Posolstvo Svätého Otca Františka k Misijnej nedeli 2020

Pošli mňa (Iz 6, 8)

Drahí bratia a sestry,

chcem sa poďakovať Pánovi za nasadenie, s akým sa v celej Cirkvi prežíval Mimoriadny misijný mesiac v októbri minulého roku. Som presvedčený, že to prispelo k podnieteniu misijného obrátenia v mnohých spoločenstvách, spôsobom naznačeným v téme „Pokrstení a poslaní: Kristova Cirkev na misiách vo svete“.

V tomto roku, poznačenom utrpením a výzvami
spôsobenými pandémiou covidu-19, toto misijné úsilie celej Cirkvi
napreduje vo svetle slov, ktoré nachádzame v rozprávaní o povolaní
proroka Izaiáša: „Hľa, tu som, pošli mňa“ (Iz 6, 8). Zakaždým znovu
odpovedajúc na Pánovu otázku: „Koho mám poslať?“ (tamže). Je to výzva,
ktorá vychádza z Božieho Srdca, z jeho milosrdenstva, a ktorá apeluje na
Cirkev, a tiež na ľudstvo v aktuálnej svetovej kríze. „Ako učeníkov
v evanjeliu, aj nás zasiahla nečakaná zlovestná víchrica. Uvedomili sme
si, že sa nachádzame na tej istej loďke, všetci krehkí a dezorientovaní,
no na druhej strane aj dôležití a potrební; všetci sme povolaní
veslovať spoločne, všetci odkázaní povzbudzovať sa navzájom. Na tejto
loďke… sme všetci. Ako tí učeníci, ktorí jednohlasne a ustráchane volajú
,Sme stratení, hynieme!ʻ (v. 38), aj my sme si uvedomili, že nemôžeme
ísť každý svojou cestou, ale iba spoločne“ (Meditácia na Námestí sv.
Petra, 27. marca 2020). Skutočne sme sa naľakali, boli sme
dezorientovaní a vystrašení. Bolesť a smrť nám dali okúsiť našu ľudskú
krehkosť; no zároveň  sme zistili, že všetci máme mocnú túžbu žiť
a oslobodiť sa od zla. V tejto situácii sa povolanie na misie, výzva
vyjsť zo seba samých z lásky k Bohu a blížnemu, javí ako príležitosť
deliť sa, slúžiť, prihovárať sa v modlitbe.  Poslanie, ktoré Boh zveruje
každému, nás núti prejsť od ustráchaného a uzavretého „ja“ k „ja“
nájdenému a obnovenému sebadarovaním.

V obete kríža, v ktorej sa
uskutočňuje Ježišova misia (porov. Jn 19, 28 – 30), nám Boh zjavuje, že
jeho láska je pre každého a pre všetkých (porov. Jn 19, 26 – 27).
A žiada nás, aby sme boli pripravení „byť poslaní“, pretože on je Láska
v neustálom misijnom pohybe, stále vychádzajúca zo seba samej, aby
dávala život. Z lásky k ľuďom poslal Boh Otec svojho Syna Ježiša (porov.
Jn 3, 16). Ježiš je Otcovým misionárom (porov. Jn 4, 34; 6, 38; 8, 12 –
30; Hebr 10, 5 – 10). A Ježiš, ktorý bol pre nás ukrižovaný a vstal
z mŕtvych, nás priťahuje svojím pohybom lásky, svojím vlastným Duchom,
ktorý oživuje Cirkev, robí z nás Kristových učeníkov a posiela nás na
misie do sveta a k rôznym národom.

„Misie – ,Cirkev vychádzajúcaʻ
– nie sú programom, zámerom, ktorý treba realizovať silou vôle. To
Kristus umožňuje Cirkvi vychádzať zo seba samej. V poslaní hlásať
evanjelium si v pohybe, lebo ťa Duch pohýna a vedie“ (Senza di Lui non
possiamo far nulla, LEV-San Paolo, 2019, s.16-17). Boh nás miluje ako
prvý a s touto láskou nás stretáva a povoláva. Naše osobné povolanie
pochádza z toho, že sme v Cirkvi Boží synovia a dcéry, jeho rodina,
bratia a sestry v tej bratskej láske, o ktorej nám svedčil Ježiš. Preto
všetci majú svoju ľudskú dôstojnosť založenú na Božom povolaní byť
Božími deťmi, stať sa vo sviatosti krstu a slobode viery tým, čím sme
odjakživa v Božom Srdci.

