ČÍTANIE SVÄTÉHO PÍSMA PODĽA CIRKEVNÝCH OTCOV (2. ČASŤ)

Podcast:

Ak je Duch tým, kto vnuká a zjednocuje celé Písmo, nemožno k Písmu pristupovať inak, iba prostredníctvom neho. Podľa otcov Boh vložil svoju múdrosť do Písem raz navždy. Avšak tomu, čo Boh povedal, môže porozumieť iba Boh a iba on je schopný to dať pochopiť aj nám. Iba Duch skúma Božie hlbiny (porov. 1 Kor 2,10). Písmo preto „musí byť vykladané vo svetle toho istého Ducha, ktorého prostredníctvom bolo napísané“ (HIERONYM, Commentaria in Epistolam ad Galatas, 5,20), hovorí Hieronym a tento jeho výrok preberá aj konštitúcia Dei Verbum (Dei Verbum, 12). Je to Duch, ktorý umožňuje vstúpiť postupne do obsahu Božieho slova, lebo Sväté písmo je dielom Ducha a miestom jeho prítomnosti.

Keď
je Sväté písmo dielom Ducha, potom sú ľudské slová biblických autorov Božím
slovo pre nás. Z toho dôvodu obsahujú okrem významu, ktorý je zrejmý, aj
božský zmysel, ktorý spočíva hlbšie ako dejinný a ľudský, ale tiež závisí
na pôsobení Ducha. Toto pôsobenie sa prejavuje raz na jednej, raz na druhej
rovine. „Písma vznikli pôsobením Božieho Ducha; okrem svojho zrejmého významu
vlastnia ešte jeden, ktorý často uniká. V skutočnosti to, čo je
v nich napísané, je súčasne predobrazom určitých tajomstiev a obrazom
božských skutočností.“ (ORIGENES, De principiis, 1, praefatio 8).

Vysvetľovať
Písmo preto znamená porozumieť jeho rôznym rovinám. Origenes vychádza
z Ezechielovho výroku namiereného proti falošným prorokom: „Toto hovorí
Pán, Jahve: Beda nerozumným prorokom, ktorí idú za vlastným duchom a za
tým, čo nevideli“ (Ez 13,3). Tento výrok vysvetľuje nasledovne: „Tak ako ten,
kto dostal príkaz povedať tieto veci, potreboval Ducha Svätého, takisto sa
neobíde bez toho istého Ducha ten, kto chce vysvetliť jeho skrytý význam.“ (ORIGENES,
Homiliae in Ezechielem, 2,2). Toto pravidlo platí aj pre Nový zákon: „Ak
niekto hovorí to, čo vymyslel a povedal Pán Ježiš Kristus a ak hovorí
z toho istého miesta, ako  hovoril
ten, ktorý vyučoval [teda Ježiš], hovorí slová Ježiša, Božieho Syna nie zo
svojho srdca, ale z Ducha Svätého. Pokiaľ je učenlivý vôli Ducha Svätého,
ktorý hovoril k apoštolom, nehovorí teda z vlastného srdca, ale zo
srdca Svätého Ducha.“ (ORIGENES, Homiliae in Ezechielem, 2,2).

Samotná
litera bez Ducha zabíja váhou svojej bezmocnosti a človek sa môže stať
dokonca obeťou Písem, ak mu Boh nepríde na pomoc: „Zákon, pokiaľ sa berie
doslovne, je veľmi horký… Ak chce niekto piť z litery Zákona bez toho,
aby mal drevo života – totiž bez tajomstva kríža, bez viery v Krista, bez
duchovného pochopenia – zahynie kvôli jeho nesmiernej horkosti. Pavol si to
uvedomoval a hovoril, že litera zabíja, čím sa otvorene mieni, že voda
z Mary zabíja, ak ju človek nepije premenenú na sladkosť.“ (ORIGENES, Homiliae in Exodum, 7,1). Zásadné
pravidlo, ktoré musí riadiť výklad Písma, znie: „Kto číta Písmo a prijíma ho
iným spôsobom ako bolo napísané, vidí Písmo nesprávne. Kto však Písmo chápe
v zhode s poznaním pravdy a tak ho aj vysvetľuje, vidí pravdu.“ (ORIGENES,
Homiliae in Ezechielem, 2,5).

