je to Duch, ktorý umožňuje vstúpiť postupne do obsahu Božieho slova, lebo Sväté písmo je dielom Ducha a miestom jeho prítomnosti.
Keď je Sväté písmo dielom Ducha, potom sú ľudské slová biblických autorov Božím slovo pre nás. Z toho dôvodu obsahujú okrem významu, ktorý je zrejmý, aj božský zmysel, ktorý spočíva hlbšie ako dejinný a ľudský, ale tiež závisí na pôsobení Ducha. Toto pôsobenie sa prejavuje raz na jednej, raz na druhej rovine. „Písma vznikli pôsobením Božieho Ducha; okrem svojho zrejmého významu vlastnia ešte jeden, ktorý často uniká. V skutočnosti to, čo je v nich napísané, je súčasne predobrazom určitých tajomstiev a obrazom božských skutočností.“ (ORIGENES, De principiis, 1, praefatio 8).
Vysvetľovať Písmo preto znamená porozumieť jeho rôznym rovinám. Origenes vychádza z Ezechielovho výroku namiereného proti falošným prorokom: „Toto hovorí Pán, Jahve: Beda nerozumným prorokom, ktorí idú za vlastným duchom a za tým, čo nevideli“ (Ez 13,3). Tento výrok vysvetľuje nasledovne: „Tak ako ten, kto dostal príkaz povedať tieto veci, potreboval Ducha Svätého, takisto sa neobíde bez toho istého Ducha ten, kto chce vysvetliť jeho skrytý význam.“ (ORIGENES, Homiliae in Ezechielem, 2,2). Toto pravidlo platí aj pre Nový zákon: „Ak niekto hovorí to, čo vymyslel a povedal Pán Ježiš Kristus a ak hovorí z toho istého miesta, ako hovoril ten, ktorý vyučoval [teda Ježiš], hovorí slová Ježiša, Božieho Syna nie zo svojho srdca, ale z Ducha Svätého. Pokiaľ je učenlivý vôli Ducha Svätého, ktorý hovoril k apoštolom, nehovorí teda z vlastného srdca, ale zo srdca Svätého Ducha.“ (ORIGENES, Homiliae in Ezechielem, 2,2).
Samotná litera bez Ducha zabíja váhou svojej bezmocnosti a človek sa môže stať dokonca obeťou Písem, ak mu Boh nepríde na pomoc: „Zákon, pokiaľ sa berie doslovne, je veľmi horký… Ak chce niekto piť z litery Zákona bez toho, aby mal drevo života – totiž bez tajomstva kríža, bez viery v Krista, bez duchovného pochopenia – zahynie kvôli jeho nesmiernej horkosti. Pavol si to uvedomoval a hovoril, že litera zabíja, čím sa otvorene mieni, že voda z Mary zabíja, ak ju človek nepije premenenú na sladkosť.“ (ORIGENES, Homiliae in Exodum, 7,1). Zásadné pravidlo, ktoré musí riadiť výklad Písma, znie: „Kto číta Písmo a prijíma ho iným spôsobom ako bolo napísané, vidí Písmo nesprávne. Kto však Písmo chápe v zhode s poznaním pravdy a tak ho aj vysvetľuje, vidí pravdu.“ (ORIGENES, Homiliae in Ezechielem, 2,5).
Ak „to, čo pochádza od Ducha, môže byť v plnosti pochopené iba pôsobením Ducha“, potom čitateľ neporozumie Písmo správne, ak v ňom neprebýva ten istý Duch. Vonkajšia podoba textu skrýva duchovnú hĺbku, ktorá od čitateľa vyžaduje, aby sa čo najprimeranejším spôsobom otvoril spletitému a životom prekypujúcemu biblickému textu. Tak môžeme rozoznať aj subjektívnu stránku Božej inšpirácie, ktorá nás pozýva, aby sme sa priblížili k Písmu s postojom učenlivosti a otvorenosti, ktoré sú príznačné pre záležitosti Ducha. Písma odpovedajú postupnému pokroku: Boh spôsobil, že poskytujú priestor pre stále vznešenejšie čítanie a to tak jednoduchým ľuďom, ako aj tým, ktorí kráčajú vpred, aj tým, ktorí sú dokonalí.“ (Porov. ORIGENES, Contra Celsum, II,4). Efrém spája mnohosť významov Písma a duchovný pokrok čitateľa: „Keby jestvoval jediný význam slov Písma, tak by ho objavil prvý vykladač a ostatní poslucháči by prišli ako o namáhavé úsilie pri hľadaní, tak aj o radosť z toho, že našli. Každé slovo nášho Pána má skôr svoj tvar a každý tvar má mnoho údov, a každý úd má svoju podobu. Každý rozumie podľa svojich možností a vykladá tak, ako mu je dané.“ (EFRÉM SÝRSKY, Commentarii in Diatessaron, 7,22).
