Podcast:
Ahojte, volám sa Jozef Mikloško a už 10 mesiacov pôsobím v bolívijskej oblasti Čikitánia ako dobrovoľník/laický misionár. Mojou hlavnou náplňou práce je byť vychovávateľ či starší brat v rámci internátov pre mladých chalanov a baby z okolitých odľahlých osád.
Keď ma Verbisti zo Slovenska poprosili, aby som napísal ďalší článok k svojej misii, priznám sa že som dlho rozmýšľal kde začať, alebo čo opísať. Tak veľa sa tu za tých 10 mesiacov stalo a tak veľa som sa naučil, že som si jednoducho nevedel vybrať s čím konkrétne sa podeliť. A tak som sa rozhodol, že opíšem prvé tri pekné aj ťažké skúsenosti, ktoré mi prišli na myseľ.
Prečo v Bolívii bežia Ježiš a Mária preteky?
Prvou z nich je slávenie Veľkej Noci. Čo sa mi veľmi páčilo je to, že tu Veľkej noci, ako hlavnému kresťanskému sviatku, dali veľkú prioritu. Ježišovo zmŕtvychvstanie sa tu oslavovalo ešte s omnoho väčšou intenzitou ako napríklad Vianoce, ktoré tu aj kvôli veľkej chudobe nemajú tak silný komerčný podtón ako u nás. Katolícka viera je tu, najmä v mojej oblasti Bolívie – Čikitánii, veľmi silno zakorenená. Každé mesto, každá štvrť, každá ulica a hádam aj každý dom tu nesie názov nejakého svätca. Každému svätcovi sa vždy na jeho sviatok potom pripravuje veľkolepá fiesta, čo je ďalší z dôvodov, prečo sa v Bolívii oslavuje tak 335 krát to roka – tých 30 dní je nedobrovoľne vynútený oddych kvôli dažďu, počas ktorého všetko v Bolívii zastane. Ľudia tu majú voči kňazom a celkovo duchovným veciam obrovskú úctu.
Počas Veľkej noci tu tiež majú niektoré super tradície, ako napríklad hranú krížovú cestu, ktorú si pripravia mladí zo stredných škôl. Opísať ich všetky by bolo na dlho a tak vám dnes opíšem len moju obľúbenú. Ide o procesiu na Bielu Sobotu po omši. Vo väčšine krajín procesia prebieha veľmi dôstojným spôsobom, kde sa s čo najväčšou úctou Ježišova socha nesie mestom. V Bolívii ide o preteky medzi sochou Ježiša a sochou Márie. V tomto závode muži utekajú so sochou Ježiša a ženy so sochou Panny Márie cez polku mesta a ide o to, kto z nich prvý dobehne k dopred určenému bodu. Síce mi doteraz ešte nikto nevysvetlil, z akého biblického či historického prameňa pochádza tato tradícia, myslím si však, že pekne vystihuje Čikitansku veselú mentalitu, ktorej prílišná serióznosť nie je až taka blízka.
14 ročný chlapec, ktorý musí dospieť
Druhá skúsenosť je menej veselá a súvisí s veľkou chudobou, aká tu žiaľ je. Väčšina ľudí tu zarába v prepočte menej ako 250€ na mesiac, a aj keď sú tu mnohé veci ďaleko lacnejšie ako na Slovensku, stále je to, obzvlášť na uživenie rodiny, žalostne málo. Ľudia sú tak nútení šetriť na všetkom, čo sa len dá. Na raňajky, ak vôbec nejaké sú, sa tu zväčša jedáva chlieb s čajom a na obed a večeru nejedenkrát len ryža, zemiaky či fazuľa. Rodičia z Čikitánskych komunít tiež nemajú financie na to každý deň posielať svoje deti do školy do najbližšieho mestečka, a preto sú odkázaní na internáty, ako je aj náš, kde môžu ich deti bývať a tak študovať. Tieto internáty sú zväčša spravované s charitatívnym účelom a snažia sa znížiť cenu na úplne minimum. Ani táto nízka cena a všetky možné úsporné opatrenia však veľakrát nezabránia tomu, aby sa rodiny dostali do veľkých finančných problémov.
