Generálne vizitácie, ktoré sa v Spoločnosti Božieho Slova konajú každých šesť rokov, majú pomôcť Generalátu (ústrednému vedeniu SVD v Ríme) lepšie spoznať život a činnosť spolubratov a získať skutočný obraz o stave a potrebách jednotlivých miest pôsobenia misionárov. Na druhej strane má zas vizitácia v misionároch posilniť vedomie, že Spoločnosť sa zaujíma a stará o každého jej člena.
Z dôvodu pandémie koronavírusu, keď mnohé krajiny zatvorili svoje hranice a nedalo sa cestovať, boli aj generálne vizitácie pozastavené na rok a pol. Aby Generalát „dobehol“ túto časovú stratu, začal od jesene 2021 vysielať na vizitácie nielen členov generálnej rady, ale aj ostatných členov generálneho vedenia. Takto aj dvaja členovia slovenskej provincie SVD, ktorí pracujú pre Generalát, P. Marek Vaňuš, koordinátor pre biblickú apoštolát, a P. Peter Dušička, koordinátor pre duchovnú animáciu, boli zapojení do generálnych vizitácií.
P. Peter Dušička sa po vizitácii Maďarskej provincie na jeseň 2021 zúčastnil generálnej vizitácie provincie Chicago v USA, ktorá sa konala od 1 do 25 februára 2022. Keďže je to geograficky veľká provincia rozliehajúca sa od Kanady cez severovýchodnú časť USA až po Karibské ostrovy, cestovali spolu s ním do Ameriky ešte dvaja ďalší vizitátori.
Ako vlastne prišla Spoločnosť Božieho Slova do USA?
V roku 1895 prišiel zo Steylu do Spojených štátov rehoľný brat Wendelin Meyer, SVD, aby tu medzi nemeckými prisťahovalcami predával misijné publikácie a získaval nových predplatiteľov misijnej tlače. Keď zistil, že sa tu dá získať veľa nových povolaní, napísal do Steylu a poslali ďalších spolubratov. V roku 1897 sa usadili na farme severne od Chicaga a zriadili tu Technickú školu svätého Jozefa, kde ponúkali mladým mužom možnosť vyučiť sa rôznym remeslám. Otvorili tu zároveň aj prvý kňazský seminár. Začali tiež tlačiť misijný časopis a predávať ho nemeckým katolíkom v Spojených štátoch, aby tak získali peniaze pre misijnú činnosť. Okrem získavania finančných prostriedkov však časopisy šírili aj misijnú myšlienku a stali sa nástrojom získavania nových povolaní. V snahe o misijnú činnosť aj medzi Afroameričanmi (černošským obyvateľstvom), začali misionári od r. 1905 pracovať na juhu USA. Tu v roku 1923 v Bay St. Louis v štáte Mississippi založili vôbec prvý kňazský seminár pre afroamerické povolania v USA. Bol to odvážny, ba priam prorocký čin, pretože z histórie vieme, že v USA v tej dobe panovala rasová diskriminácia a k zrovnoprávneniu Afroameričanov došlo až v druhej polovici 20 storočia. V roku 1934 tu boli vysvätení prví štyria afroamerickí kňazi Spoločnosti.
Ktorú časť v USA si navštívil?
Všetci traja vizitátori prileteli do Chicaga, kde je sídlo provincie. Tu sme sa stretli s provinciálom a rozdelili si, kde kto pôjde. Ja som dostal na starosť tri komunity: V Epworth, kde máme strednú školu (Divine Word College), potom Juhozápadný dištrikt s farnosťami v mestách Memphis a St. Louis a nakoniec Kanadu s komunitami v mestách Montreal, Granby, Toronto a Mississauga.
Aký bol program vizitácie?
Náplňou vizitácie boli návštevy našich domov a komunít, sprevádzané rôznymi stretnutiami so spolubratmi, postulantmi, novicmi a seminaristami, farníkmi našich farností, našimi zamestnancami, učiteľmi v škole. Mnohí spolubratia mali záujem aj o osobný rozhovor. Na záver vizitácie bolo v Techny provinčné zhromaždenie a kapitula. Po vizitácii sme sa stretli aj s ostatnými dvoma provinciálmi v USA a vizitátormi ich provincií, aby sme získali prehľad o tom, ako sa darí Spoločnosti v celých Spojených štátoch.
Koľko verbistov pôsobí v Chicago provincii?