Ak
„to, čo pochádza od Ducha, môže byť v plnosti pochopené iba pôsobením
Ducha“, potom čitateľ neporozumie Písmo správne, ak v ňom neprebýva ten istý
Duch. Vonkajšia podoba textu skrýva duchovnú hĺbku, ktorá od čitateľa vyžaduje,
aby sa čo najprimeranejším spôsobom otvoril spletitému a životom
prekypujúcemu biblickému textu. Tak môžeme rozoznať aj subjektívnu stránku
Božej inšpirácie, ktorá nás pozýva, aby sme sa priblížili k Písmu
s postojom učenlivosti a otvorenosti, ktoré sú príznačné pre
záležitosti Ducha. Písma odpovedajú postupnému pokroku: Boh spôsobil, že
poskytujú priestor pre stále vznešenejšie čítanie a to tak jednoduchým
ľuďom, ako aj tým, ktorí kráčajú vpred, aj tým, ktorí sú dokonalí.“ (Porov. ORIGENES, Contra Celsum, II,4). Efrém
spája mnohosť významov Písma a duchovný pokrok čitateľa: „Keby jestvoval
jediný význam slov Písma, tak by ho objavil prvý vykladač a ostatní
poslucháči by prišli ako o namáhavé úsilie pri hľadaní, tak aj
o radosť z toho, že našli. Každé slovo nášho Pána má skôr svoj tvar
a každý tvar má mnoho údov, a každý úd má svoju podobu. Každý rozumie
podľa svojich možností a vykladá tak, ako mu je dané.“ (EFRÉM SÝRSKY, Commentarii
in Diatessaron, 7,22).

Je
preto potrebné veľmi presne počúvať: je nutné venovať týmto slovám,
prichádzajúcim od Boha, „pozornosť, ktorá patrí Bohu“. (ORIGENES,
Homiliae in Numeros, 5,1). Práve to dovoľuje priblížiť sa
k textu. Sám Duch, ktorý prebýva v slove, nám musí otvoriť myseľ, aby
sme porozumeli Písma a aby v nás dozrel postoj ochoty k prijatiu
a náklonnosti voči tomuto slovu: „Veď iba tak, že pritlačíme Božie slovo
k svojmu srdcu so všetkou náklonnosťou a láskou, bude možné zachytiť
sladkosť jeho ľúbeznej vône a lahodnosti.“ (ORIGENES,
In Canticum canticorum, II,10,11). Pre porozumenie Písmu je preto
vždy potrebná modlitba, lebo pochopiť Písmo je charizma, Boží dar, o ktorý
treba prosiť. Duch vnukal biblické texty v minulosti a neprestáva
prebývať v textoch Písma. Praje si, aby sme tam k nemu prenikli, aby
sme ho prijali a porozumeli mu. Iba tak sa dá dôjsť k najkrajnejšiemu
významu textov a udalostí. Inak naše čítanie nikdy neprenikne do hlbín
textu.

„Ako
môže niekto tvrdiť, že skutočne verí Písmu, keď nevidí jeho zmysel, ktorý má
svoj pôvod v Duchu Svätom? Veď práve o tomto zmysle Boh chce, aby sa
mu verilo a dala sa mu prednosť pred vôľou jednotlivých písmen. Takto sa
teda musí povedať, že nikto z tých, ktorí žijú podľa tela, neverí
v duchovný obsah Zákona a nedospel ani k tomu, aby si predstavil jeho
počiatok.“ (ORIGENES, In Joannem, X,43,400). Origenes pred nami otvára
ďalší prvok, ktorým je prepojenie medzi osobným očistením a pochopením
duchovného rozmeru, lebo nie je možné mať prístup k duchovnému zmyslu, ak
sa človek neusiluje o duchovný život. Pochopenie Písma nie je možné bez
splnenia určitých podmienok. Pri vysvetľovaní Božieho zjavenia v udalosti
východu z Egypta, hovorí: „Nikto nemôže počúvať Božie slovo, ak sa predtým
neposvätil, ak totiž nie je svätý telom i dušou, ak si neumyl svoje
rúcho.“ (ORIGENES, Homiliae in Exodum, 11,7).