Do takýchto problémov sa dostala aj jedna rodina, ktorá má u nás na internátoch dvoch chlapcov. Stačilo, aby otec rodiny na pár týždňov ochorel a nemohol pracovať a už sa im začali kopiť dlhy a veľké finančné problémy. Keďže chceli zabrániť ďalšiemu vyhrocovaniu tejto situácie, rozhodli sa oboch chlapcov, jedného 11 ročného a jedného 14 ročného odhlásiť zo školy aj internátov, aby išli rodičom pomôcť pracovať a starať sa o mladších súrodencov. Nakoniec sa nám podarilo nájsť spôsob, ako rodine trošku dopomôcť a a umožniť chlapcom, aby nemuseli odíst pracovať, no starší z chlapcov, 14 ročný Wiliam, bol už rozhodnutý, že sa nemôže z diaľky prizerať, ako sa jeho rodičia a mladší súrodenci nachádzajú v problémoch a odišiel im pomáhať. Na jednej strane som veľmi obdivoval jeho statočnosť a zodpovednosť za svoju rodinu a súrodencov, na druhej strane mi bolo riadne ľúto, že kvôli tomu musí v 14tich rokov takto urýchlene dospieť. Každopádne mi musel pred odchodom sľúbiť, že sa po roku, keď sa situácia zlepší, na internát a do školy vráti. Či sa tak stane ťažko povedať, to už môžem len odovzdať Bohu.
V týchto momentoch si naozaj uvedomujem, že moje Slovenské starosti sú často nič v porovnaní s týmito ich trápeniami a problémami, a že mám byť za čo vďačný. Keď si navyše predstavím, ako často som sa v detstve modlil za to, aby sa zavrela škola, cítim sa sám pred sebou trochu trápne.
Tínedžeri na barokovom festivale klasickej hudby
No a posledná, opäť veselá udalosť priamo súvisí s našimi mladými z internátov. Keďže mestečko San Ignacio, v ktorom pôsobím, sa nachádza skoro na konci sveta a nie je tu úplne veľa možností čo robiť, mladí sú vďační za každú jednu udalosť či aktivitu, ktorá im môže aspoň trošku pomôcť oživiť ich každodennú rutinu. Dokonca aj za aktivity, na ktoré by som pravdepodobne väčšinu mladých zo Slovenska nedotiahol, ani keby som im ponúkol honorár, ako napríklad ísť pomôcť na nákup do obchodu, alebo ísť sa v rámci stretka na námestie modliť ruženec. Keďže vieme, ako majú takéto jednoduché veci radi, vždy sa snažíme vymyslieť pre nich nejaký program, alebo ich niekam zobrať. No a príležitosť vidieť niečo nové sa naskytla, keď sa v San Ignaciu konala Čikitánska kultúrna udalosť roka, Medzinárodný Barokový Festival.
Jedného večera sme teda mladých na jeden z koncertov vytiahli. Musím povedať, že aj keď boli dovtedy mladí z internátov vďační za každú jednu udalosť, hneď na úvod koncertu som začal pochybovať, či barokový festival klasickej hudby nie je príliš nezáživný konca aj pre nich. Jedno z dievčat, Isabel, sa ma presne 34 sekúnd po začiatku nie úplne po šepky spýtala, kedy to už skončí a 1,5 minúty po začiatku nie úplne nenápadne zalahla. Podobne meditatívny spôsob počúvania si zvolil aj Yuliano, ktorý mi však po tom, ako sa pri záverečnom potlesku prebral, svätosväte tvrdil, že sa do barokovej hudby úplne zamiloval. Nie som si síce úplne istý, či pri tom nemal na mysli tú mladú huslistku, na ktorú počas toho pokukoval, ale to už ťažko povedať. Ku môjmu prekvapeniu aj ostatní mladí na záver hodnotili koncert veľmi pozitívne a všetci spolu sme potom ešte aj s lokálnym orchestrom vonku dlho tancovali a spievali.
Udalosti, ktoré som v dnešnom článku opísal možno na prvý pohľad nevyzerajú nejako obzvlášť zaujímavo ani výnimočne, no práve tento každodenný život s miestnymi ľuďmi vnímam ako úplný stredobod mojej misie. Zo začiatku som mal síce často pochybnosti, či by som nemal robiť niečo viac, niečo extra, no postupom času som stále viac a viac uvedomoval, že to naviac, čo môžem druhým ľuďom odovzdať, a čo môžem od nich prijať je blízkosť, jednoducho byť s nimi.
Odporúčame pozrieť:
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
