Pôstna obnova 2020 / Piata pôstna nedeľa
Pozývame Vás zastaviť sa na chvíľu s Pánom prostredníctvom Duchovnej obnovy 2020.
Modlitba
Prednesie ju vedúci stretnutia alebo niekto z účastníkov.
Úvod
Dnešnou témou je voľba medzi životom a smrťou. Izraeliti putovali štyridsať rokov púšťou pokým prišli na hranice zeme, ktorú im Pán prisľúbil dať do vlastníctva. Ale predtým, ako do nej vstúpili, aby ju získali, museli urobiť dôležité rozhodnutie. Mojžiš im pripomenul zmluvu, ktorú uzavreli s Bohom a vyzval ich, aby sa rozhodli, či ju chcú dodržiavať. Prednieslo im Pánove slová: „Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo, keď budeš milovať Pána, svojho Boha, a poslušne a verne sa vinúť k nemu; lebo pre teba to znamená život a dlhé prebývanie v krajine…“ Izraeliti sa rozhodli pre život a Boh splnil svoj prísľub: dal im zem a požehnával ich. Ale po čase ich ochota žiť podľa zmluvy s Bohom oslabla. Namiesto života si zvolili smrť. V dôsledku toho prišli o zem, ktorú im Boh dal a dostali sa do Babylonského zajatia. Tam zakúsili, aký je život bez Pána. V ponížení a utrpení, ktoré znášali, si spomenuli na Pána. Volali k nemu, aby sa nad nimi zmiloval.
Prvé čítanie uvádza Pánovu odpoveď na volanie ľudu: „Ľud môj, ja otvorím vaše hroby, vyvediem vás z vašich hrobov a vovediem vás do krajiny Izraela.“ Aby sa tento plán mohol uskutočniť, je potrebné oživiť tých, ktorí si zvolili smrť namiesto života. Toto oživenie Pán urobí podobne ako pri stvorení prvých ľudí: vloží do nich svojho Ducha a oni ožijú. Iba keď budú oživení Božím Duchom, budú schopní vrátiť sa do krajiny, ktorú im Pán dal.
V podobnom zmysle píše sv. Pavol v Liste Rimanom. Pripomína, že Bohu sa nepáčia tí, čo žijú telesne, ale tí, čo žijú duchovne. Duchovne žijú tí, v ktorých prebýva Boží Duch. Prebývanie Božieho Ducha v kresťanovi má vplyv nielen na jeho pozemský život, ale aj na život po smrti, ako to vysvetľuje sv. Pavol: „A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás.“ Tieto slová poukazujú na veľký rozdiel medzi tými, ktorí žijú telesne a tými, v ktorých prebýva Boží Duch. Tí, ktorí žijú duchovne, si volia život, lebo Boh je pôvodcom všetkého života a nad tými, ktorí majú Božieho Ducha, smrť nemá moc. Naproti tomu tí, ktorí žijú telesne, si volia smrť a večné zatratenie, lebo sa oddelili od zdroja života.
Evanjelium uvádza tri veci, ktoré majú splniť tí, ktorí sa rozhodli pre život. Prvou z nich je vernosť Ježišovi Kristovi. Príkladom Ježišovho verného učeníka je Tomáš. Keď sa Ježiš rozhodol ísť do Judey, kde mu hrozilo nebezpečenstvo, Tomáš povedal: „Poďme aj my a umrime s ním.“ Druhou vecou je viera, že Ježiš je skutočným Pánom nad životom a smrťou. Potom ako Ježiš o sebe vyhlásil: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie…“, spýtal sa Marty: „Veríš tomu?“ Martina odpoveď by mala byť odpoveďou každého kresťana: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn…“ Treťou vecou, ktorú má splniť každý, kto si volí život, je otvorenie hrobu pred Ježišom. Marta namietala, že nie je vhodné otvoriť hrob, aby ľudí neznepokojovali nepríjemné veci, lebo Lazárovo telo už zapácha. Ježiš jej na to povedal: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ A keď odvalili kameň, uvideli Božiu slávu: Ježiš vyviedol Lazára z ríše smrti do života.
Božie slovo
Povzbudením pre nás, aby sme sa s dôverou dokázali obrátiť na Ježiša s prosbou, aby nás vyviedol u tieňa smrti do Božieho svetla a dal nám plnosť života, je volanie človeka k Pánovi, vyjadrené v žalme 130:
Z hlbín volám k tebe, Pane;
Pane, počuj môj hlas.
Nakloň svoj sluch
k mojej úpenlivej prosbe.
Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť,
Pane, kto obstojí?
Ale ty si milostivý
a my ti chceme v bázni slúžiť.
Spolieham sa na teba, Pane,
moja duša sa spolieha na tvoje slovo;
moja duša očakáva Pána
väčšmi ako strážcovia dennicu.
Väčšmi ako strážcovia dennicu
nech očakáva Izrael Pána.