Každé,
aj najskrytejšie a najosobnejšie stretnutie so Slovom je účasťou na
svätosti, ktorá bola pri Božom zjavení na Sinaji sprevádzaná hrôzou,
a preto sa musí podriadiť pokynom, ktoré boli dané pri exode a ktoré
sa týkali spôsobu ako pristupovať k Božej sláve. Origenes pokračuje: „Keď
sa niekto obráti k Pánovi, závoj bude odstránený (porov. 2 Kor 3,16).
Hovorí… že to, čo odstraňuje závoj je naše obrátenie sa k Pánovi.
Z toho môžeme vyvodzovať, že pokiaľ nám pri čítaní božských Písem uniká
ich význam, pokiaľ to, čo bolo napísané, ostáva temné a uzavreté,
neobrátili sme sa ešte k Pánovi.“ (ORIGENES, Homiliae in Exodum,
12,1).

Čítanie
bez Ducha môže prerásť do „sofizmov slov“ [„Je potrebné, aby sme boli učeníkmi
pravdy a nie sofistami slov.“ (IRENEJ Z LYONU, Adversus haereses,
III,42,2)], do množstva múdrych pripomienok bez toho, aby sa došlo
k skutočnému poznaniu. Skutočný význam toho, čo bolo oznámené, sa pritom
úplne stratí. Irenej to znázorňuje pomocou nasledovného prirovnania: „Tí, ktorí
sa necvičia a stretnú sa s druhými, zovrú pevne rukami časť tela
a sú zrazení k zemi práve tou časťou tela, ktorú uchopili na začiatku.
Nielenže spadli, ale sú aj na smiech. Tak aj heretici, keď citujú úryvok: „telo
a krv nemôžu byť dedičmi Božieho kráľovstva“ (porov. 1 Kor 15,50), vzali
od Pavla pár slov, ale nepochopili apoštolovu myšlienku a ani sa nesnažili
porozumieť sile slov. Ostali pri tom, že sa držia slov tak ako sú samé
o sebe. Prichádzajú pri týchto slovách o život a prevracajú zo
svojho pohľadu celú Božiu ekonómiu.“ (IRENEJ
Z LYONU, Adversus haereses, V,13,2).

Obsahom
tohto porozumenia je kresťanské tajomstvo, „poznanie (gnosis) Boha,
ktorým je Ježiš Kristus (IGNÁC Z ANTIOCHIE, Ad Ephesios, 17,2).
Toto poznanie má súčasne povahu inšpirácie i kontemplácie. Je porozumením,
ktoré nie je ani špekuláciou, ani intelektuálnou mystikou, ale múdrosťou,
chuťou, ktorá je samotnou dušou duchovného pokroku. Závoje zahaľujúce Písmo
boli odstránené a my sme pozvaní, aby sme sa stále premieňali, aby sme
žiarili svetlom tak, ako to zodpovedá nášmu obráteniu sa k Pánovi (porov.
2 Kor 3,15-17), podľa pôsobenia jeho Ducha, ktoré nás privádza k stále
väčšej zrelosti v našej podobnosti Kristovi.

Text pripravil: P. Emil Králik SVD

Spracované podľa: CAMPATELLI, M.: Čteme bibli s církevními otci: Jak číst Písmo svaté s vírou. Olomouc: Refugium Velehrad-Roma s.r.o., 2011, s. 116-132.