Pri príležitosti nedožitých 100 rokov od narodenia pátra Štefana Horvátha SVD sa v predvečer výročia (23. október 2026) konalo v jeho rodisku – Spišskom Podhradí – spomienkové stretnutie.
Sv. omši predsedal provinciál Slovenskej provincie SVD, páter Marek Vaňuš SVD, prítomný bol i generálny radca a vizitátor, páter Eryk Koppa SVD, misijný sekretár Slovenskej provincie SVD, páter Pavol Baláž SVD. Prítomným rodákom sa prihovoril páter Tomáš Gerboc SVD.
Páter T. Gerboc SVD v príhovore vychádzal z prvého čítania daného dňa, v ktorom apoštol Pavol napísal Efezanom: „Prosím vás ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo.“
Prečítajte si časť príhovoru:
„Apoštol Pavol píše Efezanom slová, ktoré majú zvláštnu váhu, keď vieme, odkiaľ zaznievajú: „Prosím vás ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo.“
Väzeň v Pánovi. Nie človek, ktorý sa vzdal. Nie človek, ktorému väzenie vzalo všetko. Nie človek, ktorý už nemá budúcnosť. Pavol je väzeň, ale jeho vnútorný svet nepatrí žalárnikovi. Jeho život je zviazaný, ale jeho viera nie. Môžu mu obmedziť pohyb, nemôžu však rozhodnúť, komu bude patriť jeho srdce. A práve preto môže z väzenia písať o dôstojnosti, jednote, pokoji a láske. Nehovorí o nich ako človek, ktorý nikdy nič nestratil. Hovorí o nich ako človek, ktorý vie, čo znamená stratiť slobodu, a predsa nestratiť Krista.
Keď dnes spomíname na pátra Štefana Horvátha SVD, akoby sa tieto Pavlove slová znovu stávali živými. Aj jeho život poznačila nesloboda. Ako mladý rehoľník túžil po kňazstve, pripravoval sa naň a chcel svoj život zasvätiť Bohu a misii. Potom prišiel režim, ktorý rozhodol, že jeho cesta bude vyzerať inak. Násilne likvidoval kláštory, rehoľníkov odvádzal do internácie, mladým bohoslovcom prerušoval štúdiá a mnohých posielal na nútené práce. Štefan Horváth zakúsil internáciu v Podolínci, prácu v Pomocných technických práporoch aj život človeka, ktorému štát nedovolil slobodne kráčať za vlastným povolaním.
Mohli by sme sa pýtať: Koľko toho musí človek vydržať, aby sa jeho nádej nezlomila? Koľkokrát mu možno zatvoriť dvere, kým prestane klopať? Koľkokrát mu možno vziať možnosť žiť to, po čom túži, kým si povie, že už nemá zmysel pokračovať?
Štefan Horváth sa nevzdal. Keď doma nemohol slobodne dokončiť prípravu na kňazstvo, v roku 1957 riskoval a ilegálne odišiel do Poľska. Nebola to cesta za pohodlím. Bola to cesta človeka, ktorý nechcel zradiť svoje povolanie. V zahraničí pokračoval v štúdiu a v decembri 1958 prijal kňazskú vysviacku. Kňazom sa stal v čase, keď jeho rozhodnutie mohlo znamenať ďalšie prenasledovanie. A keď sa v roku 1964 vrátil do Československa, nečakala ho slobodná služba, ale zatknutie, súd a väzenie.
Tu sa znovu vraciame k Pavlovi: „Ja, väzeň v Pánovi.“ Všimnime si, čo apoštol hovorí. Nepredstavuje sa ako väzeň cisára, väzeň okolností alebo väzeň vlastného nešťastia. Hovorí: väzeň v Pánovi. Nie preto, že by popieral tvrdosť svojho údelu, ale preto, že ani väzenie nemá posledné slovo nad jeho životom. Pavol vie, že človeku možno zviazať ruky, ale nemožno mu vziať Krista, ak sa ho sám nevzdá.
Aj Štefan Horváth mohol stratiť veľa, ale nestratil to najdôležitejšie. Nestratil dôveru, že jeho povolanie má zmysel. Nestratil vieru, že Boh pôsobí aj vtedy, keď sa ľudské plány zrútia. Nestratil nádej, že raz príde čas, keď bude môcť slúžiť slobodnejšie. Jeho život nám pripomína, že vernosť Bohu sa neukazuje iba vtedy, keď sa nám darí, keď máme otvorené dvere a keď nám všetci prajú. Pravá vernosť sa ukazuje najmä vtedy, keď sa dvere zatvoria, keď nás okolnosti zatlačia do kúta a keď sa musíme rozhodnúť, či zostaneme verní aj bez záruky, že sa dočkáme lepších časov.
Apoštol však nezostáva iba pri vlastnom príbehu. Z väzenia vyzýva celé spoločenstvo: „Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja.“ Človek, ktorému obmedzili slobodu, hovorí o jednote. Človek, ktorý zakúsil nespravodlivosť, vyzýva k láske. Človek, ktorý pozná väzenie, hovorí o pokoji.
