„A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale“ (Mt 7,24).
Podcast:
Počas
prázdnin roku 1867 putoval P. Arnold Janssen do francúzskeho mestečka Ars, kde
navštívil hrob sv. Jána Máriu Vianneyho, jednoduchého, chudobného a vierou
naplneného kňaza. Je možné, aby Boh používal jednoduchých ľudí na uskutočnenie
svojich plánov? Potom sa P. Arnold zúčastnil katolíckeho kongresu v Innsbrucku,
kde sa diskutovalo o veľkých problémoch Cirkvi. Tam sa prebudil jeho záujem
o apoštolát modlitby. Je to hnutie, ktoré sa snaží prehlbovať duchovný
život veriacich tým, že ich pozýva k modlitbe a tak ich zapája do
služby Božiemu kráľovstvu.
Ako
riaditeľ Apoštolátu modlitby navštívil P. Arnold takmer všetky farnosti Münsterskej
diecézy a napísal o tom niekoľko brožúrok. Podarilo sa mu dosiahnuť, že Düsseldorfský
katolícky kongres odporučil Apoštolát modlitby všetkým nemeckým
katolíkom. Nadšené odhodlanie tohto apoštola bolo najlepšou prípravou pre jeho
celoživotné poslanie – misijné dielo. Keď sa presvedčil, že je Božou vôľou, aby
on sám založil misijný seminár, bojoval proti všetkej nepriazni osudu, len aby
vec pohol dopredu. Dva konkrétne príklady: Kolínskeho arcibiskupa Paula
Melchersa najskôr prekvapila Arnoldova odvážnosť, keď mu predstavil svoje
plány. „Ako môžete začínať
s niečím novým v tejto situácii neistoty a prenasledovania?“ P. Arnold
mu na to: „Žijeme v čase, keď sa veľa
rúca, ale práve preto musí vzniknúť niečo nové.“
Rozpráva sa, že hneď potom, čo P. Arnold vyšiel z kancelárie arcibiskupa,
dovnútra vstúpil biskup z Paderbornu. Arcibiskup ho zavolal ku oknu a ukázal na
P. Arnolda, ktorý zamyslene kráčal po ulici, a povedal: „Pozorne sa pozrite na tohto chodca na ulici. Zdá sa, že
to nemá v hlave všetko v poriadku. My tu máme Kulturkampf a on
chce založiť misijný seminár.“ Nato sa obaja veselo zasmiali
na osobu tohto jednoduchého kňaza. Keď však arcibiskup dostal nasledujúceho dňa
od Arnolda podrobnú správu o projekte, schválil ho. Stalo sa to však po siedmich
rokoch „školenia sa“ v Apoštoláte modlitby.
Korene misie
Misia má také hlboké korene, že siaha až do
tajomstva Najsvätejšej Trojice, kde má svoj pôvod. Boh svoju podstatu prejavuje
tým, že sa zdieľa a dáva. Druhý vatikánsky koncil učí, že „putujúca Cirkev je
svojou povahou misionárska, lebo má svoj pôvod v poslaní Syna a v zoslaní Ducha
Svätého podľa plánu Boha Otca… Tento plán vyviera z „prameňa lásky“, čiže z
lásky Boha Otca, z ktorého sa zrodil Syn a z ktorého skrze Syna pochádza Duch
Svätý… (AG 2). Boh chce, aby „boli všetci ľudia
spasení a poznali pravdu“ (AG 7).
„Misijná činnosť nie je nič iné než zjavenie – čiže
epifánia – Božieho zámeru a jeho uskutočňovanie vo svete a v jeho dejinách“ (AG 9). Božie zjavenie sa stalo definitívnym
príchodom Božieho Syna na svet. „Mnohokrát a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov.
V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi…” (Hebr 1, 1-2). V Božom Slove sa Boh dal
poznať svetu dokonalým a definitívnym spôsobom, a chce, aby o tom
všetci vedeli a prijali túto pravdu.
Preto poslaním Cirkvi je „pracovať na spáse a
obnove každého stvorenia, aby všetky veci boli obnovené v Kristovi a ľudia v
ňom utvorili jednu rodinu a jeden Boží ľud“ (AG 1). Je to vlastne pokračovanie poslania,
ktoré sám Boží Syn Ježiš Kristus dostal od svojho Otca. V Ježišovi sme
všetci poslaní mocou Ducha Svätého.
Sv. Matka
Tereza z Kalkaty hovorievala: „Vždy si myslím, že som len
malou ceruzkou v Božích rukách. To on ňou píše. To on myslí. To on
rozhoduje. Niekedy je to však naozaj ťažké. Časom sa ceruzka otupí a Boh ju
musí znovu naostriť.“
Hovorí
sa, že mnísi z hory Atos každé ráno pri vstávaní priložia svoje ucho k
zemi, aby načúvali rytmu Kristovho srdca. Je to symbol toho, ako neustále
aktualizovať našu misiu. Každý deň nanovo sa musím ujať svojej misie; každý deň
sa môže odo mňa očakávať čosi iné.
Ježiš žije
U niektorých
národov býva zvykom, že po pochovaní mŕtveho položia mu na hrob aj dostatok
jedla. Samozrejme, je to iba symbol, pretože zosnulý v noci nevstane, aby si zajedol.
No sú
aj duchovne mŕtvi. To sú tí, ktorí nie sú schopní živiť sa pokrmom Eucharistie,
Božieho slova, sviatostí, života v láske. Preto sa treba snažiť, aby sme
zostali nažive, aby sme neboli duchovne mŕtvi!
Nesmieme
dovoliť, aby sa nám stalo to, čo sa stalo Pepite. Jej priateľka bývala na
druhej strane za cintorínom. Raz si zaumienila, že ju pôjde navštíviť. Malo to
však jeden háčik: Mohla sa k nej dostať len cez cintorín, a toho sa
Pepita veľmi bála. I napriek strachu si však povedala, že pôjde. Plná obáv
prešla bránou cintorína a uľavilo sa jej, až keď tam stretla istého muža. „Kam
idete?“ spýta sa ho. „Idem na druhú stranu,“
odpovedal. Pepita na to: „Ja takisto. Môžeme ísť spolu?“ „Samozrejme,“
odpovedal muž. Ako tak spolu kráčali, Pepita sa ho spýtala: „A nebojíte sa
cintorína?“ Na to muž odpovedal: „Teraz už nie, ale keď som bol nažive, vtedy
áno.“
Mŕtvy
človek nemôže kráčať. A
mŕtveho nemožno ani nasledovať. Treba nasledovať Ježiša Krista, ktorý nie je
mŕtvy, ale žije, pretože premohol smrť.
Malé veci
Malé veci
nemajú moc odstrániť chudobu,
ani moc vytrhnúť nás z biedy;
nedajú nám do rúk ani výrobné prostriedky,
ani bohatstvo jaskýň Ali Babu.
Ale možnože uvoľnia radosť a premenia ju na činy.
Koniec koncov, urobiť čosi v danej situácii
– i to akokoľvek nepatrné –
a tak situáciu ovplyvniť
je jediný spôsob, ako dokázať,
že realitu života je možné zmeniť.
Eduardo Galeano
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
