Spiritualita Arnolda Janssena: BL. MÁRIA HELENA STOLLENWERKOVÁ

„Nech ťa Boh naveky oslávi, nech ťa zahrnie dobrami za to, že si nešetrila svoj život […], lebo si správne kráčala pred tvárou nášho Boha“ (Jdt 13,20).        

Podcast:

Helena Stollenwerková sa narodila v nemeckom mestečku Rollesbroich 28. novembra 1852. Už v ranom detstve sa v nej čítaním misijnej tlače zrodila túžba ísť do Číny a venovať sa tamojším sirotám. Ako dvadsaťročná chcela nasledovať Boží hlas, ktorý ju volal do misií. V Nemecku však nikde nenašla rehoľné spoločensvtvo, ktoré by jej to umožnilio. Počas desaťročného čakania a rozlišovania trpezlivo čerpala posilu z modlitby a Eucharistie. Pri jednej púti do Kevelaeru sa dozvedela o Arnoldovi a jeho misijnej spoločnosti. P. Arnold jej hneď nevedel sľúbiť, že rehoľu misijných sestier naozaj založí, no ponúkol jej prácu v kuchyni. Prijala túto ponuku. Ako tridsaťročná prichádza do Steylu s nádejou, že sa jej raz podarí ísť do misií.

K založeniu Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého (SSpS) dochádza 8. decembra 1889. Helena sa považuje za spoluzakladateľku, a prijíma meno Mária. Sestry ju volali Matka Mária. Kongregácia rýchlo rástla; prvé sestry odišli na misie do Argentíny v roku 1895, o rok na to do Toga. Za sedem rokov mala misijná kongregácia už stovku sestier.

P. Arnold Janssen si uvedomoval aj potrebu modlitby za požehnanie misijnej práce. Preto sa rozhodol založiť aj tretiu rehoľnú kongregáciu, ktorá by sa venovala kontemplácii a modlitbe. Prišlo k tomu 8. decembra 1896. O dva roky na to Arnold požiadal matku Máriu, aby prešla ku kontemplatívnym sestrám. Matka Mária mala síce väčšiu túžbu zostať v kongregácii misijných sestier, no napokon dala svoj súhlas. Začala noviciát a prijala rehoľné meno Mária Virgo. Jej túžba ísť na misie do ďalekej Číny sa tak nikdy nenaplnila. V jeseni 1899 vážne ochorela. Na smrteľnej posteli mohla zložiť rehoľné sľuby ako sestra kongregácie Služobníc Ducha Svätého ustavičnej poklony. Zomrela 3. februára 1900 so slovami: „Ježišu, zomieram pre teba“. 7. mája 1995 ju pápež sv. Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú. Zázrakom potrebným pre jej blahorečenie bolo uzdravenie japonskej ženy trpiacej na Crohnovu chorobu (zápalové ochorenie čriev). Bl. Mária Helena nikdy nešla do misií, no jej celý život bol obetou za misie. Napodobnila tak svojho Pána a jeho eucharistické tajomstvo: stálou ochotou odpovedať Bohu „áno“ sa stala akoby „chlebom, rozlámaným pre život sveta.“

Misionárska spiritualita

Svätý Otec Ján Pavol II. vo svojej misijnej encyklike Redemptoris missio písal aj o misionárskej spiritualite, ktorú charakterizujú tieto prvky:  

Dať sa viesť Duchom. Ide tu o učenlivosť voči Duchu Svätému, ktorý nás chce formovať, aby sme sa stávali stále podobnejšími Kristovi, a pobáda nás ohlasovať evanjelium.

Žiť tajomstvo Krista „Poslaného“. Ide tu o úzke spoločenstvo s Kristom…, ktorý bol poslaný ohlasovať evanjelium. Misionár či misijná sestra sa majú „zrieknuť seba a všetkého“, aby v odstupe od osôb a vecí svojho okolia stali sa bratmi a sestrami tých, ku ktorým sú poslaní priniesť im Krista. Práve preto, že sú „poslaní“, pociťujú posilňujúcu prítomnosť Krista, ktorý ich sprevádza v každom okamihu života: „Neboj sa, veď ja som s tebou“ (Sk 18,9-10).

Milovať Cirkev a ľudí, ako ich miloval Kristus. Misie sú o láske a misionár je človek lásky. Aby mohol každému hlásať, že je milovaný Bohom, a že sám môže milovať, musí svoju lásku ku všetkým dokazovať tým, že dáva svoj život za blížneho. Láska je a zostane motívom misijného poslania. Všetko, čo sa koná z lásky, je vždy dobré a nie je nikdy bezvýznamné. 

