Pripravujeme knihu o misionárovi na Filipínach

Pripravujeme knihu o misionárovi na Filipínach

Viktor Gejza Holobradý odišiel na Filipíny ako misionár. Celý život zasvätil misijnej práci. Domov sa už nikdy nevrátil. Až dnes v októbri 2017, vďaka knihe, ktorá mapuje jeho život a službu.

P. Viktor Gejza Holobradý SVD

Nevšedný, zaujímavý príbeh missionára zo Slovenska, rodáka z Maduníc, ktorý sa nikdy nevrátil do rodnej krajiny, ale vynaložil všetko úsilie a prostriedky na výchovu domorodých kňazov na Filipínach. Stal sa pre nich, v duchu svojho spolubrata missionára, dnes svätého Jozefa Freinademetza,  Filipíncom.

Jeho život zaujal natoľko, že páni Štefan a Ľubomír Vidlička zozbierali dostupné podklady a zostavili životopis o tomto výnimočnom pátrovi misionárovi, ktorý v krátkom čase výjde knižne. Kniha ponesie názov: Z Maduníc až do Manily a priblíži čitateľom život missionára, ktorý zasvätil nezištne celý život misiám.

Z pripravovanej knihy vyberáme: “

Gejzovi robilo trochu problém zvyknúť si na tropické podnebie i na nové pomery. Mal šťastie, že keď prišiel do Manily, bola práve zima, obdobie dažďov – najchladnejšia časť roka na Filipínach, kedy sa teplota v Manile pohybuje medzi 28 – 30°C. Svoje prvé postrehy popisoval veľmi živo: „Bola to vlastne výhoda pre nás, ináč by sme sa boli už v prvých dňoch upiekli. Poneváč bol ale vzduch veľmi vlhký od mnohých dážďov, panujúcich v zimnom období v trópach, pôsobila aj táto teplota dosť citeľne na nás. Horúci ale suchý vzduch sa dá vždy lepšie a ľahšie zniesť, než vlhký a chladnejší. Čím je väčšia horúčosť a vlhkosť, tým to človeka viac ničí. – Teda následkom tejto horúčosti sme sa v prvých dňoch potili od rána do večera. Košeľa bola stále mokrá, zbytočné bolo prezliekať sa. Najmenej dvakrát denne som sa kúpal. Bolo to aj potrebné, ináč by sa mi bola utvorila na koži celá solná vrstva. – To bolo ale len v prvých dňoch. Jak sme dostali biele taláre, pomery sa zlepšili. Teplota nemohla na nás tak divoko pôsobiť, biela barva odráža papršleky slnečné odseba. Látka talárov je tiež prispôsobená tropickému podnebiu, je celkom tenká. Čierne taláre ale, ktoré sme boli vyfasovali v St. Gabrieli, nie sú veľmi vhodné pre túto horúčosť. – Tak sme si už pomaly navykli aj na toto podnebie.

Jako vidíte, neni to tak zlé na Filipínach, jak Vám mnohí prorokovali. Doma máte tiež niekedy horúčosť, že sa radšie schováte do chládku. Niekedy 30 – 35 stupňov Celsia. U nás tá horúčosť tiež neni väčšia. Len zriedka stúpa, hlavne cez leto, na 40 stupňov. Doteraz sa celkom dobre cítim, a dúfam, že to pôjde aj ďalej tak. Na vonok vyzerajú Filipíny práve tak jako Európa.

Keby tu žili namiesto barnavých ľudí beloši, nebolo by vôbec žiadneho rozdieľu. Príroda je teraz cez zimu, dosť bujná, všetko je pokryté krásnou zeleňou. Niet ani divu, veď každý deň sa spustí komisný tropický leják, ktorý naplní všetky priehlbeniny vodou. Po daždi začne páliť horúce slnce, takže skoro možno pozorovať, jak sa príroda vzmáha. Keď sa na lúkach skosí tráva, za dva tri týždne ju možno znovu kosiť. Ale pochybujem, že by európske kravy túto trávu žrali. Tvrdá je jak drevo. Vyrastie aj tak vysoko, že by som sa ja tiež mojou dĺžkou mohol do nej postaviť, a nebolo by ma z vonku videť. Kráv tu tiež veľa nieto. Len v niektorých majeroch. Ľudia majú väčšinou iné zviera, ktoré nahradí zároveň našu kravu a vola – nazýva sa karabau (domestifikovaná forma byvola arni – byvol riečny, Bubalus bubalis). Dáva tiež mlieko, ale Europčanovi nechutná, je príliš mastné. My preto dovážame mlieko z

Holandska. Je konzervované a nechutná tak, jako čerstvé kravské mlieko v Európe.

Karabau má tú dobrú vlastnosť, že vydrží na slnku celý deň. Vidíme ich celý čas

pásť sa vedľa nášho domu. Sú dosť silní. Ľudia ich tiež užívajú k jazdeniu. Častejšie

videť malých frkačov, jak sa presúšajú na chrbtoch karabavov. Zdá sa, že pred Europčanmi majú strach. Minule som sa v našej záhrade prechádzal a videl som na strome priviazaného karabau. Chcel som si ho zblíza presvietiť a pristúpil som k nemu. Ten dostal strach, rozbehol sa a chcel utiecť. Bol však priviazaný. Preto len dvihol hlavu a fučal nervózne. Oči sa mu iskrili jak tygrovi. V tom prišiel jeden z domorodcov, a ten ho bez ťažkosti uspokojil.“