Rodák zo Župkova v sebe už od mladosti niesol túžbu po Cirkvi bez hraníc. Hoci sníval o misii v Číne, napokon zakotvil v nemeckom Sankt Augustíne, kde dlhé roky slúžil „v zákulisí“ Inštitútu Monumenta Serica. Po tridsiatich rokoch sa páter Jozef Bištuť SVD vrátil na Slovensko – do Ružomberka – s túžbou slúžiť ľuďom priamo, v pastorácii.
Páter Jozef, aký bol váš prvý vnútorný pocit, keď ste prekročili „domáci prah“?
Tak tento prah som za posledných 30 rokov neprekročil po prvýkrát. Prakticky som každý rok trávil dovolenku na Slovensku. Ale áno, tentokrát to bolo iné – vedel som, že to nebude už len dovolenka a o 3 týždne idem naspäť. Vracal som sa „domov“ s tak trochu chvejúcim sa srdcom. Prostredie mi nie je cudzie, ale vedel som, že pre mňa začína niečo nové. Väčšinu spolubratov samozrejme poznám – hlavne starších a tých, s ktorými som pred 30 rokmi študoval. Tých mladších len tak zo stretnutí počas dovoleniek. Tiež som po celý ten čas sledoval dianie v slovenskej provincii a dostával som pravidelne informácie z provinciálneho vedenia, za čo som veľmi vďačný. No napriek tomu to bol zvláštny pocit a pýtal som sa, či tú zmenu zvládnem, či si poradím s výzvami, ktoré na mňa čakajú, ako sa mi podarí zaintegrovať sa do novej provincie – a podobných otázok bolo viac.
Čo Vám za tie roky v Nemecku najviac chýbalo zo Slovenska – a čo vám naopak dnes chýba zo Sankt Augustina?
Odpovedať na túto otázku nie je také ľahké, ako by sa zdalo. Čo mi chýbalo v Nemecku? Chce sa mi povedať, že treska a horalky ;o). To je síce pravda, ale viem, že otázka cieli niekam inam. Myslím si, že každý niekde v kútiku srdca až do smrti nosí to, čomu hovoríme domov. To je kraj, v ktorom sme prežili detstvo a mladosť, to je rodina, v ktorej sme vyrástli, to je jazyk a kultúra, to sú zvyky a tradície, to je aj viera, ktorú nám vštepovali naši blízki, atď. A keď ste v cudzine, všetko toto je iné. Nie horšie, ani lepšie, ale iné. A keď človek po nejakom čase aj zapadne do toho nového sveta, vždy – vedome, alebo podvedome – porovnáva. A sem-tam prepadne aj nejakej nostalgii. Napr. Vianoce – štedrá večera: zajac, alebo bravčové s kyslým zemiakovým šalátom, alebo hovädzie na kyslo (leží niekoľko dní v octovej marináde) so zapekanými rezancami. No s tým som sa musel veľmi dlho zmierovať ;o). Tie slovenské Vianoce mi chýbali asi najviac.
Nostalgiu za Sankt Augustinom zatiaľ nepociťujem, aj keď zrejme navždy zostane v mojich spomienkach. Predsa len, 30 rokov sa nedá len tak vymazať. Mám naň pekné spomienky a väzby na spolubratov, ale zatiaľ neregistrujem nič, čo by mi spôsobovalo žiaľ či bezsenné noci. Možno to príde neskôr, neviem.
Vyrastali ste v malej obci Župkov. Ako vás prostredie a rodina formovali v živote a vo viere?
Župkov bol v tej dobe takmer čisto katolícka dedina a ja som vyrastal v takej normálnej katolíckej rodine. Nič extrémne. V nedele a na sviatky sa chodilo do kostola v Horných Hámroch (asi 5 km) – my sme boli filiálka a kostol sme ešte nemali. Rodičia dbali o to, aby sme vyrastali vo viere, aby sme boli dobre vychovaní, a aby z nás raz boli dobrí ľudia. Všetko, čo sme potrebovali, nám rodičia dokázali zabezpečiť. A to nielen po materiálnej stránke, ale aj po duchovnej. Za to sme im veľmi vďační. Moje dve staršie sestry ako aj ja sme navštevovali hodiny náboženstva aj napriek nátlaku zo strany školy, ktorá v tých časoch mala za povinnosť, takýmto veciam zabraňovať. Potom sa to skončilo, lebo na stredných školách už náboženstvo nebolo. Avšak nielen hodiny náboženstva, ale predovšetkým rodina nám pomáhala rozvíjať našu vieru – a to príkladom. Našu mamku sme často videli s ružencom v ruke, ako i starú mamu, ktorá sa navyše v nedeľu popoludní modlievala z takej starej modlitebnej knižky – a nám sa zdalo, že ju zakaždým prečítala celú. Aj pred dôležitými prácami sa vždy krátko modlilo, alebo sme sa aspoň prežehnali. To sú veci, ktoré si človek odnesie do života, a ktoré ho iste svojím spôsobom formujú.
Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že by vaša cesta mohla viesť ku kňazstvu a rehoľnému životu?
Do môjho 21. roka života som na také čosi ani len nepomýšľal a pravdupovediac nemal som ani potuchy, že niečo také ako rehole existuje (veď oficiálne ani neexistovali). Plány boli celkom iné. Študoval som laserovú techniku na Vojenskej vysokej škole v Liptovskom Mikuláši a mal byť zo mňa inžinier. Napokon som sa ním aj stal, štúdium som úspešne dokončil. Ale ešte pred r. 1989 sa vo mne čosi začalo budiť. A ja som nevedel presne, čo to je. Začal som uvažovať nad tým, či je to to, čo chcem v živote robiť. Nevedel som si s tým rady a nechcel som sa o tom ani s nikým radiť. Vedel som, že to musím riešiť sám. Pamätám si, že som sa čoraz častejšie ocitol v mikulášskom kostole, niekedy som nevedel ani ako. A väčšinou som tam len tak sedel, nevedel som, čo povedať. V hlave mi krúžili myšlienky o mojej budúcnosti. Nič sa tam ale nerozhodlo. To boli asi tie začiatky.
Pamätáte si na konkrétny moment/stretnutie, ktoré rozhodlo o tom, že vstúpite práve k verbistom?
Po ukončení štúdia sa moja kapitola na Liptove skončila a ja som nastúpil na náhradnú vojenskú službu do Opavy a potom do Vajnor. V Bratislave som sa „náhodne“ dostal do kontaktu s verbistami cez osobu P. Michalova, môjho skoro-rodáka (Ostrý Grúň, susedná obec). To bol možno ten rozhodujúci impulz. Ale nie som si tým celkom istý. Každopádne to bol u mňa dlhý proces, ja nepatrím k tým, ktorí si pamätajú deň či hodinu, v ktorej boli povolaní. Mimochodom, len tak na okraj: pri cestovaní autobusom zo Žarnovice do Mikuláša (i späť) som sa – len tak, aby mi ušiel čas – modlieval na prstoch ruženec. Ktovie? …
Študovali ste v Nemecku. V čom vás formácia v zahraničí obohatila najviac?
Začiatky neboli jednoduché aj kvôli jazykovej bariére. Nová bola pre mňa predovšetkým internacionalita. Keď som odchádzal do Nemecka, bola verbistická provincia na Slovensku takmer čisto „slovenská“ (1 z Moravy a aj ten odchádzal študovať do Rakúska). Komunita v Sankt Augustine bola „pestrou miešankou“ z asi 15 národov z celého sveta. Medzi frátrami (študenti teológie) tam okrem nás Slovákov boli Nemci, Poliaci, Indonézania a Filipínci – neskôr pribudli spolubratia z Indie a Toga. Postupne som si uvedomoval, že hoci nás spája jedna viera, jedna spiritualita a misia, to ešte neznamená, že aj rovnako myslíme a konáme. To bola výzva, ktorá so sebou prinášala isté napätia, ale i humorné situácie. V tomto zmysle bola nastavená aj formácia – učiť sa prijať názor druhého, vedieť zrelativizovať svoje predstavy a niekedy sa ich aj vzdať, rešpektovať iných a snažiť sa pochopiť ich kultúrne pozadie, byť správne tolerantný, ale tiež vedieť vyjadriť svoj názor či argumentatívne predniesť kritiku bez toho, aby som niekoho zranil. Myslím si, že v tomto zmysle mi formácia dosť dobre pomohla.
Kňazskú vysviacku ste prijali presne na svoje narodeniny 😊 Ako si na tento deň spomínate dnes?
No bolo tam až príliš veľa „náhod“: bol jubilejný rok 2000, ja som oslavoval 33. narodeniny, bola nedeľa a ja som sa v nedeľu aj narodil – asi okolo 17:30, kedy sa skončila aj moja vysviacka. A aby toho nebolo dosť, vysvätil ma Slovák-verbista, arcibiskup Mons. Ján Bukovský. Prišli moji rodičia i sestry s rodinami i spolubratia zo Slovenska. Čo ešte viac si možno priať k narodeninám? Je to istotne deň, na ktorý – ak Pán Boh dá – budem s vďakou spomínať po celý môj pozemský život.
