V nedeľu 4. októbra po poludňajšej modlitbe Anjel Pána bol oficiálne publikovaný text encykliky pápeža Františka Fratelli tutti – o bratstve a sociálnom priateľstve.
Krátka syntéza encykliky pápeža Františka „Fratelli tutti“
Bratstvo a sociálne priateľstvo sú cesty na vytvorenie lepšieho,
spravodlivejšieho a pokojnejšieho sveta spoločným úsilím všetkých, ktoré
načrtáva pápež František vo svojej novej encyklike. Dôrazné „nie“
hovorí vojne a globalizácii ľahostajnosti.
Ktoré sú to tie veľké ideály, ale aj konkrétne uskutočniteľné cesty
pre toho, kto chce vytvoriť spravodlivejší a bratskejší svet vo svojich
každodenných vzťahoch v spoločnosti, politike, v inštitúciách? Hlavne na
túto otázku odpovedá encyklika Fratelli tutti. Svätý Otec ju definuje
ako „sociálnu encykliku“ (6), ktorá si zapožičala názov z „Napomenutí“ (Admonitiones)
sv. Františka z Assisi, ktorý používal tieto slová, „aby oslovil
všetkých bratov a sestry a predostrel im formu života s chuťou
evanjelia.“ (1). Encyklika má zámer podporiť túžbu celého sveta
po bratstve a priateľstve uprostred spoločnosti – tzv. „sociálnom
priateľstve“. V pozadí je pandémia COVID-19, ktorá – ako prezrádza pápež
František – „vtrhla nečakane, práve keď som písal tento list“. Avšak
globálna zdravotná krízová situácia ukázala, že „nikto sa nezachráni
sám“, a že skutočne nastal čas „snívať ako jedno ľudstvo“, v ktorom sme
„všetci bratmi“ (7-8).
V prvej z ôsmich kapitol, ktorá má názov „Tiene uzavretého sveta“,
sa dokument pozastavuje nad mnohými pokrivenosťami súčasnej doby:
manipulácia a deformácia pojmov ako demokracia, sloboda, spravodlivosť;
egoizmus a nezáujem o spoločné dobro; prevaha trhovej logiky založenej
na zisku a kultúra skartovania; nezamestnanosť, rasizmus, chudoba;
nerovnosť v právach a ich aberácie ako otroctvo, obchodovanie s ľuďmi,
ženy zneuctené a potom nútené na potrat, či obchodovanie s orgánmi
(10-24). Ide o globálne problémy, ktoré vyžadujú globálne reagovať,
zdôrazňuje pápež a dvíha varovný prst proti „kultúre múrov“, ktorá
napomáha mafiám profitujúcim zo strachu a osamelosti (27-28).
Na mnohé tieto tiene však encyklika odpovedá žiarivým príkladom Dobrého Samaritána, ktorému je venovaná druhá kapitola „Cudzinec na ceste“.
V nej Svätý Otec zdôrazňuje, že v chorej spoločnosti, ktorá sa otáča
chrbtom k bolesti, a ktorá je „negramotná“ v starostlivosti o slabých
a zraniteľných (64-65), sme všetci povolaní stať sa blížnymi tomu
druhému (81), prekonajúc predsudky a osobné záujmy. V skutočnosti sme
všetci spoluzodpovední za budovanie spoločnosti, ktorá by vedela
začleniť, integrovať a pozdvihnúť toho, kto trpí (77). Láska buduje
mosty a my „sme stvorení pre lásku“ (88), dodáva pápež a vyzýva obzvlášť
kresťanov, aby rozpoznávali Krista v tvári každého vylúčeného človeka
(85).
Princíp schopnosti milovať podľa „univerzálneho rozmeru“ (83) sa preberá aj v tretej kapitole „Premyslieť a vytvárať otvorený svet“:
v nej pápež František vyzýva „vyjsť zo seba samých“, aby sme nachádzali
v druhých bytostný rast (88) tým, že sa otvoríme blížnemu v dynamike
lásky (caritas), ktorá nás nasmerúva k „univerzálnemu
spoločenstvu“ (95). V konečnom dôsledku – ako pripomína encyklika –
duchovná výška ľudského života je určovaná láskou, ktorá nás vedie
hľadať to, čo je lepšie pre život druhého (92-93). Zmysel pre solidaritu
a bratstvo sa rodí v rodinách, ktoré treba chrániť a mať ich v úcte
v ich „primárnej a nezastupiteľnej výchovnej misii“ (114).
