SPIRITUALITA ARNOLDA JANSSENA: APOŠTOLÁT MODLITBY

„A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale“ (Mt 7,24).

Podcast:

Počas prázdnin roku 1867 putoval P. Arnold Janssen do francúzskeho mestečka Ars, kde navštívil hrob sv. Jána Máriu Vianneyho, jednoduchého, chudobného a vierou naplneného kňaza. Je možné, aby Boh používal jednoduchých ľudí na uskutočnenie svojich plánov? Potom sa P. Arnold zúčastnil katolíckeho kongresu v Innsbrucku, kde sa diskutovalo o veľkých problémoch Cirkvi. Tam sa prebudil jeho záujem o apoštolát modlitby. Je to hnutie, ktoré sa snaží prehlbovať duchovný život veriacich tým, že ich pozýva k modlitbe a tak ich zapája do služby Božiemu kráľovstvu.

Ako riaditeľ Apoštolátu modlitby navštívil P. Arnold takmer všetky farnosti Münsterskej diecézy a napísal o tom niekoľko brožúrok. Podarilo sa mu dosiahnuť, že Düsseldorfský katolícky kongres odporučil Apoštolát modlitby všetkým nemeckým katolíkom. Nadšené odhodlanie tohto apoštola bolo najlepšou prípravou pre jeho celoživotné poslanie – misijné dielo. Keď sa presvedčil, že je Božou vôľou, aby on sám založil misijný seminár, bojoval proti všetkej nepriazni osudu, len aby vec pohol dopredu. Dva konkrétne príklady: Kolínskeho arcibiskupa Paula Melchersa najskôr prekvapila Arnoldova odvážnosť, keď mu predstavil svoje plány. „Ako môžete začínať s niečím novým v tejto situácii neistoty a prenasledovania?“ P. Arnold mu na to: „Žijeme v čase, keď sa veľa rúca, ale práve preto musí vzniknúť niečo nové.“ Rozpráva sa, že hneď potom, čo P. Arnold vyšiel z kancelárie arcibiskupa, dovnútra vstúpil biskup z Paderbornu. Arcibiskup ho zavolal ku oknu a ukázal na P. Arnolda, ktorý zamyslene kráčal po ulici, a povedal: „Pozorne sa pozrite na tohto chodca na ulici. Zdá sa, že to nemá v hlave všetko v poriadku. My tu máme Kulturkampf a on chce založiť misijný seminár.“ Nato sa obaja veselo zasmiali na osobu tohto jednoduchého kňaza. Keď však arcibiskup dostal nasledujúceho dňa od Arnolda podrobnú správu o projekte, schválil ho. Stalo sa to však po siedmich rokoch „školenia sa“ v Apoštoláte modlitby

Korene misie

Misia má také hlboké korene, že siaha až do tajomstva Najsvätejšej Trojice, kde má svoj pôvod. Boh svoju podstatu prejavuje tým, že sa zdieľa a dáva. Druhý vatikánsky koncil učí, že „putujúca Cirkev je svojou povahou misionárska, lebo má svoj pôvod v poslaní Syna a v zoslaní Ducha Svätého podľa plánu Boha Otca… Tento plán vyviera z „prameňa lásky“, čiže z lásky Boha Otca, z ktorého sa zrodil Syn a z ktorého skrze Syna pochádza Duch Svätý… (AG 2). Boh chce, aby „boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (AG 7).

„Misijná činnosť nie je nič iné než zjavenie – čiže epifánia – Božieho zámeru a jeho uskutočňovanie vo svete a v jeho dejinách“ (AG 9). Božie zjavenie sa stalo definitívnym príchodom Božieho Syna na svet. „Mnohokrát a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi…” (Hebr 1, 1-2). V Božom Slove sa Boh dal poznať svetu dokonalým a definitívnym spôsobom, a chce, aby o tom všetci vedeli a prijali túto pravdu.

Preto poslaním Cirkvi je „pracovať na spáse a obnove každého stvorenia, aby všetky veci boli obnovené v Kristovi a ľudia v ňom utvorili jednu rodinu a jeden Boží ľud“ (AG 1). Je to vlastne pokračovanie poslania, ktoré sám Boží Syn Ježiš Kristus dostal od svojho Otca. V Ježišovi sme všetci poslaní mocou Ducha Svätého.

Sv. Matka Tereza z Kalkaty hovorievala: „Vždy si myslím, že som len malou ceruzkou v Božích rukách. To on ňou píše. To on myslí. To on rozhoduje. Niekedy je to však naozaj ťažké. Časom sa ceruzka otupí a Boh ju musí znovu naostriť.“

Hovorí sa, že mnísi z hory Atos každé ráno pri vstávaní priložia svoje ucho k zemi, aby načúvali rytmu Kristovho srdca. Je to symbol toho, ako neustále aktualizovať našu misiu. Každý deň nanovo sa musím ujať svojej misie; každý deň sa môže odo mňa očakávať čosi iné.

Ježiš žije

U niektorých národov býva zvykom, že po pochovaní mŕtveho položia mu na hrob aj dostatok jedla. Samozrejme, je to iba symbol, pretože zosnulý v noci nevstane, aby si zajedol.

No sú aj duchovne mŕtvi. To sú tí, ktorí nie sú schopní živiť sa pokrmom Eucharistie, Božieho slova, sviatostí, života v láske. Preto sa treba snažiť, aby sme zostali nažive, aby sme neboli duchovne mŕtvi!

Nesmieme dovoliť, aby sa nám stalo to, čo sa stalo Pepite. Jej priateľka bývala na druhej strane za cintorínom. Raz si zaumienila, že ju pôjde navštíviť. Malo to však jeden háčik: Mohla sa k nej dostať len cez cintorín, a toho sa Pepita veľmi bála. I napriek strachu si však povedala, že pôjde. Plná obáv prešla bránou cintorína a uľavilo sa jej, až keď tam stretla istého muža. „Kam idete?“ spýta sa ho. „Idem na druhú stranu,“ odpovedal. Pepita na to: „Ja takisto. Môžeme ísť spolu?“ „Samozrejme,“ odpovedal muž. Ako tak spolu kráčali, Pepita sa ho spýtala: „A nebojíte sa cintorína?“ Na to muž odpovedal: „Teraz už nie, ale keď som bol nažive, vtedy áno.“

Mŕtvy človek nemôže kráčať. A mŕtveho nemožno ani nasledovať. Treba nasledovať Ježiša Krista, ktorý nie je mŕtvy, ale žije, pretože premohol smrť. 

Malé veci

Malé veci 

nemajú moc odstrániť chudobu,

ani moc vytrhnúť nás z biedy;

nedajú nám do rúk ani výrobné prostriedky,

ani bohatstvo jaskýň Ali Babu.

Ale možnože uvoľnia radosť a premenia ju na činy.

Koniec koncov, urobiť čosi v danej situácii   

– i to akokoľvek nepatrné –

a tak situáciu ovplyvniť  

je jediný spôsob, ako dokázať,

že realitu života je možné zmeniť.

                                                                            Eduardo Galeano





Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom. (Na automatický odber "Zamyslení na každy deň" je potrebné sa prihlasiť samostatne cez formulár na podstránke Zamyslení.)