Túžili ste pôsobiť v Číne. Odkiaľ sa zrodil tento záujem o túto krajinu a kultúru?
To sa vykryštalizovalo až v Nemecku. V Sankt Augusitne bežal od zač. 90. rokov program (postgraduálneho) štúdia pre kňazov, rehoľné sestry a seminaristov z Číny – a síce z obidvoch častí katolíckej Cirkvi, z oficiálnej i tej tzv. podzemnej. Títo študenti bývali v našom dome, schádzali sme sa v škole, kaplnke i jedálni, a tak akosi automaticky sme sa zblížili aj s nimi, zaujímali sme sa o ich Cirkev. Približovali nám svedectvá a životné príbehy veriacich a vysvetľovali zložitú situáciu Cirkvi v Číne. A tak postupne začal u mňa narastať záujem práve o túto krajinu, až som sa rozhodol napísať ju do žiadosti o misijné určenie. No okolnosti sa zbehli tak, že som napokon dostal určenie do Inštitútu Monumenta Serica v Sankt Augustine.
Pre laikov je Inštitút Monumenta Serica málo známy. Ako by ste vysvetlili jeho poslanie?
Je to sinologický inštitút (t.j. zaoberajúci sa dejinami a kultúrou Číny), ktorý založili verbisti v r. 1935 na Univerzite Fu Jen v Pekingu za účelom vedeckého dialógu o čínskej kultúre predovšetkým s čínskymi učencami. Predmetom záujmu nie je súčasnosť, ale minulosť – od prvých písomných zmienok až po rok 1911, kedy zaniklo cisárstvo a vznikla Čínska Republika. Latinský názov Monumenta Serica sa dá preložiť ako „Pamätihodnosti Číny“. Po komunistickom prevrate, kedy boli všetci cudzinci z krajiny vyhnaní, musel utekať aj inštitút a po dlhých peripetiách zakotvil v r. 1972 v Sankt Augustine.
Vaša práca bola najmä „v zákulisí“. Čo všetko si pod tým máme predstaviť?
Pracoval som pre redakciu inštitútu, ktorá vydáva sinologický časopis Monumenta Serica – medzinárodne známy a na poli sinológie veľmi uznávaný. Okrem toho sa tu tiež rediguje knižná séria (1-2 knihy na rok). Sú to monografické diela medzinárodných autorov, týkajúce sa „starej Číny“ a jej kultúry v najširšom zmysle slova (jazyk, história, literatúra, umenie, náboženstvá, architektúra, tradície, a pod.). K tomu ešte pribudla populárno-vedecká knižná séria. Moja práca spočívala v príprave publikácií do tlače, formátovanie a zalomenie textov a podobne. Mal som na starosti aj počítače inštitútu, webovú stránku, digitalizáciu knižnice, ale tiež zásobovanie či hotovostnú pokladnicu. Inštitút tiež organizoval aj niekoľko vedeckých konferencií, ako aj rôzne výstavy a takisto 3-týždňové letné workshopy pre už spomínaných čínskych študentov. Okrem toho som sa spolu s P. Kollárom SVD staral aj o nie malú záhradu pri inštitúte. Takže práce bolo dosť – na nudu som sa nemusel sťažovať.
Dá sa kancelárska a technická práca vnímať ako misia?
Záleží, čo sa rozumie pod misiou. Ak ju podmienime fyzickou prítomnosťou misionára v misijnej krajine, tak moju doterajšiu prácu by bolo ťažké označiť priamo ako misia. V takom prípade by mohli aj spolubratia, ktorí nikdy neopustili rodnú vlasť, tiež mať pochybnosti o svojom povolaní. Misia v našom ponímaní je však čosi viac – je to poslanie, pracovať na spoločnom diele evanjelizácie. Je to „projekt“, ktorý potrebuje celú paletu najrozličnejších prác a nasadení – aj v „zákulisí“. Spomínaný inštitút, v ktorom som pracoval posledných 25 rokov je súčasťou tzv. intelektuálneho apoštolátu, ktorý je jednou z priorít našej Spoločnosti. V tomto vedomí som aj odvádzal svoju prácu, vo vedomí že aj táto moja, pre niekoho možno nezáživná, činnosť je súčasťou nášho poslania – a drobným príspevkom k našej misii.
Okrem práce v inštitúte ste pomáhali aj v misijnom dome a komunite. Čo to konkrétne znamenalo?
