RECENZIA KNIHY: „AKO BUDOVAŤ POZITÍVNE VZŤAHY“

Knižka nie je beletriou a nie je určená na rýchle či oddychové čítanie. Okrem čítania totiž vyžaduje nevyhnutný čas premýšľania nad otázkami a cvičeniami, ktoré ponúka. Vtedy a len vtedy možno naplno využiť jej potenciál.  

   Vzťahy. Riešime ich každý deň. Človek rád rozpráva o tom „kto, kde, s kým…“ Pri vzťahoch ide o konkrétnych ľudí, živé bytosti. Môžeme len hádať, čo cítia, čo sa odohráva v ich vnútornom svete, ako rozmýšľajú a napokon ako sa budú správať. Nakoniec nás aj tak vždy niečím prekvapia. Toto je na vzťahoch krásne a zároveň iné oproti veciam, ktorých poznávanie môže prinášať radosť, ale nikdy sa nevyrovná poznávaniu iného človeka.

   Človek je stvorený pre vzťah s druhým. Každý človek potrebuje budovať vzťahy. Nimi cítime, že skutočne žijeme, nimi spoznávame aj seba samých a v konečnom dôsledku aj Boha. Budovanie vzťahov je vlastne tá najdôležitejšia vec v našom živote! Ľudské šťastie je úzko späté s dobrými vzťahmi.

   Mojím očakávaním bolo, že v knihe nájdem zopár rád, ako rýchlo a účinne zlepšiť niektoré vzťahy, možno nejaké techniky, overené recepty. Toto sa však nesplnilo. Kniha je náročná na čas a vyžaduje pozorné premýšľanie nad otázkami, ktoré sa nachádzajú na konci každej časti. Okrem toho obsahuje aj cvičenia, ktoré nás majú nasmerovať na to dôležité, čo sa vo vzťahoch deje. Úprimnosť je pritom veľmi dôležitá. Môžem si nahovárať, že nemám žiadny problém, že som vlastne spokojný človek, niet čo zlepšovať a pod. Ale keď sa skutočne zamyslím nad svojim životom, tak priestor na vylepšovanie sa vždy nájde. Vzťahy možno neustále zlepšovať a aj tak nebudú nikdy dokonalé. Sme pozvaní vykročiť na dobrodružstvo „večného“ zlepšovania. Pritom si potrebujeme uvedomovať svoje limity, lebo keby sme boli na seba príliš prísny, len upadneme do depresie a zabudneme ako veľmi nás Boh miluje.

   A tu sa kniha dotýka problému sebaprijatia. Ježišova výzva milovať blížnych ako seba samých nás núti zamyslieť sa aj nad láskou voči sebe samému. Totiž človek nemôže milovať opravdivo druhých, keď nemá úctu voči sebe samému a zdravé sebavedomie. Sebaprijatie so všetkým, čím nás Pán „vybavil“ do života, je nevyhnutnou podmienkou lásky voči druhému. Nemôžeme sa stále zhadzovať a hľadať na sebe chyby, ale vidieť možnosti učiť sa a postupne rásť.

   Hlavným posolstvom knihy je potreba sebapoznania a komunikácie. Nedorozumenia nie sú koncom, ale začiatkom, ktoré pomáhajú človeku v poznaní sveta okolo. Veľký vplyv na správanie má minulosť človeka, najmä detstvo. Vtedy sa vytvárajú určité mechanizmy ako obrana pred hroziacim zranením. Keď spoznáme mechanizmy minulosti a určíme ako pôsobia v našom správaní, získame postupne slobodu a moc meniť zautomatizované správanie.

   Zaujímavosťou je, že dobrou komunikáciou môžeme pomôcť mnohým ľudom k ich sebaprijatiu a ich vlastnej komunikácii. Zlepšovaním našich vzťahov pomáhame aj druhým, keďže na vzťah sú rovnako potrební aj oni a majú z neho rovnaký úžitok ako my sami. Tak ako si aj my sami potrebujeme liečiť rany minulosti, môžeme pomáhať druhým sa otvárať a získať pocit sebadôvery a pochopenia.

   Počas čítania vo mne najviac zarezonovala veta: „strach odháňa lásku a láska vyháňa strach“. (Nápadne podobnú formuláciu nájdeme v 1Jn 4,18). Vo vzťahoch to môže naozaj niekedy viaznuť kvôli strachu. Nebojme sa skúšať nové veci a pracovať s láskou na svojej spáse (a ako pravý misionár ešte dodám) i spáse druhých.

Úryvky z knihy:

Mnohí ľudia si neuvedomujú, akí sú voči sebe macošský. Sú sami sebe najväčšími nepriateľmi. Má to do činenia s tým, ako nepretržite komunikujú sami so sebou. Potrebujú pozorovať , aký vnútorný dialóg so sebou vedú. Ako často si hovoria, že sú hlúpi, trápni, nehodní, necitliví, pomalí, blázniví, škaredí, príliš vysokí, príliš malí, príliš tlstí, príliš chudí, nezodpovední, nudní, a používajú mnoho iných nálepiek.

Tento vnútorný dialóg sa stal návykom, a preto veria, že sú hlúpi, blázniví, škaredí, nudní, nehodní. Nikdy nespochybňujú tieto presvedčenia. Teraz však potrebujú odstrániť tohto negatívneho kritika v ich vnútri a vybudovať si realistickejší postoj a tiež jazyk vzhľadom k tomu, kým skutočne sú. Tento negatívny vnútorný dialóg ich silno poškodil. Môžu však opraviť škody tým, že budú voči sebe pozitívnejší a realistickejší. Žijú stále v minulosti. Potrebujú sa naučiť žiť v súčasnosti. Potrebujú si uvedomiť svoju pozitívnu stránku a túto rozvíjať. Toto veľmi pozitívne ovplyvní ich vzťahy.

Ako kresťan viem, že som stvorený na obraz a podobu Boha. Taktiež viem, že podstatou Boha je láska. Preto je aj vo mne jadro lásky. Keď sa modlím „Otče náš“, uvedomujem si, že Boh je môj otec a ja som dieťaťom Božím. Toto je najhlbšia „vrstva“ mojej identity a cítim sa preto výnimočný, som za to veľmi vďačný a šťastný. Som si vedomý toho, že často nežijem podľa štandardov, ktoré do mňa vštepil Boh v desatore jeho prikázaní a v blahoslavenstvách, ale tiež viem, že Boh mi odpúšťa moje previnenia a nedokonalosti a že nikdy neprestanem byť Božím dieťaťom. Môj základný vzťah s Bohom má vplyv na všetky moje vzťahy. Snažím sa milovať všetkých ľudí a mať k nim pozitívny vzťah, tak ako si to praje Boh. Modlím sa za všetkých ľudí.





Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom. (Na automatický odber "Zamyslení na každy deň" je potrebné sa prihlasiť samostatne cez formulár na podstránke Zamyslení.)