Duchovné cvičenia bývalých návštevníkov UPeCe

Duchovné cvičenia bývalých návštevníkov UPeCe

Nájsť si vo víre životných povinností a voľnočasových aktivít jeden predĺžený víkend, stretnúť starých známych a spolu s nimi čerpať z prameňa Božieho Slova múdrosť a inšpiráciu do ďalších dní, môže byť kľúčovou skúsenosťou pre ďalší život.

V dňoch 28.9.2017 až 1.10.2017 sa uskutočnili duchovné cvičenia vo verbistickom Exercičnom dome v Nitre pod vedením pátra Igora Kráľa. Tieto duchovné cvičenia boli určené pre bývalých návštevníkov UPeCe Bratislava, ktoré je pod správou verbistickej rehole.

Téma duchovných cvičení bola „Po stopách Markovho evanjelia“. Priblíženie Markovho evanjelia prebiehalo okrem prepojenia evanjelia na starozákonne obrazy aj pomocou príbehov súčasnej doby (Joseph Bernardin, Chiara Corbella), či filmových ukážok. Účastníci mali po každej prednáške priestor na modlitbu a zamyslenie. Okrem samotných prednášok boli v programe zahrnuté aj ďalšie aktivity ako sú adorácia a krížová cesta. Toto všetko prebiehalo v silenciu, ktoré ponúkalo priestor na vnútorného stíšenie sa, a tým lepšiemu načúvaniu Božiemu hlasu.

 

Duchovné cvičenia boli veľkým povzbudením pre účastníkov a ako dôkaz prikladáme pár vyjadrení od nich samotných:

 

Peter:

Sprvu som nevedel čo sa na duchovných cvičeniach robí, ako to prebieha…. Nie som totiž v týchto veciach až tak zbehlý, ako väčšina kamarátov z terajšieho okolia, s ktorými sa stretávam. Ale odhodlal som sa na to podujať. A toto bola moja premiéra.
Pred duchovnou obnovou vyvstalo mnoho otázok – kto som, čo hľadám, kam vôbec smerujem a aký mam vzťah k Bohu, čo ma napĺňa, prečo sa v živote zaoberám nepodstatnými vecami, čo na tom zmeniť a akou cestou sa vydať a aký je vlastne zmysel života. To boli otázky, na ktoré som chcel poznať odpoveď.
Počas cvičení sme mali veľkú oporu a podporu v kňazovi, ktorý nás na tieto cvičenia pozval a ktorý nás nimi za pomoci Ducha svätého viedol. Igorove prednášky boli veľmi zaujímavé a plné podnetov, nad ktorými som sa nikdy predtým nezamýšľal. Zažiť silencium – stíšiť sa bola zmena, na ktorú nie som zvyknutý a vôbec som až do teraz nemal rád ticho.

Po týchto cvičeniach som sa práve ticho naučil počúvať. Veľkým zážitkom pre mňa bola adorácia, kde padla aj nejaká tá slza, nehanbím sa to priznať. Uvedomil som si, že nie je dobré odkladať sviatosť zmierenia, lebo človek tak hlbšie a hlbšie upadá do hriechu.
Tieto všetky udalosti ma podporili v tom, aby som začal čítať Písmo a zamýšľať sa nad jeho obsahom. Taktiež to, že práca, ktorú vykonávam, ma nenapĺňa tak, ako by som potreboval.
Každý z nás hľadá svoju cestu životom, prežíva svoj vlastný vnútorný boj, ma svoju 13.-tu komnatu, o ktorej nevie nikto, snáď iba kňaz pri sviatosti zmierenia a Boh.

Práve takéto cvičenia upevňujú a posilňujú človeka v hľadaní. Na niektoré otázky som odpovede našiel. Na iné si budem musieť ešte počkať a verím v to, že sa nájdu.
Pretože cesta je cieľ.

 

 

Jozef:

Keď to mám zhrnúť za seba, tak bol to pre mňa riadny čas stíšenia sa a zastavenia sa. Konečne som mal priestor na takú poriadnu reflexiu a modlitbu naozaj v tichu – niečo, čo by som si chcel odniesť aj do „bežného života“. Konkrétne: cielene si nachádzať čas na ticho, reflexiu nad tým ako žijem život a hlavne modlitbu a zatiahnutie na hlbinu.