V provincii momentálne pôsobí 208 verbistov a pochádzajú z 26 národností. Je to veľké bohatstvo kultúr. Okrem rodených Američanov veľkú skupinu tvoria hlavne spolubratia Vietnamskej národnosti, ktorí po vojne vo Vietname prišli do USA. No rastie napríklad aj počet spolubratov z Haiti, kde zatiaľ nemáme ani jednu komunitu, ale dopočuli sa o nás a
Majú verbisti v tejto časti sveta povolania? Navštívil si aj formačný dom?
Hneď prvý dom ktorý som navštívil, Divine Word College v Epworth je formačným domom s 97 študentami zo 17 národností. Je tu celkovo 28 SVD kandidátov, z toho piati sú už postulantmi. Navštívil som postulát a mal som pre nich sv. omšu, ako aj stretnutie so všetkými kandidátmi. V provincii majú v počiatočnej formácii celkovo 70 mladých mužov, čo je pekný počet. Päť z nich je v noviciáte, 26 je v seminári, niektorí sú na OTP programe, a potom sú tu ešte aj rehoľní bratia, ktorí tiež študujú teológiu.
Provincia je veľmi aktívna v pastorácii povolaní. Majú formačný tím, v ktorom pôsobia štyria mladí spolubratia a traja laici, ktorí sú dosť často na cestách, pretože majú na starosti celé USA a Kanadu.
V akých oblastiach verbisti pôsobia, čomu sa venujú?
Činnosť verbistov je veľmi rôznorodá. Okrem pôsobenia v administrácii a formácii, ponúkajú aj duchovné cvičenia, duchovné vedenie a psychologické poradenstvo, a pôsobia hlavne vo farnostiach zložených z rôznych skupín prisťahovalcov, alebo v chudobných oblastiach USA ako je napr. oblasť Západnej Virgínie s Apalačskými vrchmi, kde sa skončilo s ťažbou uhlia, prišla veľká nezamestnanosť a tak tu misionári pôsobia v mestečkách, kde niet ani len obchod či pošta. Venujú sa aj apoštolátu medzi Afroameričnami. Celkovo pôsobia hlavne v chudobných farnostiach a medzi chudobnými. Čo sa týka jazykov, býva napr. bežné, že v nedeľu mávajú sväté omše v troch jazykoch napr. anglicky, španielsky a vietnamsky. Alebo aj po poľsky, francúzsky či kórejsky, v závislosti od oblasti, kde pôsobia.
Stále vysielajú misionárov do zahraničných misií?
Áno, každý rok sa hlásia mladí misionári z USA do svetových misií. V súčasnosti si budúci misionári píšu pred večnými sľubmi tzv. petitio missionis – čiže žiadosti a udelenie misijného určenia a vyberajú si z každej zóny (čiže kontinentu) dve krajiny, aby ich mohol generálny predstavený určiť konkrétnu misijnú krajinu.
Navštívil si aj Kanadu? Ktoré to boli miesta? Ako tam pracujú verbisti?
Väčšina z 37 miliónov obyvateľov Kanady žije v páse širokom asi 100 km, ktorý sa tiahne popri hranici z USA. Severné časti Kanady sú veľmi riedko obývané pôvodnými národmi. Máme tam 13 spolubratov verbistov, ktorí pracujú na viacerých miestach v Montreale, Granby, Toronte a Mississauge, čo je geograficky oblasť východne od Veľkých jazier. Čo ma prekvapilo a čo som nečakal, bolo, že mnohí z nich slúžia aj pre portugalsky hovoriacich obyvateľov. Do východnej časti Kanady sa v minulosti prisťahovalo veľa ľudí či už z Portugalska, Azorských ostrovov alebo Brazílie. Podobne je tu aj veľa prisťahovalcov z Talianska. Preto je bežné, že sa vo francúzsky hovoriacej provincii Quebec v nedeľu slúžia sv. omše po francúzsky, portugalsky a taliansky. No rastú tu aj španielsky a vietnamsky hovoriace komunity, a samozrejme, aj anglicky hovoriace. Aj tu platili prísne protipandemické opatrenia. Biskup s diecézy St. Hyacint (pri Montreale) mi spomenul, že keď boli chrámy zatvorené, slúžil v zime sv. omšu vonku pred katedrálou, aj pri mínusových teplotách. Kto pozná kanadské zimy, vie si asi predstaviť, čo ho to stálo. Naši spolubratia tu pôsobia vo farnostiach a snažia sa aj spoločne sa stretávať a tak budovať komunitu.
Ktorá misia urobila na teba najväčší dojem?
