Nová encyklika pápeža Františka : Fratelli tutti

Nová encyklika pápeža Františka : Fratelli tutti

V nedeľu 4. októbra po poludňajšej modlitbe Anjel Pána bol oficiálne publikovaný text encykliky pápeža Františka Fratelli tutti – o bratstve a sociálnom priateľstve.

Krátka syntéza encykliky pápeža Františka „Fratelli tutti“

Bratstvo a sociálne priateľstvo sú cesty na vytvorenie lepšieho, spravodlivejšieho a pokojnejšieho sveta spoločným úsilím všetkých, ktoré načrtáva pápež František vo svojej novej encyklike. Dôrazné „nie“ hovorí vojne a globalizácii ľahostajnosti.

Ktoré sú to tie veľké ideály, ale aj konkrétne uskutočniteľné cesty pre toho, kto chce vytvoriť spravodlivejší a bratskejší svet vo svojich každodenných vzťahoch v spoločnosti, politike, v inštitúciách? Hlavne na túto otázku odpovedá encyklika Fratelli tutti. Svätý Otec ju definuje ako „sociálnu encykliku“ (6), ktorá si zapožičala názov z „Napomenutí“ (Admonitiones) sv. Františka z Assisi, ktorý používal tieto slová, „aby oslovil všetkých bratov a sestry a predostrel im formu života s chuťou evanjelia.“  (1). Encyklika má zámer podporiť túžbu celého sveta po bratstve a priateľstve uprostred spoločnosti – tzv. „sociálnom priateľstve“. V pozadí je pandémia COVID-19, ktorá – ako prezrádza pápež František – „vtrhla nečakane, práve keď som písal tento list“. Avšak globálna zdravotná krízová situácia ukázala, že „nikto sa nezachráni sám“, a že skutočne nastal čas „snívať ako jedno ľudstvo“, v ktorom sme „všetci bratmi“ (7-8).

V prvej z ôsmich kapitol, ktorá má názov „Tiene uzavretého sveta“, sa dokument pozastavuje nad mnohými pokrivenosťami súčasnej doby: manipulácia a deformácia pojmov ako demokracia, sloboda, spravodlivosť; egoizmus a nezáujem o spoločné dobro; prevaha trhovej logiky založenej na zisku a kultúra skartovania; nezamestnanosť, rasizmus, chudoba; nerovnosť v právach a ich aberácie ako otroctvo, obchodovanie s ľuďmi, ženy zneuctené a potom nútené na potrat, či obchodovanie s orgánmi (10-24). Ide o globálne problémy, ktoré vyžadujú globálne reagovať, zdôrazňuje pápež a dvíha varovný prst proti „kultúre múrov“, ktorá napomáha mafiám profitujúcim zo strachu a osamelosti (27-28).

Na mnohé tieto tiene však encyklika odpovedá žiarivým príkladom Dobrého Samaritána, ktorému je venovaná druhá kapitola „Cudzinec na ceste“. V nej Svätý Otec zdôrazňuje, že v chorej spoločnosti, ktorá sa otáča chrbtom k bolesti, a ktorá je „negramotná“ v starostlivosti o slabých a zraniteľných (64-65), sme všetci povolaní stať sa blížnymi tomu druhému (81), prekonajúc predsudky a osobné záujmy. V skutočnosti sme všetci spoluzodpovední za budovanie spoločnosti, ktorá by vedela začleniť, integrovať a pozdvihnúť toho, kto trpí (77). Láska buduje mosty a my „sme stvorení pre lásku“ (88), dodáva pápež a vyzýva obzvlášť kresťanov, aby rozpoznávali Krista v tvári každého vylúčeného človeka (85).

Princíp schopnosti milovať podľa „univerzálneho rozmeru“ (83) sa preberá aj v tretej kapitole „Premyslieť a vytvárať otvorený svet“: v nej pápež František vyzýva „vyjsť zo seba samých“, aby sme nachádzali v druhých bytostný rast (88) tým, že sa otvoríme blížnemu v dynamike lásky (caritas), ktorá nás nasmerúva k „univerzálnemu spoločenstvu“ (95). V konečnom dôsledku – ako pripomína encyklika – duchovná výška  ľudského života je určovaná láskou, ktorá nás vedie hľadať to, čo je lepšie pre život druhého (92-93). Zmysel pre solidaritu a bratstvo sa rodí v rodinách, ktoré treba chrániť a mať ich v úcte v ich „primárnej a nezastupiteľnej výchovnej misii“ (114).