Misijný dom Sankt Augustin je veľký. Keď som tam prišiel, žila v ňom takmer stovka ľudí, v súčasnosti okolo 60. Predovšetkým tí „mladší“ sa museli angažovať na rôznych poliach: nedeľné a týždenné liturgické služby, pomoc v jedálni a kuchyni, umývanie riadu v nedele a sviatky, v poslednom čase každodenná príprava večere pre komunitu, pomoc pri organizovaní podujatí v dome, upratovanie. Okrem toho sme často v nedele a sviatky chodili na výpomoc do okolitých farností. A taktiež práce okolo domu. Celý areál má asi 15 hektárov, z toho väčšinu tvorí park, ktorý potrebuje údržbu po celý rok. Takže vždy bolo čo robiť.
Čo vám pomáhalo udržať si duchovnú hĺbku pri dlhoročnej rutinnej práci?
Nazval by som to duchovná disciplína – aj keď to znie tak vysoko a nadnesene. Na jednej strane modlitba, ktorá je základom duchovného života. A je dobre, keď je pravidelná. To som sa snažil viac-menej vždy zachovať – aj vtedy, keď boli „suchšie“ obdobia. Či už to bola modlitba breviára, ruženec alebo spontánna modlitba vlastnými slovami – to mi vždy pomáhalo. Je to stránka nášho života, ktorú netreba podceňovať. A myslím, že to platí pre každého veriaceho človeka, nielen pre kňazov a rehoľníkov. To druhé, čo ma drží nad vodou, je dennodenná lektúra Svätého Písma. Keď v tom vydržíme, začne sa nám otvárať nevyčerpateľný zdroj „potravy“ pre náš duchovný život. To je moja skúsenosť. Môžem len vrelo odporúčať… No a to tretie, neustále sa ďalej vzdelávať, rozširovať svoje vedomosti, cez dobrú literatúru, cez rôzne kurzy, ľahko dostupné aj na internete, ale i cez stretnutia s múdrymi a pokornými ľuďmi.
Máte nejaký biblický verš alebo myšlienku, ktorá vás sprevádza/inšpiruje?
Hneď na prvých duchovných cvičeniach v Nemecku ma oslovil verš 32 z najdlhšieho Žalmu 119: „Pobežím po ceste tvojich príkazov, lebo ty dávaš môjmu srdcu odvahu.“ Zvlášť jeho nemecký preklad, ktorý je, zdá sa mi „vernejší“, a ktorý si zachoval ten pekný biblický obraz, keď hovorí: „… lebo ty rozšíriš moje srdce.“ Tento verš má pre mňa veľkú hĺbku a význam a sprevádza ma dodnes.
Prečo ste sa po rokoch rozhodli vrátiť práve teraz?
Po 25 rokoch „kancelárskej“ práce som začal čoraz silnejšie pociťovať túžbu, zažiť aspoň trochu pastorácie, slúžiť ľuďom tak priamo, bezprostredne. Ako kňaz, ako rehoľník, ako človek, ktorý chce načúvať, sprevádzať a pomáhať, vedieť sprostredkovať Božie Slovo, aby im bolo na úžitok. Žiadne svetoborné veci, ale skôr v malom, učiť sa porozumieť ľuďom v ich starostiach, problémoch i radostiach. To boli moje túžby, ktoré ma viedli k môjmu rozhodnutiu.
S akými očakávaniami prichádzate do Ružomberka a do služby v Univerzitnom pastoračnom centre?
Nemám nejaké veľké očakávania. Zatiaľ som tu len krátko, no spoločenstvo veriacich v Rybárpoli tvoria otvorení a srdeční ľudia, po pár mesiacoch sa tu cítim ako doma. Podobne je to aj v UPaC. Chodím tam slúžiť sv. omše a študentom i zamestnancom univerzity sa snažím byť k dispozícii, keď poprosia o sv. spoveď alebo duchovný rozhovor. Ale aj bežné kontakty s ľuďmi sú pre mňa obohacujúce. Myslím, že sa to tu dobre rozbieha, a že sa tu robí dobrá práca predovšetkým zásluhou mojich spolubratov Tomáša a Milana, ktorí sú tu už druhý rok. To človeka teší a povzbudzuje – a dáva nádej do budúcnosti. Dúfam, že Pán bude našu prácu požehnávať, a že naša služba prinesie ovocie.
Ako najradšej oddychujete? Čo vám robí radosť vo voľnom čase?
Rád si pozriem športové prenosy: hokej, futbal, biatlon, alpské lyžovanie, snooker, darts, atletiku – podľa sezóny. Keď mám viac času, niečo si prečítam alebo sa idem poprechádzať. No a dobre sa mi relaxuje pri počúvaní inštrumentálneho background-džezu.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
