Podcast:
„Vtedy zaznelo Eliášovi slovo Pánovo: Neutekaj, nezatváraj sa, zostaň a počúvaj.“ (porov. 1 Kr 19,9–13)
Boh nie je osamelý. Nie je samotárom, ktorý sa uzatvára do seba. Boh je spoločenstvo lásky – jeden Boh v troch osobách: Otec, Syn a Duch Svätý – večne zjednotení v dokonalom sebadarovaní. Nie je to myšlienkový rébus, ale tajomstvo živej lásky, ktoré presahuje každé ľudské chápanie. A predsa – je to pravda, ktorá sa nás bytostne týka. Človek bol totiž stvorený na Boží obraz – na obraz Najsvätejšej Trojice.
Byť stvorený na obraz Najsvätejšej Trojice znamená byť stvorený pre vzťah, pre jednotu, pre pohyb lásky, ktorý sa neuzatvára, ale stále daruje. Tento Boží pohyb v nás ožíva vtedy, keď vstupujeme do ticha a otvárame svoje vnútro pôsobeniu Ducha Svätého. Vtedy prestávame byť len tí, čo hovoria o Bohu – a stávame sa tými, v ktorých Boh prebýva: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo, môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14,23).
Meditácia je tiché áno Božej prítomnosti v nás. Je to postoj dôvery a otvorenosti, v ktorom sa nebránime, ale prijímame. Nie slovami, ale celým srdcom. Nie cez premýšľanie, ale cez vnútorný súhlas, že Boh môže konať. Je to spôsob, ako sa nechať viesť do hĺbky Najsvätejšej Trojice – do priestoru, kde vládne ticho, láska a pokoj.
Britský benediktín Laurence Freeman, duchovný učiteľ kresťanskej meditácie a pokračovateľ diela Johna Maina, píše, že meditácia je spôsob, ako sa „plne otvoriť moci Ducha, ktorá je mocou Ducha Kristovho, v láske zjednoteného s naším duchom“ (Vnútorné svetlo, s. 42).
Ticho, do ktorého vstupujeme, nie je prázdne. Je plné Božej prítomnosti. Nie je to únik z reality, ale návrat k jej najhlbšiemu stredu. Preto v tichu počujeme hlas z neba, ako na vrchu premenenia: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho“ (Mk 9,7). Nezaznievajú to Ježišove slová, ale hlas Otca, ktorý zjavuje identitu svojho Syna. Hovorí to uprostred oslnenia Božím svetlom, ktoré zjavuje, kým v skutočnosti Kristus je. A keď to Otec vysloví, pozýva nás do dôverného vzťahu s týmto Synom – nie ako divákov, ale ako účastníkov.
Keď mlčíme, začíname počúvať. A v tom tichom počúvaní Duch Svätý v nás rozoznieva hlas Syna, ktorý sa obracia k Otcovi a v nás zapaľuje odpoveď: „Abba, Otče“ (Rim 8,15).
Keď tento tichý rozhovor prehlbujeme každým dňom, mení sa aj naša tvár, naše postoje, naša vnútorná harmónia. Trojičný život v nás sa stáva skúsenosťou vtedy, keď dovolíme Duchu, aby nás zjednotil vnútorne – aby naše myšlienky, city, vôľa i telo prestali byť v napätí a rozdelení. Aby sa v nás všetko otvorilo Bohu. Lebo „kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom; a že v nás ostáva, poznávame podľa Ducha, ktorého nám dal“ (1 Jn 3,24).
Z tejto jednoty vyviera pokoj, ktorý nepochádza z okolností, ale z Božej prítomnosti. V tichu meditácie nie sme oddelení od sveta – práve naopak – stávame sa schopnými byť v ňom srdcom. Stávame sa ľuďmi pokoja, nositeľmi svetla, tými, ktorí nepotrebujú rozumieť všetkému, aby mohli milovať. Vstupujeme do rytmu Najsvätejšej Trojice, kde láska neprestáva prúdiť. Tam, kde je Otec, je Syn. Kde je Syn, tam vanie Duch. A kde je Duch, tam je sloboda.
Každé jedno opakovanie modlitbového slova, každý nádych v tichu, každá chvíľa trpezlivosti je ako kvapka, ktorá vyhĺbi v srdci prameň. Voda živá začína tiecť. Nie od nás, ale v nás. Slovo, ktoré opakujeme, môže byť jednoduché a hlboké zároveň. Mnohí kresťania používajú aramejské slovo Maranatha – znamená: „Príď, Pane!“. Nie je to výkrik do prázdna, ale tichá modlitba túžby, ktorá pozýva Boha do hĺbky nášho bytia. Každým vyslovením tohto slova sa srdce otvára – nie svetu, ale Bohu, ktorý už klope zvnútra.
Otče, Synu, Duchu Svätý,
nauč ma mlčať srdcom,
počúvať v hĺbke,
a dovoliť Ti žiť vo mne.
Uzdrav vo mne všetko, čo je rozdelené,
očisti moje túžby
a naplň ma svetlom svojej prítomnosti.
Amen.
Inšpirované podľa knihy Laurence Freeman: Vnitřní světlo
Text: P. Juraj Begany SVD
Staršie články:
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
