DOTKNUTÍ MILOSŤOU: KEĎ PÔST PREMIEŇA NA CHVÁLOSPEV

Podcast:

„Bol som cudzoložníkom, klamárom, vrahom…“ – píše mních, svätec a mystik, ktorého slová nás prekvapia svojou tvrdosťou. No práve pod touto tvrdosťou sa ukrýva niečo nežné, bolestne úprimné a prekvapivo oslobodzujúce: hlboké svedectvo o tom, čo dokáže Božie milosrdenstvo, keď vstúpi do zlomeného srdca.

Simeon Nový Teológ žil na prelome 10. a 11. storočia v Byzancii. Bol mníchom, neskôr igumenom (predstaveným) kláštora sv. Mamanta v Konštantínopole. Cirkev ho neskôr nazvala „novým teológom“ – nie preto, že by priniesol niečo cudzie evanjeliu, ale preto, že ho dokázal nanovo prežiť vo svojej hĺbke, pravde a premene srdca. V jeho hymnoch nehľadáme učenú argumentáciu, ale skôr hlbokú duchovnú skúsenosť vyjadrenú jazykom modlitby a chvály.

Pre Simeona nebola viera o pravidlách, ale o stretnutí. A pokánie nebolo trestom, ale darom.
„Ty naozaj chceš spásu všetkých a so svojou spravodlivou trpezlivosťou prijímaš ich pokánie, ktoré sa prejavuje skutkami.“¹ To nie je jazyk teológie učebníc, ale slová človeka, ktorý zakúsil dotyk živého Boha – Boha, ktorý dvíha, keď padáme.

Simeon sa vo svojich hymnoch nešetrí. Vyznáva hriechy, ktoré sa zdajú nezlučiteľné so svätosťou: nenávisť, závisť, pýchu, smilstvo, vraždy v srdci. A predsa práve v tejto úplnej úprimnosti sa deje niečo nečakané – vytryskuje radosť. Nie preto, že by si Simeon nahováral, že na hriechu nezáleží, ale preto, že pochopil, čo znamená milosť: byť prijatý, keď si to najmenej zaslúžim.

A tak sa jeho hymny menia na chválospevy. Radosť z toho, že Boh je verný aj vo chvíli, keď my nie sme. Že človeka hľadá znova a znova – aj keď sa mu tisíckrát stratí. Že kríž nie je hrozbou, ale otvorenou náručou.

Preto Simeon o pôste nepíše ako o utrpení, ale ako o návrate. Ako o ceste, na ktorej zhadzujeme bremená a znova sa učíme chodiť – nie sami, ale s Kristom. „Takto napodobňujeme tvoje poníženie, a ako ty, bez hriechu, si trpel, tak aj my budeme znášať skúšky a prenasledovania.“²

Aj náš pôst môže byť taký. Nemusí byť o dokonalosti, ale o pravde. O ochote nehrať sa, že sme silní, ale priznať, že potrebujeme byť zdvihnutí. A práve tam, v tomto postoji, sa deje zázrak. Simeon píše:
„Je vlastnosťou spravodlivého, že neudrie toho, kto padá, ale podá mu ruku.“³ Boh, spravodlivý a svätý, neprišiel, aby nás potrestal, ale aby nás zachránil. V Ježišovi zostúpil tam, kde sme – aby nás zdvihol tam, kam sám patrí.

Toto je dôvod na radosť. Nie lacnú, hlučnú, povrchnú – ale tichú, hlbokú, premieňajúcu. Radosť z návratu. Radosť z toho, že aj slzy majú zmysel. Že očisťujú oči, aby mohli znova vidieť. Radosť z toho, že Boh, ktorý raz začal konať v našom živote, „neprestal a nikdy neprestane konať dobro.“⁴

Pôst tak nie je len o obmedzeniach. Je o oslobodení. Je o návrate k svetlu, ktoré nás už nikdy neopustí – hoci niekedy žiari cez slzy.

¹ Hymny 24,71–119

² Hymny 36,1–16

³ Hymny 24,71–119

⁴ Hymny 24,71–119