Rád by som vyzdvihol tri dojmy. Najviac na mňa zapôsobilo, že spolubratia žijú a pracujú v oblastiach, kde sa iní veľmi nehrnú: v chudobných a multi-entických štvrtiach, či v oblastiach, kde sa strieľa, keďže v USA je povolené nosiť zbraň. Tak napr. farský pozemok s kostolom v Memphis je ohradený ostnatým drôtom, keďže sa parkovisko pred kostolom zvyklo po zotmení premieňať na trh s drogami. Misionári pôsobia aj na Karibských ostrovoch. Mnohí z nás majú pod Karibikom v predstave iba exotické pláže a či peknú dovolenku. Pre tých, však čo tam žijú, to nie je tak. Je to tvrdá misionárska práca. Žijú jednoducho, sami si varia, perú a starajú sa o domácnosť.
Ďalej na mňa zapôsobilo stretnutie so skupinou okolo 40 mladých rehoľných sestier, pochádzajúcich z Vietnamu, Ugandy, Nigérie, Kamerunu, Mjanmarska a Papuy Novej Guiney, ktorým naša škola poskytla štipendium a umožnila študovať. Keď sa vrátia do svojich krajín, budú môcť pôsobiť ako katechétky či pastoračné asistentky. Poskytnutie vzdelania zvlášť rehoľným sestrám a ženám je veľkým vkladom do misijnej činnosti. Ony si to aj vážia. Oceňovali aj modlitbovú atmosféru v škole a možnosť mesačného duchovného vedenia.
Uvedomil som si, že celá vizitácia prebehla hladko a to počas doby pandémie koronavírusu, za prísnych opatrení. Všetko išlo podľa plánu, nič nebolo treba zrušiť, či odvolať ani sa nik z vizitátorov nenakazil. Bol to taký malý zázrak. Hovorím to preto, lebo v minulej jeseni spolubrat prišiel do Portugalska na vizitáciu. V lietadle, v ktorom letel, však jeden pasažier sa necítil dobre, a tak po prílete zavolali lekársku službu. Mal kovid. Následkom toho celá osádka lietadla musela ísť povinne nielen do karantény. A tak vizitátor strávil prvý týždeň nie na stretnutiach, ale sám v izolačke. Nám sa nič také nestalo, za čo som Bohu veľmi vďačný.
Aká bola celková atmosféra vizitácie?
Keď som vstupoval do fary vo farnosti Božského Srdca v meste Memphis, upútala ma tabuľka s nápisom: „We are so glad, you are here – Sme tak radi, že ste tu.“ Myslím, že tieto slová charakterizujú atmosféru vizitácie. Dostalo sa nám srdečného prijatia a spolubratia sa potešili z návštevy. Zakúsil som aj pohostinnosť a štedrosť provinciála a iných predstavených, s ktorými som sa stretol. Snažili sa nám ísť poruke vo všetkom, čo sme potrebovali. Až mi to pripomenulo to slovanské: hosť do domu, Boh do domu. Otvorili nám nielen dvere, ale aj srdcia. Tak som to vnímal aj z osobných rozhovorov z mnohých z nich. Môžem potvrdiť, že aj celkovo v provincii je vynikajúca tímová atmosféra, spolubratia sa snažia pomáhať si a podporovať sa.
Verím, že na tejto dobrej atmosfére majú podiel aj štyri komunity Sestier Ducha Svätého ustavičnej poklony (SSpSAP), ktoré pôsobia na území USA a obetavo sa modlia a adorujú pred Najsvätejšou sviatosťou, aby nám misionárom vyprosili požehnanie pre našu misijnú službu.
Prezradíš čitateľom nejaký pekný zážitok?
Raz som odhadzoval sneh spolu s pánom farárom vo farnosti sv. Jána Bosca v Toronte. Farnosť sa dostala z dôvodu zatvorenie kostolov počas pandémie do finančných ťažkostí a nemohla si dovoliť zaplatiť auto, ktoré by sneh odhrnulo. Hneď po raňajkách sme sa pustili do práce, aby sme umožnili prístup do kostola a uvoľnili parkovisko. Sekretárka, ktorá prišla do práce v kancelárii na 9.00 hodinu, vidiac, že obaja vonku pracujeme so snehom, vyšla von a pustila sa tak isto do odhadzovania. V trojke to išlo rýchlejšie a do obeda sme boli hotoví. Keďže sneh padal aj ďalšiu noc, bolo to z piatka na sobotu a opäť sme boli vonku, prišla aj ona, hoci v sobotu normálne nechodí do práce. Takýchto obetavých ľudí som tam stretol veľa a to je pekný znak toho, že sa o viere najlepšie svedčí nie slovami ale skutkami a príkladom života.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