Je preto potrebné veľmi presne počúvať: je nutné venovať týmto slovám, prichádzajúcim od Boha, „pozornosť, ktorá patrí Bohu“. (ORIGENES, Homiliae in Numeros, 5,1). Práve to dovoľuje priblížiť sa k textu. Sám Duch, ktorý prebýva v slove, nám musí otvoriť myseľ, aby sme porozumeli Písma a aby v nás dozrel postoj ochoty k prijatiu a náklonnosti voči tomuto slovu: „Veď iba tak, že pritlačíme Božie slovo k svojmu srdcu so všetkou náklonnosťou a láskou, bude možné zachytiť sladkosť jeho ľúbeznej vône a lahodnosti.“ (ORIGENES, In Canticum canticorum, II,10,11). Pre porozumenie Písmu je preto vždy potrebná modlitba, lebo pochopiť Písmo je charizma, Boží dar, o ktorý treba prosiť. Duch vnukal biblické texty v minulosti a neprestáva prebývať v textoch Písma. Praje si, aby sme tam k nemu prenikli, aby sme ho prijali a porozumeli mu. Iba tak sa dá dôjsť k najkrajnejšiemu významu textov a udalostí. Inak naše čítanie nikdy neprenikne do hlbín textu.
„Ako môže niekto tvrdiť, že skutočne verí Písmu, keď nevidí jeho zmysel, ktorý má svoj pôvod v Duchu Svätom? Veď práve o tomto zmysle Boh chce, aby sa mu verilo a dala sa mu prednosť pred vôľou jednotlivých písmen. Takto sa teda musí povedať, že nikto z tých, ktorí žijú podľa tela, neverí v duchovný obsah Zákona a nedospel ani k tomu, aby si predstavil jeho počiatok.“ (ORIGENES, In Joannem, X,43,400). Origenes pred nami otvára ďalší prvok, ktorým je prepojenie medzi osobným očistením a pochopením duchovného rozmeru, lebo nie je možné mať prístup k duchovnému zmyslu, ak sa človek neusiluje o duchovný život. Pochopenie Písma nie je možné bez splnenia určitých podmienok. Pri vysvetľovaní Božieho zjavenia v udalosti východu z Egypta, hovorí: „Nikto nemôže počúvať Božie slovo, ak sa predtým neposvätil, ak totiž nie je svätý telom i dušou, ak si neumyl svoje rúcho.“ (ORIGENES, Homiliae in Exodum, 11,7).
Každé, aj najskrytejšie a najosobnejšie stretnutie so Slovom je účasťou na svätosti, ktorá bola pri Božom zjavení na Sinaji sprevádzaná hrôzou, a preto sa musí podriadiť pokynom, ktoré boli dané pri exode a ktoré sa týkali spôsobu ako pristupovať k Božej sláve. Origenes pokračuje: „Keď sa niekto obráti k Pánovi, závoj bude odstránený (porov. 2 Kor 3,16). Hovorí… že to, čo odstraňuje závoj je naše obrátenie sa k Pánovi. Z toho môžeme vyvodzovať, že pokiaľ nám pri čítaní božských Písem uniká ich význam, pokiaľ to, čo bolo napísané, ostáva temné a uzavreté, neobrátili sme sa ešte k Pánovi.“ (ORIGENES, Homiliae in Exodum, 12,1).
Čítanie bez Ducha môže prerásť do „sofizmov slov“ [„Je potrebné, aby sme boli učeníkmi pravdy a nie sofistami slov.“ (IRENEJ Z LYONU, Adversus haereses, III,42,2)], do množstva múdrych pripomienok bez toho, aby sa došlo k skutočnému poznaniu. Skutočný význam toho, čo bolo oznámené, sa pritom úplne stratí. Irenej to znázorňuje pomocou nasledovného prirovnania: „Tí, ktorí sa necvičia a stretnú sa s druhými, zovrú pevne rukami časť tela a sú zrazení k zemi práve tou časťou tela, ktorú uchopili na začiatku. Nielenže spadli, ale sú aj na smiech. Tak aj heretici, keď citujú úryvok: „telo a krv nemôžu byť dedičmi Božieho kráľovstva“ (porov. 1 Kor 15,50), vzali od Pavla pár slov, ale nepochopili apoštolovu myšlienku a ani sa nesnažili porozumieť sile slov. Ostali pri tom, že sa držia slov tak ako sú samé o sebe. Prichádzajú pri týchto slovách o život a prevracajú zo svojho pohľadu celú Božiu ekonómiu.“ (IRENEJ Z LYONU, Adversus haereses, V,13,2).
Obsahom tohto porozumenia je kresťanské tajomstvo, „poznanie (gnosis) Boha, ktorým je Ježiš Kristus (IGNÁC Z ANTIOCHIE, Ad Ephesios, 17,2). Toto poznanie má súčasne povahu inšpirácie i kontemplácie. Je porozumením, ktoré nie je ani špekuláciou, ani intelektuálnou mystikou, ale múdrosťou, chuťou, ktorá je samotnou dušou duchovného pokroku. Závoje zahaľujúce Písmo boli odstránené a my sme pozvaní, aby sme sa stále premieňali, aby sme žiarili svetlom tak, ako to zodpovedá nášmu obráteniu sa k Pánovi (porov. 2 Kor 3,15-17), podľa pôsobenia jeho Ducha, ktoré nás privádza k stále väčšej zrelosti v našej podobnosti Kristovi.
Text pripravil: P. Emil Králik SVD
Spracované podľa: CAMPATELLI, M.: Čteme bibli s církevními otci: Jak číst Písmo svaté s vírou. Olomouc: Refugium Velehrad-Roma s.r.o., 2011, s. 116-132.
Tweet
