MISIJNÉ DOBROVOĽNÍCTVO V BOLÍVII

Podcast:

,,Skúsenosť, ktorá mi zmenila život” znela upútavka na banneroch o misijnom dobrovoľníctve. Neraz mi to vŕtalo v hlave. Chcem, aby táto veta bola pravdivá? Dokáže naozaj jeden rok ovplyvniť človeka na celý život? Ale ako je napísané, ,,Skúste a presvedčte sa…”. A tak som i spravil. Tu je moje svedectvo, ako 5 mesiacov stačí na zažitie jednej vety z bannera na vlastnej koži.

Prvé týždne však mali od presvedčenia ďaleko. Nikoho som poriadne nepoznal, domácim som rozumel každé druhé slovo a dokonca som ani netušil, čo konkrétne má byť mojou úlohou. Toto všetko ešte zaklincoval všadeprítomný dym spôsobený ničivými požiarmi, ktorým bolo zamorené celé ovzdušie krajiny. Pre tento dym som sa dlhý čas nemohol nadýchnuť čerstvého vzduchu. No len čo požiare zhasli, ruka v ruke sa pominuli i moje trápenia.  Ako je to však možné?  Nemôžem za tým hľadať nič iné, ako lásku k blížnemu. Nad otvorenosťou domácich miešajúcou sa s ich láskavosťou nikdy neprestanem žasnúť. Od týchto ľudí sa učím stále veľa. Myslieť menej na seba a uprednostniť druhého pred mnou samým sa však budem učiť navždy. Na začiatku boli pre mňa títo ľudia viac učiteľmi ako priateľmi. Na moje pretrhnuté vrece otázok o kultúre, histórii či jazyku mi vždy nadšene a ochotne odpovedali. No občas sa stalo, že mi to museli zopakovať viac ako jeden či dva razy.   

Od začiatku vnímam túto misiu ako veľké požehnanie. Už pri samotnej príprave na ňu som prežil krásny čas. Chvíle so sestrami a pátrami vo formácii, mesiac v Španielsku, púť do rodného domu svätého Jozefa Freinademetza s tradičným odovzdaním misijného kríža a mnoho ďalšieho som si zamiloval. Ďalším povzbudením boli pre mňa ľudia, ktorí ma od začiatku tejto cesty podporovali či už modlitbami alebo finančne. Som veľmi vďačný za týchto nadšencov mojej misie.  Viackrát sa dokonca stalo že mi mama podala obálku od osoby, ktorú som nikdy v živote nevidel. Vravím si, že toto je naozaj Božia vôľa, keď na mňa aj neznámi ľudia myslia.

Od kedy som prišiel do Bolívie, Božie požehnanie na mne stále spočíva. Pán myslí naozaj na všetko a neprehliada ani moje najmenšie túžby. Celkom úsmevným svedectvom je, že som sa tu naučil variť pivo. Áno, dobre čítate. Pivo! Ako Slovák si viem rád dať sem-tam tento zlatistý nápoj a vždy ma zaujímal proces jeho výroby. Boh splnil dokonca aj tento môj sen. No nikdy by som neveril, že to bude na opačnej strane planéty. Ďalším veľkým zážitkom bola pre mňa jazda džípom po terénnych cestách Bolívie. Stojac na korbe auta s vetrom vo vlasoch a priateľmi po bokoch som si užíval tento úžasný moment slobody. Tiež nedokážem zabudnúť na chuť exotického ovocia či domácej kávy, alebo na úsmev milých ľudí okolo mňa. Toto sú moje každodenné požehnania.

Neprešiel ani mesiac a objavili sa tu dvaja nemeckí dobrovoľníci Benjamin a Clara. Do nášho, teraz už trojčlenného tímu začali pribúdať samé nové skúsenosti. Bolívia, krajina osláv, nás privítala veľmi srdečne a pohostinne. Kúsok po kúsku sme sa zžívali s bolívijskym mestom San Ignacio a jedinečnou misiou, ktorú tu verbisti začali. 