Lebo u Pána je milosrdenstvo
a hojné vykúpenie.
On sám vykúpi Izraela
zo všetkých jeho neprávostí.
Úvaha
Žalm 130 je žalospev, ktorý človek prednáša Pánovi. V úvode zdôrazňuje naliehavosť svojej prosby. Dva razy používa oslovenie „Pane“, aby sa uistil, že Boh mu venuje pozornosť. O naliehavosti prednášanej záležitosti svedčia výrazy „počuj“, „nakloň svoj sluch“, „moja úpenlivá prosba“. Modliaci sa nehovorí konkrétne, o čo prosí. Dá sa to však predpokladať zo slov, ktorými sa snaží motivovať Boha k milosrdenstvu. Najskôr konštatuje, že keby Boh dôsledne uplatňoval spravodlivosť, neobstál by pred ním žiadny človek: „Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí?“ A potom Pánovi pripomína jeho milosrdenstvo a skutočnosť, že modliaci sa patrí k ľudu, ktorý si Boh vybral za svoj a uzavrel s ním zmluvu: „Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť.“ Z týchto náznakov sa dá usudzovať, že modliaci sa cíti ťarchu svojich previnení, ktoré narušili jeho vzťah s Bohom. Preto cíti, že je od neho vzdialený, ako to vyslovil v úvodnom verši: „Z hlbín volám k tebe, Pane…“
Túto situáciu môže vyriešiť iba Boh. Preto modliaci sa vyjadruje svoju dôveru v neho: „Spolieham sa na teba, Pane, moja duša sa spolieha na tvoje slovo.“ Dúfa, že Pánov zásah ho vyslobodí z temnoty zla a smrti, do ktorej sa dostal v dôsledku svojej hriešnosti. Svoju nádej prejavuje slovami: „… moja duša očakáva Pána väčšmi ako dennicu strážcovia“. Ako odpoveď na tento prejav dôvery Pán dáva človekovi nejakým spôsobom spoznať, že jeho dôveru nesklame. Reakciou modliaceho sa na prejav Božieho milosrdenstva je jeho výzva pre celý Izrael, aby túžobne očakával Pánov príchod. K tejto výzve pridáva svoje svedectvo o tom, akú má skúsenosť s Pánom: „… u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie“. Na základe svojej skúsenosti vlieva nádej ostatným členom svojho ľudu: „On sám vykúpi Izraela zo všetkých jeho neprávostí.“ Jeho slová povzbudzujú aj nás, aby sme sa s dôverou obrátili na Pána, lebo on je milosrdný a jedine on nás môže oslobodiť z moci zla a smrti a dať nám nový život naveky.
Výzva Božieho slova pre nás
Blížime sa k cieľu nášho štyridsaťdňového pôstneho putovania s nádejou, že Pán Ježiš nám svojim utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním otvorí vstup do novej prisľúbenej zeme, do Božieho kráľovstva. Teraz je čas zastaviť sa a urobiť alebo obnoviť naše rozhodnutie pre život. Pre ten život, aký nám ponúka Ježiš Kristus. S týmto rozhodnutím súvisia aj tri kroky, uvedené v evanjeliu. Najskôr potrebujeme vyznať našu vieru, že Ježiš je vzkriesenie a život a že viera v neho je zárukou nášho večného života. Potom máme otvoriť hrob. Hrob je obrazom vnútra človeka, v ktorom sú skryté tajné zlozvyky a staré hriechy. Čím dlhšie ich človek skrýva, tým viac „zapáchajú“ a o to nepríjemnejšie je otvorenie takéhoto „hrobu“. Ale nech by to bolo akokoľvek nepríjemné a zahanbujúce, Pán Ježiš má pre každého povzbudzujúcu výzvu: „Ak uveríš a otvoríš, uvidíš Božiu slávu.“ Podobne ako tí, ktorí otvorili Lazárov hrob a boli svedkami víťazstva Ježiša Krista nad smrťou a návratu Lazára z tmy hrobu do Božieho svetla. Ten, kto uvidí Božiu slávu, dokáže urobiť aj tretí krok: byť Ježišovým verným učeníkom v každej životnej situácii.
Otázky na uvažovanie
- Čo pre mňa znamená vyznanie viery: je to modlitba, ktorú viem odrecitovať, alebo je to skutočnosť, ktorá usmerňuje moje každodenné rozhodovanie a život?
- Stalo sa mi niekedy, že som na Ježišovu výzvu otvoril svoj „hrob“? Aký bol dôsledok?
- Dokázal som byť verný Ježišovi aj vtedy, keď ma to „niečo stálo“?
Odpoveď a predsavzatie
Kto chce, môže povedať ostatným, ako ho oslovilo Božie slovo.
Dáme si nejaké spoločné alebo individuálne predsavzatie?
Záverečná modlitba
Tweet