Právo na dôstojný život nemôže byť nikomu upieraný, potvrdzuje ďalej Svätý Otec, a keďže práva presahujú hranice krajín, nikto nemôže zostať vylúčený, bez ohľadu na to, kde sa narodil (121). V tejto optike pápež žiada tiež myslieť na „etiku medzinárodných vzťahov“ (126), pretože každá krajina patrí aj cudzincovi a zdroje určitého územia sa nemôžu upierať tomu, kto je v núdzi a pochádza z iného miesta. Prirodzené právo na súkromné vlastníctvo bude teda podľa princípu všeobecného určenia stvorených dobier až druhoradé (120). Špecifický dôraz kladie Encyklika aj na otázku zahraničného dlhu: pri rešpektovaní princípu, že dlh treba splatiť, je však žiadúce, aby tým nebol ohrozený vývoj a obživa najchudobnejších krajín (126).

Téme migrácie je venovaná časť druhej a celá štvrtá kapitola „Srdce otvorené celému svetu“: migrantov s ich „doráňanými životmi“ (37), na úteku pred vojnami a prenasledovaniami, prírodnými pohromami,  bezohľadnými obchodníkmi s ľuďmi, odtrhnutí od svojich pôvodných komunít, treba prijímať, chrániť, podporovať a integrovať. V prijímajúcich krajinách bude správnou rovnováhou vyváženie medzi ochranou práv občanov a zaručením prijatia a pomoci migrantom (38-40).

Konkrétnejšie pápež uvádza niektoré „nevyhnutné odpovede“, predovšetkým pre tých, ktorí utekajú pred „vážnymi humanitárnymi krízami“: zvýšenie a zjednodušenie udeľovania víz; otvorenie humanitárnych koridorov; zabezpečenie bývania, bezpečnosti a základných služieb; ponúknutie možností práce a vzdelávania; podporovanie sceľovania rodín; ochrana maloletých; zaručenie náboženskej slobody. To, čo sa žiada predovšetkým – ako čítame v dokumente –  je globálne spravovanie (governance)migrácie, ktoré v mene solidárneho rozvoja všetkých národov rozbehne dlhodobé projekty idúce nad rámec jednotlivých krízových situácií (129-132).

Téma piatej kapitoly je „Lepšia politika“, teda tá, ktorá predstavuje jednu z najcennejších foriem dobročinnej lásky, pretože sa kladie do služby spoločnému dobru (180) a pozná dôležitosť ľudu chápaného ako otvorená kategória, s ochotou k stretnutiu a dialógu (160). Toto je ten „popularizmus“, aký naznačuje pápež František, a ktorý je v kontraste s „populizmom“, ktorý ignoruje legitimitu pojmu „ľud“, keď sa snaží získať jeho súhlas účelovo pre vlastné záujmy (159). Tou lepšou politikou je však tiež tá, ktorá chráni prácu, „neodňateľný rozmer spoločenského života“ a snaží sa zabezpečiť všetkým možnosť rozvíjať svoje schopnosti (162).

Opravdivá stratégia boja proti chudobe sa podľa slov encykliky nezameriava iba na znižovanie počtu ľudí v biede, ale skôr na ich podporu v duchu solidarity a subsidiarity (187). Úlohou politiky je okrem toho nájsť riešenie na všetko to, čo útočí na základné ľudské práva, ako je sociálne vylúčenie; obchodovanie s orgánmi, zbraňami a drogami; sexuálne vykorisťovanie; otrocká práca; terorizmus a organizovaný zločin. Pápež František dôrazne vyzýva k definitívnemu skoncovaniu s obchodovaním s ľuďmi, ktoré je „hanbou ľudstva“ a k odstráneniu hladu v jeho „zločinnosti“, nakoľko výživa je „neodňateľné právo“ (188-189).

Politika akú potrebujeme, zdôrazňuje pápež František, sa sústreďuje na ľudskú dôstojnosť a nie je podriadená finančníctvu, pretože „samotný trh všetko nevyrieši“: ukázali to „krvipreliatia“ spôsobené finančnými špekuláciami (168). Osobitný význam teda zaujímajú ľudové hnutia: skutočné „prúdy morálnej energie“, tieto musia byť koordinovane zapojené do spoločnosti. Takto – píše Svätý Otec – sa môže prejsť od politiky „smerom“ k chudobných k politike „s“ chudobnými a vlastnej chudobným (169). Ďalšie očakávanie predstavené v encyklike sa týka reformy OSN: naproti prevahe ekonomického rozmeru bude v skutočnosti úlohou OSN dať realizáciu pojmu „rodiny národov“ prácou pre spoločné dobro vykoreňovaním chudoby a ochranou ľudských práv. Neúnavne sa opierajúc o „vyjednávanie, dobré úradovanie a arbitráž“ musí OSN podporovať silu práva nad právom sily (173-175).

V šiestej kapitole „Dialóg a sociálne priateľstvo“ vystupuje okrem iného ponímanie života ako „umenia stretnutia“ so všetkými, aj s perifériami sveta a s pôvodnými národmi, pretože „od všetkých sa niečo dá naučiť a nikto nie je neužitočný“ (215). Osobitne potom pápež poukazuje na „zázrak vľúdnosti“, postoja, ktorý treba nanovo uviesť do života, pretože je „hviezdou v temnote“ a „vymanením sa z krutosti, úzkosti a roztržitej naliehavosti“ prevládajúcej v súčasnej dobe (222-224).