Teraz väčšinu svojho času vkladám do chlapcov a dievčat na miestnom internáte.  Prichádzajú z okolitých dedín za štúdiom, ale internát im ponúka omnoho viac ako len strechu nad hlavou. Životné hodnoty ako disciplína, učenie, varenie či upratovanie si tu osvojí každý. Kto má záujem, môže sa učiť hrať na gitare, alebo sa venuje chovu včiel. Víkendy trávim prevažne vo farnosti. Spríjemňujú mi ich mladí, ktorých sprevádzam na pravidelných stretkách a katechézach. 

V Bolívii sa zachováva i tradícia farmárčenia. Je to pre mňa niečo prekvapivé a unikátne. Blízka farma, na ktorú často chodím, je nádherne vidiecke miesto, ktoré je teraz počas obdobia dažďov prekrásne zelené. Človeku sa ostáva len diviť toľkej kráse. Nakoľko som chlapec z mesta, keď som sa dozvedel o farme,  zaplavili ma obavy. Čo všetko to bude obnášať? Chovajú tu predsa 400 kráv! Aká to bude práca? No napočudovanie som sa rýchlo zaľúbil do tohto vidieckeho štýlu. Sadenie rastlín, chov rýb, pozorovanie krokodílov a kapybar, alebo nahliadnutie do práce kovboja. Tieto veci som si rýchlo osvojil. Na chuť čerstvého mlieka a dobrú baraninu tiež nemôžem povedať zlého slova. Ale najdôležitejšia z vecí je, že som sa naučil mať rád prácu. Netajím sa tým, že občas bojujem i ja s lenivosťou. Robota je pre mňa mnohokrát len časť dňa bez hlbšieho zmyslu, ktorú treba splniť. No práve tu vďaka vzoru miestnych si začínam prácu naozaj užívať. Vnímam ju ako niečo potrebné a veľmi formujúce. Či už ide o kopanie lopatou, alebo zametanie večne špinavej chodby v tejto krajine prachu. Vždy sa nájde niečo iné. Pátri sú za každú pomoc radi. Vedia nás poslať aj na iné miesta, aby sme i tam priložili ruku k dielu. Presne tak sa mi podarilo ísť na trojdňovú cestu, na ktorej sme materiálne pomáhali dobrovoľným hasičom hasiacim nekonečné požiare v národnom parku.

Ondrej Pešta, páter a môj priateľ, ma pozval sprevádzať ho na jednom z jeho biblických kurzov blízko brazílskej hranice. Na tejto ceste sa mi jeden večer podarilo mať stretnutie s mladými. Urobil som im prezentáciu o misijnom dobrovoľníctve s nosnou myšlienkou ,,Bohu nič nie je nemožné“. Ale prečo spomínam tieto cesty? Nedokážem prestať myslieť na láskavé a otvorené náručie, ktoré mi títo radostní Bolívčania ponúkli. Mám na nich obzvlášť jednu veselú spomienku, ktorá mi ostala hlboko vrytá v srdci. Keď mi jedna rehoľná sestra šla ukázať ich charitatívnu skupinu, zrovna jej členka slávila narodeniny. Zo začiatku som sa popravde cítil nesvoj, keďže ma pozvali medzi 30 ľudí, ktorých som samozrejme v živote nevidel. Prísť tam a hneď jesť tortu, piť kolu a tancovať? Pre nich žiadna veda, no pre mňa Slováka to bolo vytrhnutie z našich obyčajov. Užil som si však s nimi naozaj krásny čas pri hudbe, tanci, jedle a smiechu. Vyzýva ma to zamyslieť sa, či by som i ja prijal do domu cudzinca ako hosťa. Vedel by som to urobiť tak radostne a bez rozmýšľania ako mňa prijali oni?