 

Ďalej ma veľmi oslovovali objasnenia Markovho evanjelia, prepojenia so Starým Zákonom a Igorove doplnenia príbehmi k tomu. Bola to taká inšpirácia nachádzať si aj na takéto poznávanie Písma viacej času. Mne toto poznanie asi aj nejakým spôsobom pomáha v bližšom vzťahu s Bohom – že v nich vidím jasnejšie ako správne kráčať 🙂

 

No a čo sa tak tiahlo so mnou celými cvičeniami je príbeh zo začiatku – mladík, ktorý sa pýtal čo má ešte robiť a Ježišovo upriamenie na svet milosti a odovzdanosti, namiesto sveta výkonu a bodovania, či zásluh – výzva žiť život s Bohom v prítomnom okamihu, pýtať sa, hľadať, pozerať okolo seba, ako Bohu slúžiť v druhých a nezastaviť sa kvôli tomu, že mám pocit, že už som urobil dosť.

Na druhej strane nezabudnúť zastavovať sa a pravidelne načerpávať – čiže vedieť aj hovoriť nie, ale zo správnych dôvodov. A tak konkrétne to momentálne pre mňa vidím vo väčšej všímavosti si ľudí okolo mňa, ktorí potrebujú s niečím pomôcť – ktorí niečo zjavne hľadajú, s niečím čo nesú a nevládzu t niesť, chudáci, ktorí sa ponevierajú a žobrú (možno práve o moju chvíľku pozornosti :)) Také bežné maličkosti 🙂

 

A ešte jedna vec – snažiť sa viacej pozerať na vzťahy ako Ježiš – vidieť potenciál druhého, dobro, ktoré môže spraviť a neuzatvoriť ho do mojej „škatuľky“, do histórie, ktorú s ním mám zažitú, alebo do jeho objektívne negatívnych skutkov = teda vidím pozvanie, odpustiť a začínať odznova.

 

 

Katarína:

Po dlhom čase som sa na štyri dni zastavila, opustila rýchly život, ktorému v dnešnej dobe podliehame asi všetci, ktorí sme sa na DC v Nitre na Kalvárii stretli. Čo si odnášam? Nanovo objavenie čara samoty, ticha a rozjímania nad Božím slovom. Žasnutie nad tým, čo sa v krátkom úryvku dokáže ukrývať, ako odkaz do môjho aktuálneho životného príbehu, do mojich starostí a vecí, ktorými žijem. Výzva, ktorá so mnou z Nitrianskej Kalvárie odišla, ako žiť v každodennosti všetky podnety, ktoré som si tam uvedomila. Nečakať len na veľké životné skúšky alebo kríže, ako sme počúvali v skutočných príbehoch počas DC od Igora.

 

Simona:

Mocný všemohúci trojjediný Boh nechal na seba pľuť, trpel týranie, nechal sa utláčať a zabiť sa z lásky ku mne –  a to všetko len preto, aby mi dal len možnosť rozhodnúť sa, že s Ním chcem byť v nebi, rozhodnúť sa prijať Jeho lásku a odpovedať na ňu a to všetko bez akejkoľvek istoty, že sa pre Neho rozhodnem, že Ho prijmem.

Pre mňa osobne obetoval všetko a keďže mi dal k tomu slobodnú vôľu, tak nemal absolútne žiadnu istotu, že Mu poviem ÁNO. Ako človek vždy rozumom vyhodnocujem a hľadám odpoveď na otázku „Kto mi dá väčšiu istotu  ? “ alebo „Komu uveriť ?“

… uvedomenie si tohto základu celého kresťanstva a uvidenie Božej lásky novými očami mi dalo odpoveď.. Ja už viem Komu som uverila. Môj Boh nie je len tak hocikto. Aj keď cesta s Ním a za Ním určite nebude ľahká – „zaprieť sám seba “ a „vziať svoj kríž“ – sú dostatočnou istotou na to, že cesta bude náročná. Ale On je Cesta. Tak viem, Kto je môj Boh a keď bol bez akejkoľvek istoty a prísľubu z mojej strany ochotný obetovať všetko… viem, že nedovolí aby o mňa prišiel…

Na duchovných cvičeniach pred rokom Boh rozbil všetky moje „istoty“, v ktorých som žila a teraz sme začali odznova no z inej strany.. vládne vo mne pocit, že to On ma pozval na prechádzku, aby som Ho spoznala.

… a táto cesta na duchovných cvičeniach len začala

…treba už len neprestať kráčať.