Kapitola siedma s názvom „Cesty nového stretnutia“ sa zamýšľa nad hodnotou a podporou mieru. Pápež zdôrazňuje, že mier je „proaktívny“ a zameriava sa na formovanie spoločnosti založenej na službe druhým a na presadzovaní zmierenia a vzájomného rozvoja. Mier je „remeslo“, v ktorom každý musí konať svoju časť, a ktorého úloha nikdy nekončí (227-232). Ako čítame v encyklike, s pokojom je spojené odpustenie: musíme milovať všetkých bez výnimky, ale milovať utláčateľa znamená pomáhať mu sa zmeniť a nedovoliť mu, aby naďalej utláčal svojho blížneho (241-242). Odpustenie neznamená beztrestnosť, ale spravodlivosť a pamäť, pretože odpustiť neznamená zabudnúť, ale zrieknuť sa deštruktívnej sily zla a pomsty. Nikdy nezabudnite na hrôzy, ako holokaust (šoa), atómové bombardovania Hirošimy a Nagasaki, perzekúcie a etnické masakre – vyzýva ďalej pápež František. Je potrebné si ich vždy a nanovo pripomínať, aby sme neznecitliveli a udržiavali si plameň kolektívneho svedomia. A je tiež dôležité pamätať na dobro. (246-252)

Časť siedmej kapitoly sa potom pozastavuje nad vojnou: vojna ako „neustála hrozba“ predstavuje „popretie všetkých práv“, „zlyhanie politiky a ľudskosti“, „hanebné podvolenie sa silám zla“. Okrem toho kvôli jadrovým, chemickým a biologickým zbraniam, ktoré zasahujú mnohých nevinných civilistov, už dnes nemožno uvažovať, tak ako v minulosti, o možnej „spravodlivej vojne“, ale musíme dôrazne vysloviť: „Už žiadna vojna!“. Úplné odstránenie jadrových zbraní je „morálnym a humanitárnym imperatívom“; nech sa radšej – ako navrhuje Svätý Otec – založí z peňazí na zbrojenie svetový fond na odstránenie hladu (255-262). Rovnako jasný postoj vyjadruje pápež František ohľadom trestu smrti: je neprípustný a musí sa zrušiť na celom svete. Ako píše, ani „vrah nestráca svoju dôstojnosť ľudskej osoby, Boh je toho zárukou“ (263-269). Svätý Otec zároveň zdôrazňuje potrebu rešpektovať „posvätnosť života“ (283) tam, kde sa dnes „určité časti ľudstva zdajú ako obetovateľné“, ako sú nenarodení, chudobní, zdravotne postihnutí, starí ľudia (18).

V ôsmej a poslednej kapitole sa pápež venuje téme „Náboženstvá v službách bratstva vo svete“a pripomína, že terorizmus nemožno pripisovať náboženstvu, ale chybným interpretáciám náboženských textov, ako aj politikám hladu, chudoby, nespravodlivosti a útlaku (282-283). Cesta pokoja medzi náboženstvami je teda možná; preto je potrebné zaručiť náboženskú slobodu, základné ľudské právo pre všetkých veriacich (279). Osobitné zamyslenie prináša encyklika nad úlohou Cirkvi: tá neobmedzuje svoje poslanie na oblasť súkromia, a hoci sa neangažuje politicky, nevzdáva sa politického rozmeru existencie, pozornosti ohľadom spoločného dobra a starostlivosti o integrálny ľudský rozvoj, podľa evanjeliových zásad (276-278).

Na záver pápež František cituje Dokument o ľudskom bratstve pre mier a spolužitie, ktorý sám podpísal 4. februára 2019 v Abú Zabí spolu s veľkým imámom Al-Azharu Ahmadom Al-Tajíbom: vychádzajúc z tohto medzníka medzináboženského dialógu Svätý Otec znovu vyjadruje výzvu, aby sa v mene ľudského bratstva prijal dialóg ako cesta, spolupráca ako spôsob konania a vzájomné poznanie ako metóda a kritérium (285).

Encykliku Fratelli tutti – o bratstve a sociálnom priateľstve uzatvára pápež František dvoma modlitbami: v prvej sa obracia k Bohu ako Stvoriteľovi a v druhej ako k Trojjedinému, v ekumenickom duchu v mene kresťanov.

Prevzaté z web.stránky: https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2020-10/nova-encyklika-papeza-frantiska-fratelli-tutti-strucny-obsah.html?fbclid=IwAR1jTVH-VOQyioq6rj7eXioQ6CRo2SQ-odGicWKf_T64wFZr9b-XWiz6I7Q





Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom. (Na automatický odber "Zamyslení na každy deň" je potrebné sa prihlasiť samostatne cez formulár na podstránke Zamyslení.)