V poslednom čase premýšľam nad myšlienkou: ,,Dávam ďalej čo som dostal?” Táto myšlienka je dlhoročným mottom nášho saleziánskeho strediska v Dubnici nad Váhom, kde som vyrastal. Uvedomujem si, že čo teraz načerpám, v budúcnosti budem môcť posunúť ďalej. Ale našiel som zopár pekných vecí, ktoré sa mi podarilo darovať aj tu. Hneď prvý víkend mojej misie som už učil mladých vyrábať náramky, ktoré som často robieval doma. Naše špeciality ako parené buchty, alebo bublanina tu taktiež majú obrovský úspech. Slovenský chlieb dokonca natoľko, že ho aspoň raz za týždeň pečiem pre všetkých chlapcov internátu. Tí ho pomenovali ,,ekonomický chlieb”, lebo doň nejde žiadne vajce, cukor, mlieko a dokonca nepotrebujeme ani masť. Nechceli mi veriť. Pizzu, ktorú som sa na Slovensku naučil robiť počas privyrábania si ako rozvozca im teraz pečiem pri každej možnej príležitosti. Je neskutočné, ako si ma Pán Boh pripravil na túto misiu. Naozaj všetko, čo sa v živote naučíme, akoby sme neskôr našli. 

Nejde mi taktiež nespomenúť prvý ročník prímestského tábora, ktorý som v tejto farnosti odštartoval. Všetkých blízkych som prosil nech na nás myslia a sprevádzajú nás v modlitbe. Priznám sa, nebolo mi všetko jedno, keďže v týchto končinách tábory ako tie naše nepoznajú. Koľko detí príde? Bude animátorov dostatok? Ako to dopadne? Moje obavy sa však postupne strácali, keď začali prichádzať animátori od verbistov, františkánov, z diecézy, misionári identes a ďalšie rehole. Bolo nás dokopy 25, čo bol úplne ideálny počet na zvládnutie 95 detí, ktoré do tábora prišli. Obed nám pomohli navariť ochotné panie. O aktivity ako zumba, stolárstvo, keramika a mnohé iné sa zas postarali ďalší dobrovoľníci. Doslova sa spojila ,,celá cirkev”.  Koniec tábora padol na 31. januára, kedy je sviatok zakladateľa saleziánov, svätého dona Bosca. Tento posledný deň som prežil s veľkou vďačnosťou, pretože vďaka tomuto otcovi a učiteľovi mládeže som mohol dávať ďalej, čo som dostal.

Práve sa začal nový školský rok a na internáty prišli noví chlapci a dievčatá. Aby toľkej novoty nebolo málo, i do môjho života prišla jedna novinka. Bol som oslovený, aby som doobeda vypomáhal v škole, kde študujú naši chlapci. Takže pribudlo ďalšie nové pracovisko a skúsenosť. Veľmi sa z toho teším a uvidím, čo to prinesie. 

,,Alegría sobre todo”. Po slovensky ,,radosť nadovšetko”. Touto myšlienkou sa tu neustále riadim. Nosiť v sebe úprimnú radosť a vedieť ju posunúť aj ostatným. To sa učím každý deň. Človek stihne za rok spraviť veľa pekných, mnohokrát i veľkých vecí, no časom sa na ne zabudne. Ľudia si však zapamätajú to najdôležitejšie, a to je, ako sa s vami cítili. Myslím, že odovzdávať úprimnú radosť, ktorú nám dáva naša viera, je to najkrajšie a zároveň to najautentickejšie svedectvo ktoré môžeme svetu dať. Či už je to v Bolívii, Španielsku, Afrike alebo doma na Slovensku. Takže pozývam i vás žiť s úsmevom na tvári. No taktiež aj s vďačnosťou v srdci. Keby som sa nerozhodol vyskúšať projekt MaZ (misionár na čas), nikdy by som nezažil takéto krásne momenty a nenazbieral toľké zážitky a skúsenosti. Samozrejme, natrafil som na zopár ťažkých chvíľ, ale v porovnaní s tými peknými sú ako malá kvapka. Svätá Matka Tereza raz povedala: ,,Všetko, čo robíme je iba kvapka v mori, ale keby sme to nerobili, tá kvapka by tam chýbala.” Verím, že polrok, ktorý je ešte len predo mnou, bude aspoň tak dobrý ako tento prvý.