V akom čase žijeme? Čo prežívame? Čo to v nás zanechá? Budeme lepší alebo horší? Otázky, ktoré mnohých zaujímajú a ktoré možno nemajú odpoveď, ale nútia nás lepšie vnímať a načúvať.
Podcast:
Naše domy sa
zatvorili – máme nádej, že sa otvoria niekedy v budúcnosti, naše domy sa znásobili
v ťažkostiach, v bolestiach, ktoré zasiahli toľkých ľudí a v hospodárskej
kríze, ktorú zažívame. Je ľahké upadnúť do rétoriky „v každej kríze je
príležitosť“, ale nie je možné vymazať toľkú bolesť a obrazy trpiacich či
zomierajúcich; preto je nevyhnutné postupovať s mimoriadnou skromnosťou,
rešpektom a po špičkách, vyzúvajúc si topánky. Dráma tejto doby nás prinútila
nájsť rôzne sily, nové energie, tvorivosť pri konaní v mnohých oblastiach. A to
sa týka aj misie a spirituality. Spiritualita a poslanie, dve strany tej istej
mince, srdce z mäsa, ktoré sa sýti nebom. V tomto veľmi bolestivom období,
ktoré mnohých ľudí zrazilo na kolená a nielen medzi najkrehkejšími vrstvami
našej spoločnosti, došlo k mnohým dôvtipným činom, malým nákazlivým ohniskám
dobrých, nových a nápaditých podôb misionárskeho ducha. Došlo k rozšíreniu gesta
každodennej solidarity, do ktorej boli zapojení mladí i starí, farnosti,
združenia, športové kluby, charity, skauti, neziskové organizácie, podnikatelia,
ale tiež a predovšetkým všetci občania, ktorí počuli impulz ísť v ústrety tomu
druhému, stať sa susedom. Príkladom je moja osobná skúsenosť, hovorí Barbara
Angelini: V našom okolí, vďaka spolupráci ľudí, ktorí o sebe vedeli len málo,
alebo vôbec nič, v koordinácii s naším mladým kňazom a s podporou obce, sa
uskutočnila v miestnej telocvični zbierka jedla a distribúcia
potravinových balíkov rodinám v ťažkostiach. Vyše 220 rodín, čo je počet, ktorý
sa v priebehu dvoch mesiacov takmer strojnásobil, bolo podporených dodávkou
jedla, platením účtov alebo nájmom. Mnohí prispeli pomocou peňazí, tovaru alebo
spoluprácou. S nadšením a túžbou konať dobro, ženy i muži, neúnavne tvrdo
pracovali s túžbou po blízkosti ľudstva v ťažkostiach, čo ich priviedlo tomu,
že sa nakoniec cítili všetci ako na jednej lodi. Malý príklad toho, čo sa deje
u nás v Bologni, ale je to rovnaké aj v mnohých iných častiach Talianska.
Pekári, ktorí každý večer darovali prebytočný chlieb rodinám, ktoré nič nemali,
majitelia reštaurácií, ktorí rozdávali varené obedy bezdomovcom, mladí ľudia,
ktorí utečencom pod arkádami Bologne nosia teplé jedlá a potom zbierky
potravín, rozvoz liekov, výdavky na domácnosť, psychologická podpora po
telefóne pre osamelých a slabých ľudí, pomoc pre tých, ktorí nemôžu študovať
školu na diaľku, pomocou počítačov alebo … . Ale aké krásne je toto ľudstvo,
aké veľkorysé to môže byť, „keď ľudstvo miluje, keď človek koná božské gestá, pretože
je tu Boh, ktorý miluje, ktorý používa naše ruky a robí ľudské gestá, pričom to
robí z celého srdca“ (otec Ermes Ronchi).
Nechajme sa vtiahnuť do týchto gest, nechajme si ich a kultivujme ich v týchto ťažkých časoch, nechajme ich rásť s nádejou a túžbou, že sa aj v našich srdciach otvoria nové záblesky svetla. V posledných mesiacoch vznikol priestor aj pre duchovnosť. Kostoly sa museli zatvoriť, ale cirkev sa ešte viac rozmnožila. Objavili sa tisíce a tisíce domácich kostolov, do našich rodín vošlo nebo, a tak z našich domácich stolov vznikli malé oltáre. Spoločný chlieb, otvorené Biblie a zapálené sviečky sprevádzali našu každodennú modlitbu. To, že sme sa nemohli zúčastňovať na liturgických obradoch, na svätej omši, nás prinútilo nahliadnuť do svojho vnútra, stať sa hľadačmi svetla. Zúčastnili sme sa svätých omší online, svätej omše pápeža Františka, ktorá nám otvorila každý deň, modlili sme sa Liturgiu hodín s mníchmi a rehoľníkmi z mnohých kláštorov. Kňazi sa vynaliezavo snažili a snažia, aby nám prinášali do domovov dobrú zvesť, recitujú ružence alebo navrhujú návody, ako sa pripraviť na svätú omšu z domu. Mnísi a rehoľníci nám ponúkali spoločné meditácie nad Božím slovom a biblické stretnutia, aby sme ho prehĺbili. Teda je na mieste otázka: Sú dvere kostola zatvorené alebo ešte viac otvorené? To všetko, čo sa deje okolo nás, nás obnažilo, prinútilo nahliadnuť dovnútra a vymaniť sa z logiky „ach OK, je nedeľa a ja idem na omšu“, prinútilo nás vytesať nové priestory pre dialóg s našou spiritualitou a hľadať náš vnútorný rozmer. Každý jeden z nás je rozdielny, ale aj jedinečný, ale všetci rovnako túžime otvárať svoju dušu nadpozemskému a cítiť v nás nesmiernu Božiu lásku k človeku, ktorý medituje nad Božím slovom, ktoré ho prehlbuje, nad človekom, ktorý recituje ruženec alebo chváli Boha… .
Je ťažké povedať,
aký čas žijeme, ale získavame vzácnu batožinu misionárskych a duchovných
skúseností, generatívnu a užitočnú batožinu pre vtelené duchovno, vieru, ktorú ukazujeme
otvorenými a veľkorysými rukami v nepretržitom dialógu s Otcom, v nasledovaní
Ježiša a v konkrétnych gestách ako „milovať svet“, ako povedal brat Arturo
Paoli.
Jeden muž neustále sleduje cestu a v marcovom večeri ju za prívalového a chladného dažďa osvetleného lúčmi reflektora osvetlil lúčom svetla. Muž, pápež František, ktorý nám dáva základné slová s jasným odkazom: „Viera je buď misionárska, alebo nie je vierou, viera nie je vecou iba pre mňa, viera vás vždy vedie k tomu, aby ste vyšli zo seba, viera musí byť odovzdaná, musí byť ponúkaná predovšetkým svedectvom“.
Text pripravila Barbara Angelini
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
