Čo to znamená pre Cirkev v Afrike a vo svete?
Nad tým za zamýšľa P. Gabriel Afagbegee SVD, Provinciál Botswany v Afrike.
Pandémia koronavírusu zastavila svet a uvrhla ho do ťažkej krízy. Celý svet, od východu po západ, od severu po juh, pociťuje ochromujúci a smrtiaci dopad pandémie. Cirkev síce nie je zo sveta, ale je vo svete a preto ani ona nebola uchránená od ničiacej pandémie.
Aj v regióne južnej Afriky,
podobne ako v ostatných častiach sveta, pandémia narušila to, čo sa
považuje za normálny život Cirkvi. Zatvorili sa kostoly, zakázali verejné
bohoslužby ako aj iné pastoračné a sociálne aktivity. Aj keď sa medzičasom
väčšina kostolov opäť otvorila, množstvo veriacich sa stále ešte nemôže osobne
zúčastňovať na bohoslužbách a to z dôvodu hygienických opatrení,
obmedzujúcich počet veriacich v chrámoch. Pastoračná starostlivosť sa
zúžila na minimum. Nedá sa napríklad pravidelne navštevovať chorých
a starších v ich domoch alebo zdravotníckych zariadeniach, prinášať
im duchovnú útechu a vysluhovať im sviatosti. A v niektorých
prípadoch – čo je veľmi bolestné – pre zosnulých sa nedala zorganizovať
primeraná kresťanská rozlúčka. Katechéza a iné formačné programy sa stále
ešte neobnovili.
Situácia, v ktorej sa Cirkev
nachádza v situácii pandémie, jej ponúka možnosť sebareflexie; čiže
zamyslenia sa nad jej podstatou a poslaním, ktoré zostávajú nezmenené aj
v dobe pandémie. Aj keď je Cirkev zasiahnutá pandémiou, predsa jej misia –
jej poslanie ako aj jej podstata, zostávajú tie isté. Jej poslaním je
evanjelizovať, a to korení v samotnej podstate Cirkvi; Cirkev je
svojou povahou misionárska.
Potrebu, aby sa Cirkev
„prebudila“ a neustále si bola vedomá svojho evanjelizačného poslania,
zdôraznil pápež František počas príhovoru v rámci svätej omše slávenej
v kaplnke Domu sv. Marty vo Vatikáne 17 apríla 2013. Povedal, že Cirkev
nemôže byť iba pestúnkou, ktorej ide iba o to, aby uspala dieťa. Ak by to
tak bolo, potom by to bola Cirkev, ktorá drieme a nie je verná svojmu
poslaniu. Prijatím krstu každá pokrstená osoba dostáva silu kráčať vpred vo
viere a evanjelizovať. Kráčať vpred vo viere a evanjelizovať –
poznamenal pápež František – ukazuje, že Cirkev sa stáva matkou, ktorá rodí
deti, schopné prinášať svetu Krista; deti, ktoré si uvedomujú a sú
presvedčené o svojej krstnej zodpovednosti ohlasovať Krista a šíriť
Cirkev.
Cirkev, ktorá je svojou povahou
misionárska a existuje preto, aby evanjelizovala, je tak isto „communio“ –
spoločenstvo, či komunita. Tento obraz nášho chápania Cirkvi je zakotvený
v dokumentoch II. vatikánskeho koncilu. V príhovore pre Biskupskú
konferenciu USA r. 1987, pápež sv. Ján Pavol II poznamenal, že tento obraz leží
v centre seba-chápania Cirkvi.
Ak prijatím krstu každá osoba
dostáva silu kráčať vo viere a evanjelizovať, čo potom s našimi
veriacimi, ktorí počas terajšej pandémie nemôžu ísť do kostola a osobne sa
zúčastniť na eucharistickej obete? Ako majú evanjelizovať seba a iných?
Ako sa má Cirkev neprestajne budovať a posilňovať ako spoločenstvo
učeníkov-misionárov, a nie iba návštevníkov kostolov, ktorí v otázke
pastoračnej starostlivosti vždy len čakajú na podnet kňazov, rehoľných sestier
či laických spolupracovníkov? Dá sa to, ak sa vnímame ako komunita
učeníkov-misionárov, ktorí sa vedia evanjelizovať a dokážu evanjelizovať aj
iných. Ako Cirkev formuje a pripravuje svojich členov, aby sa stali
učeníkmi a zároveň aj misionármi, ktorí sa aktívne zúčastňujú na jej
živote, spolupracujú a preberajú zodpovednosť za jej rast?
Výzvy, ktorým Cirkev čelí
v dnešnej dobe pandémie koronavírusu, sa môžu tvorivo zmeniť na
príležitosti pre poslanie Cirkvi v dobe po pandémii.
Odvážime sa snívať
o obnovení dynamických farských spoločenstiev, pozostávajúcich
z oddaných učeníkov-misionárov?
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
