PANDÉMIE KORONAVÍRUSU A MISIJNÉ POSLANIE CIRKVI
Čo to znamená pre Cirkev v Afrike a vo svete?
Nad tým za zamýšľa P. Gabriel Afagbegee SVD, Provinciál Botswany v Afrike.
Pandémia koronavírusu zastavila svet a uvrhla ho do ťažkej krízy. Celý svet, od východu po západ, od severu po juh, pociťuje ochromujúci a smrtiaci dopad pandémie. Cirkev síce nie je zo sveta, ale je vo svete a preto ani ona nebola uchránená od ničiacej pandémie.
Aj v regióne južnej Afriky, podobne ako v ostatných častiach sveta, pandémia narušila to, čo sa považuje za normálny život Cirkvi. Zatvorili sa kostoly, zakázali verejné bohoslužby ako aj iné pastoračné a sociálne aktivity. Aj keď sa medzičasom väčšina kostolov opäť otvorila, množstvo veriacich sa stále ešte nemôže osobne zúčastňovať na bohoslužbách a to z dôvodu hygienických opatrení, obmedzujúcich počet veriacich v chrámoch. Pastoračná starostlivosť sa zúžila na minimum. Nedá sa napríklad pravidelne navštevovať chorých a starších v ich domoch alebo zdravotníckych zariadeniach, prinášať im duchovnú útechu a vysluhovať im sviatosti. A v niektorých prípadoch – čo je veľmi bolestné – pre zosnulých sa nedala zorganizovať primeraná kresťanská rozlúčka. Katechéza a iné formačné programy sa stále ešte neobnovili.
Situácia, v ktorej sa Cirkev nachádza v situácii pandémie, jej ponúka možnosť sebareflexie; čiže zamyslenia sa nad jej podstatou a poslaním, ktoré zostávajú nezmenené aj v dobe pandémie. Aj keď je Cirkev zasiahnutá pandémiou, predsa jej misia – jej poslanie ako aj jej podstata, zostávajú tie isté. Jej poslaním je evanjelizovať, a to korení v samotnej podstate Cirkvi; Cirkev je svojou povahou misionárska.
Potrebu, aby sa Cirkev „prebudila“ a neustále si bola vedomá svojho evanjelizačného poslania, zdôraznil pápež František počas príhovoru v rámci svätej omše slávenej v kaplnke Domu sv. Marty vo Vatikáne 17 apríla 2013. Povedal, že Cirkev nemôže byť iba pestúnkou, ktorej ide iba o to, aby uspala dieťa. Ak by to tak bolo, potom by to bola Cirkev, ktorá drieme a nie je verná svojmu poslaniu. Prijatím krstu každá pokrstená osoba dostáva silu kráčať vpred vo viere a evanjelizovať. Kráčať vpred vo viere a evanjelizovať – poznamenal pápež František – ukazuje, že Cirkev sa stáva matkou, ktorá rodí deti, schopné prinášať svetu Krista; deti, ktoré si uvedomujú a sú presvedčené o svojej krstnej zodpovednosti ohlasovať Krista a šíriť Cirkev.
Cirkev, ktorá je svojou povahou misionárska a existuje preto, aby evanjelizovala, je tak isto „communio“ – spoločenstvo, či komunita. Tento obraz nášho chápania Cirkvi je zakotvený v dokumentoch II. vatikánskeho koncilu. V príhovore pre Biskupskú konferenciu USA r. 1987, pápež sv. Ján Pavol II poznamenal, že tento obraz leží v centre seba-chápania Cirkvi.
Ak prijatím krstu každá osoba dostáva silu kráčať vo viere a evanjelizovať, čo potom s našimi veriacimi, ktorí počas terajšej pandémie nemôžu ísť do kostola a osobne sa zúčastniť na eucharistickej obete? Ako majú evanjelizovať seba a iných? Ako sa má Cirkev neprestajne budovať a posilňovať ako spoločenstvo učeníkov-misionárov, a nie iba návštevníkov kostolov, ktorí v otázke pastoračnej starostlivosti vždy len čakajú na podnet kňazov, rehoľných sestier či laických spolupracovníkov? Dá sa to, ak sa vnímame ako komunita učeníkov-misionárov, ktorí sa vedia evanjelizovať a dokážu evanjelizovať aj iných. Ako Cirkev formuje a pripravuje svojich členov, aby sa stali učeníkmi a zároveň aj misionármi, ktorí sa aktívne zúčastňujú na jej živote, spolupracujú a preberajú zodpovednosť za jej rast?
Výzvy, ktorým Cirkev čelí v dnešnej dobe pandémie koronavírusu, sa môžu tvorivo zmeniť na príležitosti pre poslanie Cirkvi v dobe po pandémii.
Odvážime sa snívať o obnovení dynamických farských spoločenstiev, pozostávajúcich z oddaných učeníkov-misionárov?
Tweet