Už nezaslúžené prijatie života
predstavuje implicitnú výzvu vstúpiť do dynamiky sebadarovania: toto
semeno nadobúda u pokrstených zrelú podobu ako odpoveď lásky
v manželstve a v panenstve pre Božie kráľovstvo. Ľudský život sa rodí
z Boha, rastie v láske a smeruje k láske. Nikto nie je vylúčený z Božej
lásky a vo svätej obete svojho Syna Ježiša na kríži Boh zvíťazil nad
hriechom a smrťou (porov. Rim 8, 31 – 39). Pre Boha sa zlo – dokonca
i hriech – stáva výzvou milovať a milovať čoraz viac (porov. Mt 5, 38 –
48; Lk 23, 33 – 34). Preto v tajomstve Veľkej noci Božie milosrdenstvo
uzdravuje prvotný hriech ľudstva a rozlieva sa na celý vesmír. Cirkev,
univerzálna sviatosť Božej lásky pre svet, v dejinách pokračuje
v Ježišovom poslaní a všade nás pozýva svedčiť o viere a hlásať
evanjelium, aby Boh mohol prostredníctvom nás znova zjaviť svoju
lásku, dotknúť sa sŕdc a premeniť ich; premeniť mysle, telá,
spoločnosti  a kultúry na každom mieste a v každom čase.

Misie sú
slobodnou a vedomou odpoveďou na Božie volanie. No toto povolanie
môžeme pochopiť,  len keď žijeme v osobnom vzťahu so živým Ježišom
v jeho Cirkvi. Pýtajme sa: sme pripravení prijať prítomnosť Ducha
Svätého v našom živote, počuť volanie na misie, či už v manželstve,
v zasvätenom panenstve alebo sviatostnom kňazstve, a kdekoľvek v bežnom
každodennom živote? Sme pripravení byť kamkoľvek poslaní, aby sme
svedčili o našej viere v milosrdného Boha Otca, aby sme hlásali
evanjelium spásy Ježiša Krista, aby sme mali účasť na božskom živote
Ducha Svätého pri budovaní Cirkvi? Sme tak, ako Mária, Ježišova matka,
pripravení dať sa bezvýhradne do služby Božej vôli (porov. Lk 1, 38)?
Takáto vnútorná disponovanosť je veľmi dôležitá na to, aby sme mohli
Bohu povedať: „Hľa, tu som, Pane, pošli mňa“ (porov. Iz 6, 8). A to
nielen v abstraktnom zmysle, ale v dnešnej situácii Cirkvi a dejín.

Pochopiť,
čo nám dnes, v týchto časoch pandémie, Boh hovorí, je úlohou aj pre
misie Cirkvi. Choroba, utrpenie, strach, izolácia sú pre nás výzvou.
Bieda tých, čo zomierajú sami, tých, čo sú  ponechaní sami na seba,
prišli o prácu a o zárobok, čo nemajú domov a jedlo, apeluje na naše
svedomie. V povinnosti dodržiavať fyzickú vzdialenosť a ostávať doma
máme znovu objaviť vlastnú potrebu sociálnych vzťahov a tiež spoločného
vzťahu k Bohu. Ak nechceme zväčšovať nedôveru a ľahostajnosť, mali by
nás tieto okolnosti urobiť pozornejšími voči našim vzťahom s druhými.
Práve v modlitbe sa Boh dotýka nášho srdca a hýbe ním, otvára nás voči
potrebám lásky, dôstojnosti a slobody našich bratov, ako aj voči
starostlivosti o celé stvorenstvo. Nemožnosť schádzať sa a spoločne
sláviť Eucharistiu nám umožnila podieľať sa na skúsenosti mnohých
kresťanských komunít, ktoré nemôžu sláviť svätú omšu každú nedeľu.
V tejto situácii sa Boh svojou otázkou „Koho pošlem?“ znovu obracia na
nás a očakáva od nás veľkodušnú a presvedčivú odpoveď: „Hľa, tu som,
pošli mňa!“ (Iz 6, 8). Boh naďalej hľadá, koho poslať do sveta
a k národom, aby svedčil o jeho láske, o jeho záchrane od hriechu
a smrti, o jeho oslobodení od zla (porov. Mt 9, 35 – 38; Lk 10, 1 – 12).

Sláviť
Svetový deň misií značí tiež svedčiť o tom, že modlitba, reflexia
a materiálna pomoc vašich darov dávajú príležitosť podieľať sa aktívne
na Ježišovej misii v jeho Cirkvi. Bratská láska prejavená v zbierkach
počas liturgických slávení tretej októbrovej nedele má za cieľ podporiť
misionársku činnosť, ktorú v mojom mene konajú Pápežské misijné diela,
aby odpovedali na duchovné a materiálne potreby národov a cirkví v celom
svete, na spásu všetkých.

Najsvätejšia Panna Mária, Hviezda
evanjelizácie a Tešiteľka trpiacich, misionárska učeníčka svojho Syna
Ježiša, nech naďalej za nás oroduje a pomáha nám.

V Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 31. mája 2020, na sviatok Zoslania Ducha Svätého

František