POVOLANÍ STAŤ SA BOŽÍMI DEŤMI

Podcast:

Po slávení Narodenia nášho Spasiteľa Ježiša Krista zostávame vo vianočnej dobe, ktorá nás neponáhľa ďalej. Liturgia nás pozýva zotrvať pri dare, ktorý sme prijali, a v tichu mu dovoliť, aby dozrieval v našom srdci. Práve do tohto priestoru zaznieva čítanie z Listu svätého apoštola Pavla Efezanom.

Apoštol Pavol v liste, ktorý napísal efeskej cirkvi, otvára svoje slová chválospevom. Je to modlitba, v ktorej sa teologická hĺbka spája s vďačnosťou a ktorá vyrastá zo skúsenosti daru. Tento chválospev pozýva aj nás, aby sme sa na tajomstvo Vianoc nepozerali len cez udalosti a obrazy, ale aby sme sa nechali viesť hlbšie k tomu, čo Boh v Kristovi daroval človeku.

„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista…“ (Ef 1,3)
Týmito slovami apoštol Pavol otvára svoj list ako chválospev. Je to odpoveď viery na to, čo Boh urobil v Kristovi. Pavol nehľadá najprv slová vysvetlenia, ale slová chvály, pretože to podstatné sa už stalo: Boh nás v Kristovi požehnal všetkým duchovným požehnaním. Vianoce nám pripomínajú, že tento Boží dar nevychádza z našej snahy ani zásluh, ale z lásky, ktorá nás predchádza a zahŕňa.

Apoštol ide ešte ďalej, keď píše: „V ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil…“ (Ef 1,4). Tieto slová nás vedú k hlbokej istote. Náš život nie je náhodný ani dodatočný. Skôr než sme sa narodili, skôr než sme mohli niečo dokázať alebo pokaziť, boli sme zahrnutí do Božieho úmyslu. Byť vyvolený neznamená stáť nad inými, ale byť zahrnutý do Božej lásky.

Vrchol Pavlových slov zaznieva v nežnom, ale odvážnom vyjadrení: „Predurčil nás, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými deťmi.“ (Ef 1,5).
Boh nás nechce mať len vo svojej blízkosti ako niekoho vzdialeného. Chce nás mať ako deti. Ako tých, ktorí mu patria, ktorých oslovuje menom a ktorým dáva miesto vo svojom dome. Nejde mu o formálny vzťah, ale o vzťah dôvery, v ktorom môžeme žiť z istoty, že sme prijatí a milovaní.

Byť Božím dieťaťom znamená žiť z daru. Znamená vedieť, komu patrím, aj keď sa cítim slabý. Znamená mať nádej, aj keď cesta nie je vždy jasná. Preto Pavol pokračuje modlitbou a prosí, aby Boh „osvietil oči nášho srdca“ (Ef 1,18). Nie len náš rozum, ale vnútro človeka, aby sme dokázali rozpoznať nádej, ku ktorej sme povolaní.

Vianočný čas nás tak vedie od radosti zo slávenia k tichej istote viery. Kristus sa nenarodil len preto, aby bol medzi nami. Narodil sa preto, aby sme v ňom objavili svoju identitu: že sme Božie deti, dedičia prisľúbenia a nositelia nádeje, ktorá presahuje naše hranice a nesie nás ďalej.

Tri postoje, ktoré si môžeme odniesť do vianočného času

– Prijať svoju identitu Božích detí.
Nie podľa výkonu, ale podľa daru.

– Učiť sa žiť z vďačnosti.
Pavlov chválospev nás učí vidieť život ako požehnanie.

– Nechať Bohu osvecovať oči srdca.
Aby sme rozpoznali nádej aj tam, kde ju hneď nevidíme.

Modlitba:

Nebeský Otče,
ďakujeme Ti, že si nás v Kristovi prijal za svoje deti.
Ďakujeme Ti za dar, ktorý nás predchádza,
a za lásku, ktorá nás nesie.
Osvieť oči nášho srdca,
aby sme spoznali nádej, ku ktorej nás voláš.
Nech žijeme ako Tvoje deti
v dôvere, pokoji a vďačnosti. Amen.