„Ochotné je moje srdce, Bože, ochotné je moje srdce“ (Žalm 108,2).
Podcast:
V duchu týchto slov sa nieslo blahorečenie Hendriny Stenmannsovej, známej aj pod menom „Matka Jozefa“, spoluzakladateľky Misijnej Kongregácie služobníc Ducha Svätého. Konalo sa 29. júna 2008 v holandskom mestečku Tegelen, blízko Steylu. Kto bola táto rehoľníčka a misionárka?
Narodila sa 28. mája 1852 v nemeckom mestečku Issum na dolnom Porýní ako prvá zo siedmich detí v dobrej katolíckej rodine.Ráno ešte pred cestou do školy sa zvykla zúčastňovať na sv. omši, hoci to z domu trvalo asi 20 minút pešky. Školu opustila ešte pred ukončením posledného ročníka, aby pomohla matke pri vedení domácnosti a starostlivosti o súrodencov. Okrem toho začala pracovať aj ako tkáčka hodvábu; pracovala doma na ručnom tkáčskom stroji. Práca ju však neodvádzala od jej túžby po jednote s Bohom a po svätosti života. Pocítila v sebe duchovné povolanie. Bála sa však, že pre jej veľmi malú postavu ju nikde neprijmú. Pán, ktorý jej vložil do srdca túžbu po zasvätenom živote, na ňu však nezabudol. Učeň jej otca, ktorému Hendrina pomohla vstúpiť do misijného domu v Steyli, sa jej odvďačil tým, že ju pozval do Steylu na návštevu. O rok nato opäť navštívila Steyl a stretla tu dve ženy približne v jej veku, ktoré pracovali v kuchyni a takisto sa chceli stať misijnými sestrami. Jedna z nich bola Helena Stollenwerková. R. 1884 prišla aj Hendrina do Steylu; mala vtedy 32 rokov. Najskôr bola slúžkou, a hoci chcela byť tou poslednou, od decembra 1898 sa stala predstavenou misijnej kongregácie a zostala ňou až do svojej smrti.
Pri obliečke prijala rehoľné rúcho a nové meno: Jozefa. Svoje povolanie chápala ako celkové odovzdanie sa Bohu a snahu o svätosť. Bola veľmi praktická a mala dobrý organizačný talent. Hoci bola zaťažená prácou, predsa sa ňou nedala pohltiť. Jej zovňajšok vyžaroval vyrovnanosť a pokoj. Svoju silu čerpala z modlitby. Sestry, ktoré si ju vážili a mali radi ako svoju dobrú matku, povzbudzovala aj slovami „Našou úlohou je otvoriť všetky srdcia pre Božiu lásku.“ Bola „dobrou tkáčkou“, ktorá svojou láskou, radosťou a obetavosťou „tkala“ mladé spoločenstvo sestier. Spoločenstvo rástlo, no jej zdravie začalo upadať. Zomrela 20. mája 1903. Svojim spolusestrám zanechala ako duchovný testament: „Nech každým dychom Služobnice Ducha Svätého je zvolanie: PRÍĎ DUCHU SVÄTÝ!“
Svätosť naša každodenná
Sv. František Saleský vo svojej knihe Filotea písal o potrebe nábožnosti v každom povolaní. Pod „nábožnosťou“, o ktorej píše, môžeme však chápať všeobecné povolanie k svätosti života, aké zdôraznil aj II. vatikánsky koncil: „Všetci veriaci v Krista, akéhokoľvek povolania a stavu… sú Pánom povolaní –každý svojou cestou – na takú dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec“ (LG 11).