Právo na dôstojný život nemôže byť nikomu upieraný, potvrdzuje ďalej
Svätý Otec, a keďže práva presahujú hranice krajín, nikto nemôže zostať
vylúčený, bez ohľadu na to, kde sa narodil (121). V tejto optike pápež
žiada tiež myslieť na „etiku medzinárodných vzťahov“ (126), pretože
každá krajina patrí aj cudzincovi a zdroje určitého územia sa nemôžu
upierať tomu, kto je v núdzi a pochádza z iného miesta. Prirodzené právo
na súkromné vlastníctvo bude teda podľa princípu všeobecného určenia
stvorených dobier až druhoradé (120). Špecifický dôraz kladie Encyklika
aj na otázku zahraničného dlhu: pri rešpektovaní princípu, že dlh treba
splatiť, je však žiadúce, aby tým nebol ohrozený vývoj a obživa
najchudobnejších krajín (126).
Téme migrácie je venovaná časť druhej a celá štvrtá kapitola „Srdce otvorené celému svetu“:
migrantov s ich „doráňanými životmi“ (37), na úteku pred vojnami a
prenasledovaniami, prírodnými pohromami, bezohľadnými obchodníkmi s
ľuďmi, odtrhnutí od svojich pôvodných komunít, treba prijímať, chrániť,
podporovať a integrovať. V prijímajúcich krajinách bude správnou
rovnováhou vyváženie medzi ochranou práv občanov a zaručením prijatia a
pomoci migrantom (38-40).
Konkrétnejšie pápež uvádza niektoré „nevyhnutné odpovede“,
predovšetkým pre tých, ktorí utekajú pred „vážnymi humanitárnymi
krízami“: zvýšenie a zjednodušenie udeľovania víz; otvorenie
humanitárnych koridorov; zabezpečenie bývania, bezpečnosti a základných
služieb; ponúknutie možností práce a vzdelávania; podporovanie
sceľovania rodín; ochrana maloletých; zaručenie náboženskej slobody. To,
čo sa žiada predovšetkým – ako čítame v dokumente – je globálne spravovanie (governance)migrácie,
ktoré v mene solidárneho rozvoja všetkých národov rozbehne dlhodobé
projekty idúce nad rámec jednotlivých krízových situácií (129-132).
Téma piatej kapitoly je „Lepšia politika“, teda tá,
ktorá predstavuje jednu z najcennejších foriem dobročinnej lásky,
pretože sa kladie do služby spoločnému dobru (180) a pozná dôležitosť
ľudu chápaného ako otvorená kategória, s ochotou k stretnutiu a dialógu
(160). Toto je ten „popularizmus“, aký naznačuje pápež František, a
ktorý je v kontraste s „populizmom“, ktorý ignoruje legitimitu pojmu
„ľud“, keď sa snaží získať jeho súhlas účelovo pre vlastné záujmy (159).
Tou lepšou politikou je však tiež tá, ktorá chráni prácu, „neodňateľný
rozmer spoločenského života“ a snaží sa zabezpečiť všetkým možnosť
rozvíjať svoje schopnosti (162).
Opravdivá stratégia boja proti chudobe sa podľa slov encykliky
nezameriava iba na znižovanie počtu ľudí v biede, ale skôr na ich
podporu v duchu solidarity a subsidiarity (187). Úlohou politiky je
okrem toho nájsť riešenie na všetko to, čo útočí na základné ľudské
práva, ako je sociálne vylúčenie; obchodovanie s orgánmi, zbraňami a
drogami; sexuálne vykorisťovanie; otrocká práca; terorizmus a
organizovaný zločin. Pápež František dôrazne vyzýva k definitívnemu
skoncovaniu s obchodovaním s ľuďmi, ktoré je „hanbou ľudstva“ a k
odstráneniu hladu v jeho „zločinnosti“, nakoľko výživa je „neodňateľné
právo“ (188-189).
Politika akú potrebujeme, zdôrazňuje pápež František, sa sústreďuje
na ľudskú dôstojnosť a nie je podriadená finančníctvu, pretože „samotný
trh všetko nevyrieši“: ukázali to „krvipreliatia“ spôsobené finančnými
špekuláciami (168). Osobitný význam teda zaujímajú ľudové hnutia:
skutočné „prúdy morálnej energie“, tieto musia byť koordinovane zapojené
do spoločnosti. Takto – píše Svätý Otec – sa môže prejsť od politiky
„smerom“ k chudobných k politike „s“ chudobnými a vlastnej chudobným
(169). Ďalšie očakávanie predstavené v encyklike sa týka reformy OSN:
naproti prevahe ekonomického rozmeru bude v skutočnosti úlohou OSN dať
realizáciu pojmu „rodiny národov“ prácou pre spoločné dobro
vykoreňovaním chudoby a ochranou ľudských práv. Neúnavne sa opierajúc o
„vyjednávanie, dobré úradovanie a arbitráž“ musí OSN podporovať silu
práva nad právom sily (173-175).