Prečo? Pretože kresťanstvo nie je iba osobná schopnosť vydržať utrpenie. Je to aj zodpovednosť za to, aby sme uprostred utrpenia nestratili ľudskosť. Nesloboda dokáže človeka zlomiť, ale dokáže ho aj pokúšať k nenávisti, pomste a rozdeľovaniu. Pavol nám ukazuje inú cestu. Zostať verný pravde, a pritom nezatratiť lásku. Odmietnuť zlo, a pritom sa nenechať premeniť na jeho obraz. Chrániť jednotu, ktorá nestojí na mlčaní pred nespravodlivosťou, ale na spoločnej vernosti jednému Pánovi.
Aj tu má život pátra Horvátha čo povedať nám. Počas normalizácie slúžil veriacim, duchovne sprevádzal rehoľné sestry, viedol duchovné cvičenia pre kňazov a pomáhal mladým rehoľným komunitám, ktoré žili v podzemí. Keď sa po roku 1989 otvorila možnosť slobodnej obnovy rehoľného života, nestál bokom. V roku 1992 sa stal provinciálom Slovenskej provincie verbistov a až do roku 1998 sa podieľal na jej obnove. Muž, ktorému režim kedysi prerušil štúdiá, obmedzoval jeho pôsobenie a poslal ho do väzenia, sa stal jedným z tých, ktorí pomáhali budovať budúcnosť rehole.
To je sila kresťanskej nádeje. Neznamená, že sa všetko obráti na dobré podľa našich predstáv. Znamená, že zlo nemusí dostať posledné slovo. Že roky obmedzovania nemusia zničiť povolanie. Že človek, ktorého mocní zatvorili do väzenia, môže po rokoch pomáhať otvárať dvere iným. A že sloboda nie je iba stav, v ktorom nám nikto nebráni konať. Sloboda je aj vnútorná vernosť dobru, pravde a Bohu, ktorú si človek uchová napriek tomu, že mu vonkajšie okolnosti nie sú naklonené.
Páter Štefan Horváth zakúsil, čo znamená byť väzňom režimu. No nedovolil, aby sa väzenie stalo hranicou jeho viery. A keď sa doba zmenila, neostal väzňom minulosti. Nestaval svoj ďalší život na zatrpknutosti, ale na službe. Z človeka, ktorému bola sloboda odopieraná, sa stal slobodný nasledovník Krista — slobodný nie preto, že by nikdy nebol spútaný, ale preto, že sa nevzdal Toho, ktorý ho povolal.“
Krátky životopis:
Štefan Horváth sa narodil 24. októbra 1926 v Spišskom Podhradí v rodine kováča. Po štúdiách na gymnáziu vstúpil v roku 1943 do Spoločnosti Božieho Slova – verbistov. Prvé rehoľné sľuby zložil v roku 1945 a pokračoval v štúdiu filozofie a teológie, aby sa pripravil na kňazskú službu.
Jeho formáciu násilne prerušil komunistický režim. Po likvidácii mužských reholí v máji 1950 ho internovali v kláštore v Podolínci a následne zaradili do jednotiek Pomocných technických práporov. Pracoval v náročných podmienkach v Čechách, najmä v Kladne. Napriek prekážkam sa nevzdal túžby stať sa kňazom. Vo februári 1957 ilegálne prekročil hranice do Poľska, kde pod menom Andrzej Domagalski pokračoval v teologických štúdiách. Dňa 23. decembra 1958 prijal kňazskú vysviacku v Hniezdne.
V Poľsku pôsobil až do roku 1964, keď ho spolu s ďalšími dvoma verbistami odovzdali československým úradom. Dňa 16. decembra 1964 sa postavil pred súd a na slobodu sa dostal v máji 1965 vďaka amnestii.
Po návrate do pastorácie pôsobil v Broumove, Bratislave, Uloži, Rakúsoch a Spišskej Belej. Okrem farskej služby sa intenzívne venoval duchovnému vedeniu kňazov a rehoľných sestier, viedol duchovné cvičenia a podporoval vznikajúce rehoľné spoločenstvá, ktoré v čase komunizmu pôsobili v skrytosti.
V júni 1992 sa stal provinciálom Slovenskej provincie Spoločnosti Božieho Slova. Významne sa zaslúžil o obnovu verbistov na Slovensku po páde komunistického režimu a o opätovné rozvíjanie ich misijného poslania. Bol tiež prekladateľom. Z poľštiny preložil publikáciu Mystika vrchov a podieľal sa na spracovaní dejín Spoločnosti Božieho Slova na Slovensku.
Záver života strávil v službe rehoľnej komunite. Zomrel 1. septembra 2003. Pochovaný je v Nitre medzi svojimi spolubratmi na cintoríne na Cabajskej ceste. Jeho život zostáva svedectvom vernosti Kristovi a rehoľnému povolaniu aj v časoch prenasledovania a osobných obetí.
Odporúčame pozrieť:
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