Sv. František píše: „Je to omyl, ba povedal by som blud, keď niekto tvrdí, že nábožnosť nemá miesto medzi bohatými, v obchode, v úrade, v dielňach, v továrňach medzi robotníkmi alebo v kasárňach medzi vojakmi. Nábožnosť sa dá pestovať v každom povolaní. Pravda, netreba mať pred očami len nábožnosť kláštornú, lebo nábožností je toľko, koľko je povolaní. Veď každý stav a každé povolanie má svojich svätých. Tak sv. Jozef viedol nábožný život vo svojej dielni, Sv. Anna, Marta, Monika vo svojich domácnostiach, Sv. Šebastián a Móric boli svätými vojakmi, dôstojníkmi. Sv. Helena, Ľudovít a Eduard boli svätými na kráľovskom tróne. A tak by sme mohli spomínať ešte mnohých ďalších, napríklad lekárov, inžinierov, spisovateľov, rehoľníkov, robotníkov a pod. Je isté, že pre dokonalý duchovný život je najvhodnejšia samota, avšak predsa mnoho ľudí aj v samote stratilo svoju dokonalosť. Naopak zasa, ruch verejného života je najmenej vhodný pre dokonalý duchovný život, a predsa mnoho ľudí práve vo verejnom živote žilo obdivuhodným duchovným životom. Tak spomína sv. Gregor starozákonného Lóta, že pokým bol v nemravnom meste, žil čistým životom, a keď bol potom sám, poškvrnil sa nečistým hriechom. Čo z toho vyplýva? To, že až tak nezáleží na tom, kde sme, lež akí sme. Všade, kdekoľvek žijeme, môžeme, ba máme sa usilovať žiť nábožným duchovným životom.“
Bl. Matka Jozefa prežila väčšinu svojho života mimo múrov kláštora. O tom, že pokročila na ceste dokonalosti ešte ako tkáčka a ošetrovateľka chorých v rodnom mestečku, svedčia jej slová, ktoré napísala P. Arnoldovi, keď prosila o prijatie do Steylu: „Netúžim po ničom inom, ako s milosťou Božou stať sa najmenšou a ponúknuť sa ako obeta za šírenie viery.“
Gobelín
Malý chlapec v tichu a so záujmom pozoroval svoju matku, ako do natiahnutej látky všíva nite rôznych farieb. Dlho ju pozoroval a snažil sa pochopiť, čo to vlastne robí. Nerozumel tomu. Videl totiž len množstvo rôznofarebných uzlíkov, ako ich mama vždy zaviazala pri konci nite, ktorú odstrihla. Nebol tam však nijaký obraz, nijaký tvar, ktorý by vedel rozoznať. Ale si všimol, že mama pritom používa aj zlatú niť, o ktorej vedel, že musí byť veľmi drahá. Preto mu bolo vždy ľúto, keď videl, ako ju matka prestrihla a zaviazala do uzlíka. Nedávalo mu to nijaký zmysel, a tak mu napadla myšlienka, či jeho matka takto zbytočne neplytvá takou drahou niťou. Keďže sa svojím premýšľaním ďaleko nedostal, rozhodol sa, že sa spýta.
„Mami, čo to robíš?“
„Vyšívam gobelín.“
„Gobelín? A čo to je? Ja vidím iba samé malé uzlíky a nič viac.“
„Počkaj, až ho dokončím a potom ti ho ukážem.“
Trvalo to ešte niekoľko dní a chlapcova zvedavosť rástla. Čo to len môže byť?
Konečne nastal deň, keď mama prestrihla niť, uviazala posledný uzlík a zavolala svojho syna, aby sa prišiel pozrieť. S radosťou veľmi rýchlo pribehol, že konečne rozlúšti tajomstvo, ktoré mu mamička nechcela prezradiť. No keď sa pozrel – aké rozčarovanie! Opäť tam uzrel len veľkú zmes malých rôznofarebných uzlíkov a nič viac. Pribehol totiž tak rýchlo, že mamička ešte nestihla gobelín obrátiť na druhú stranu. Aj ona si všimla jeho sklamanie a povedala: „Počkaj chvíľu“, a obrátila gobelín na druhú stranu. Chlapcovi od údivu takmer spadla sánka. Pred ním sa objavil nádherný obraz: klaňanie sa troch kráľov malému Ježiškovi.
Takto vidí Boh náš život – z tej druhej strany.
Ruky
Každé ráno ľuďom rozkvitajú ruky,
verné sestry materinej dúšky, paliny a púpav.
Každé ráno na jazerách dlaní kvitnú lekná
a potom prsty zrejú do stromov.
Ruky sú záhrada s ovocím pohladenia,
úrodné brázdy s pokladom veštby,
pri splne mesiaca lúky rúk.
Pozdrav úsmevu!
Ale dážď plače na ruky,
dážď zmáča klasy prstov,
dážď roztápa rovné brázdy milovania.
Dni ubiehajú.
Dni ubiehajú.
A človek zalamuje ruky,
zalamuje ruky.
Príroda nám dala ruky, tú veľmoc.
Ó, nekonečné pochody k tvorbe,
zapríčinené rukami.
Kiež by neprestali,
kiež by dobro sprevádzalo
desať hrdinských prstov.
Každý z nich je v spoločenstve
i sám jak prst.
Prsty sú zurčiace pramene živej vody
vytekajúce z dlane.
A dlane šíre,
šíra istota,
rovina ponúkania,
hniezdo dobrotivosti.
Čo máš na dlani, dávaš
každému, kto príde.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