V šiestej kapitole „Dialóg a sociálne priateľstvo“
vystupuje okrem iného ponímanie života ako „umenia stretnutia“ so
všetkými, aj s perifériami sveta a s pôvodnými národmi, pretože „od
všetkých sa niečo dá naučiť a nikto nie je neužitočný“ (215). Osobitne
potom pápež poukazuje na „zázrak vľúdnosti“, postoja, ktorý treba nanovo
uviesť do života, pretože je „hviezdou v temnote“ a „vymanením sa z
krutosti, úzkosti a roztržitej naliehavosti“ prevládajúcej v súčasnej
dobe (222-224).
Kapitola siedma s názvom „Cesty nového stretnutia“ sa
zamýšľa nad hodnotou a podporou mieru. Pápež zdôrazňuje, že mier je
„proaktívny“ a zameriava sa na formovanie spoločnosti založenej na
službe druhým a na presadzovaní zmierenia a vzájomného rozvoja. Mier je
„remeslo“, v ktorom každý musí konať svoju časť, a ktorého úloha nikdy
nekončí (227-232). Ako čítame v encyklike, s pokojom je spojené
odpustenie: musíme milovať všetkých bez výnimky, ale milovať utláčateľa
znamená pomáhať mu sa zmeniť a nedovoliť mu, aby naďalej utláčal svojho
blížneho (241-242). Odpustenie neznamená beztrestnosť, ale spravodlivosť
a pamäť, pretože odpustiť neznamená zabudnúť, ale zrieknuť sa
deštruktívnej sily zla a pomsty. Nikdy nezabudnite na hrôzy, ako
holokaust (šoa), atómové bombardovania Hirošimy a Nagasaki,
perzekúcie a etnické masakre – vyzýva ďalej pápež František. Je potrebné
si ich vždy a nanovo pripomínať, aby sme neznecitliveli a udržiavali si
plameň kolektívneho svedomia. A je tiež dôležité pamätať na dobro.
(246-252)
Časť siedmej kapitoly sa potom pozastavuje nad vojnou: vojna ako
„neustála hrozba“ predstavuje „popretie všetkých práv“, „zlyhanie
politiky a ľudskosti“, „hanebné podvolenie sa silám zla“. Okrem toho
kvôli jadrovým, chemickým a biologickým zbraniam, ktoré zasahujú mnohých
nevinných civilistov, už dnes nemožno uvažovať, tak ako v minulosti, o
možnej „spravodlivej vojne“, ale musíme dôrazne vysloviť: „Už žiadna
vojna!“. Úplné odstránenie jadrových zbraní je „morálnym a humanitárnym
imperatívom“; nech sa radšej – ako navrhuje Svätý Otec – založí z peňazí
na zbrojenie svetový fond na odstránenie hladu (255-262). Rovnako jasný
postoj vyjadruje pápež František ohľadom trestu smrti: je neprípustný a
musí sa zrušiť na celom svete. Ako píše, ani „vrah nestráca svoju
dôstojnosť ľudskej osoby, Boh je toho zárukou“ (263-269). Svätý Otec
zároveň zdôrazňuje potrebu rešpektovať „posvätnosť života“ (283) tam,
kde sa dnes „určité časti ľudstva zdajú ako obetovateľné“, ako sú
nenarodení, chudobní, zdravotne postihnutí, starí ľudia (18).
V ôsmej a poslednej kapitole sa pápež venuje téme „Náboženstvá v službách bratstva vo svete“a
pripomína, že terorizmus nemožno pripisovať náboženstvu, ale chybným
interpretáciám náboženských textov, ako aj politikám hladu, chudoby,
nespravodlivosti a útlaku (282-283). Cesta pokoja medzi náboženstvami je
teda možná; preto je potrebné zaručiť náboženskú slobodu, základné
ľudské právo pre všetkých veriacich (279). Osobitné zamyslenie prináša
encyklika nad úlohou Cirkvi: tá neobmedzuje svoje poslanie na oblasť
súkromia, a hoci sa neangažuje politicky, nevzdáva sa politického
rozmeru existencie, pozornosti ohľadom spoločného dobra a starostlivosti
o integrálny ľudský rozvoj, podľa evanjeliových zásad (276-278).
Na záver pápež František cituje Dokument o ľudskom bratstve pre mier a spolužitie,
ktorý sám podpísal 4. februára 2019 v Abú Zabí spolu s veľkým imámom
Al-Azharu Ahmadom Al-Tajíbom: vychádzajúc z tohto medzníka
medzináboženského dialógu Svätý Otec znovu vyjadruje výzvu, aby sa v
mene ľudského bratstva prijal dialóg ako cesta, spolupráca ako spôsob
konania a vzájomné poznanie ako metóda a kritérium (285).
Encykliku Fratelli tutti – o bratstve a sociálnom priateľstve uzatvára pápež František dvoma modlitbami: v prvej sa obracia k Bohu ako Stvoriteľovi a v druhej ako k Trojjedinému, v ekumenickom duchu v mene kresťanov.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