Svätosť života. Každý misionár je len vtedy ozajstným misionárom, keď sa dá na cestu svätosti, ktorá nie je možná bez kontemplácie. Ak chce vierohodne ohlasovať, musí byť svedkom zážitku Boha a musí ako apoštoli povedať: „Čo sme videli a počuli, to vám zvestujeme, Slovo života“ (1Jn 1,1-3).

Človek Ježišových blahoslavenstiev. Žitím blahoslavenstiev misonár dokazuje, že kráľovstvo Božie už prišlo a že on ho už prijal.

Človek vnútornej radosti. Znakom každého ozajstného misionárskeho života je vnútorná radosť pochádzajúca z viery. Vo svete s mnohými problémami, ktoré vedú k pesimizmu, hlásateľ „blahozvesti“ musí byť človekom, čo v Kristovi našiel ozajstnú nádej.  (porov. Redemptoris Missio, 87-91)

Zemetrasenie v Číne

V internetovej encyklopédii „Wikipédia“ pod titulom „Katolícka cirkev v Číne“ možno nájsť aj dve fotografie prevzaté z misijného časopisu Stadt Gottes, ktorý založil P. Arnold. Na oboch vidno následky ničivého zemetrasenia z 27. mája 1927, ktoré zasiahlo provinciu Gansu a vyžiadalo asi 41 tisíc obetí na životoch.

Pod prvou fotografiou je nápis: „Mons. Theodor Buddenbrock, biskup z Lanchowfu, sediaci pred svojou biskupskou ‚rezidenciou‘ po strašnom zemetrasení“. Aká to bola rezidencia? Jednoduchý stan z plachiet, umiestnený pod veľkým stromom.

Na druhej fotografii vidno biskupa v ruinách kaplnky sirotinca, ktorá sa tak isto pri zemetrasení zrútila. Fotka zároveň zobrazuje aj jednu SSpS sestru, ktorá stojí uprostred spadnutého krovu kaplnky a objíma dve malé prestrašené siroty. Nepoznáme jej meno. V ľavom hornom rohu fotografie je však vložená fotografia tváre inej SSpS sestry. O nej sa píše v poznámke pod fotografiou: „Mons. Buddenbrock bol práve pri rozdávaní sv. prijímania počas sv. omše, keď prišiel prvý záchvev zemetrasenia. Väčšina prítomných rýchlo vybehla von, aby ich nezasypalo. Ctihodná sestra Konstancia si však všimla, že niektoré deti chýbajú, a preto sa vrátila späť do kaplnky. Podarilo sa jej ich zachrániť. Spadol však na ňu horiaci trám a usmrtil ju.“

Predstavme si, že tieto zachránené deti vyrástli a prišli sa pomodliť na hrob zosnulej sr. Konstancie, ktorá zomrela len preto, aby ony mohli žiť. Čo by voči nej cítili? Nebola by do ich vďačnosti zahrnutá aj matka Mária Helena, ktorá síce do Číny nikdy nevycestovala, ale predsa sa obetovala za to, aby tam mohli prísť jej misijné sestry?

V mojom večeradle

Vyzdobím skvostné večeradlo,
pripravím štedrú hostinu,
by veľa hostí so mnou k stolu sadlo,
ku pšeničnému chlebu, ku vínu
– pripravím štedrú hostinu.

S nádobou sĺz a so zásterou
na Hosťa počkám v preddverí,
umytých nôh sa milo dotknem perou
ako pri Božej večeri
– na Hosťa počkám v preddverí.

Nepríde sám, lež so sprievodom,

a bude iste ustatý,
s ním všetkých pouvádzam k svätým hodom
do vyzdobenej komnaty
– veď iste budú ustatí.

Vo venci požehnaných stolov
len láska bude kolovať
a v kruhu mýtnikov i apoštolov
sám Ježiš bude stolovať
– len láska bude kolovať.

Hodiny prejdú v potešení,
tu Láska spásu dovŕši,
keď do sŕdc – do čiaš s nardom utrpení

– tu Láska spásu dovŕši.





Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom. (Na automatický odber "Zamyslení na každy deň" je potrebné sa prihlasiť samostatne cez formulár na podstránke Zamyslení.)

Copyright © 2017 Spoločnosť Božieho Slova.
Všetky práva vyhradené.
Prihlásenie