Spiritualita Arnolda Janssena

Spiritualita Arnolda Janssena: BYŤ NA CESTÁCH

„Sám budem pásť svoje ovce a sám ich dám do košiara, hovorí Pán, Boh. Stratené vyhľadám, odohnané zavrátim, poranené obviažem, nemocné posilním, vykŕmené a nemocné ochránim a budem ich pásť svedomito“ (Ez 34,15-16).

Podcast:

Arnoldova zodpovednosť za šírenie Apoštolátu modlitby v rokoch jeho pôsobenia na škole v Bocholte mu pomáhala rásť v jeho apoštolskej horlivosti. Musel pritom veľa cestovať. „Letné prázdniny strávil cestovaním z mesta do mesta, aby presvedčil správcov farností, žeby zapísali svoje farnosti do Apoštolátu modlitby,“ spomína jeho brat Juniperus. Napr. cez prázdniny r. 1869 ponavštevoval skoro polovicu fár v münsterskej diecéze. Juniperus pokračuje: „Erfurtský farár mi povedal, že Arnold prišiel k nemu na faru napoly mŕtvy od hladu potom, čo celý deň nič nejedol.“ Neskôr často opakoval novým misionárom: „To krásne v živote nie je nemať žiadne starosti a trápenia, lež mocou Ducha Svätého a v spojení s Ježišom znášať ťažkosti a robiť aj to, čo nám ide ťažko.“

Keď sa z jeho misijného seminára stala rehoľná spoločnosť, snažil sa o zavedenie takých metód evanjelizácie a foriem spoločného života, ktoré by boli vhodné pre rehoľných misionárov. Kládol napríklad veľký dôraz na spoločenstvo s biskupom a miestnou cirkvou; chcel, aby sa jeho misionári nevenovali iba farskej pastoračnej činnosti, lež aby videli širší horizont evanjelizačných potrieb aj mimo hraníc farností a boli vnímaví na potreby doby. Bolo to akoby v duchu motta: „Našou farnosťou je celý svet“. V roku 1890 napísal misionárom v Argentíne: „Podľa môjho názoru rehoľníci by mali byť niečo ako „mobilné jednotky”, alebo ako soľ, ktorá sa nasype raz tu a potom zas inde, aby duchovne ovplyvnili svoje okolie.“ A v roku 1894 zodpovedným za pastoračnú starostlivosť emigrantov vyčítal: „Nebudete naplno misionármi, ak sa budete venovať iba kázaniu a liturgickým sláveniam”.

Misijná farnosť

Pekný obraz farnosti a jej nových výziev ponúka pápež František: „Farnosť nie je zastaraná štruktúra; má veľkú flexibilitu a môže na seba vziať rozličné podoby v závislosti od schopností a misijnej kreativity svojho pastiera a miestneho spoločenstva. Aj keď to určite nie je jediná inštitúcia ohlasovania evanjelia, ak je schopná neustále sa reformovať a adaptovať, bude aj naďalej ‚Cirkvou žijúcou uprostred domov svojich synov a dcér‘. To predpokladá, že bude naozaj v kontakte s rodinami a so životom veriacich a že nezostane len nefunkčnou štruktúrou oddelenou od ľudí alebo skupinou vyvolených, zahľadených do seba.

Farnosť je prítomnosťou Cirkvi na konkrétnom území; miestom načúvania Slovu a rastu kresťanského života; miestom dialógu, ohlasovania a štedrej lásky; miestom adorácie a slávenia. Prostredníctvom vlastných aktivít farnosť povzbudzuje a formuje svojich členov, aby boli činní v evanjelizácii.

Je to spoločenstvo spoločenstiev, svätyňa, do ktorej sa chodia napiť vysmädnutí, aby vládali pokračovať v ceste; je centrom neustáleho misijného snaženia. Musíme si však uvedomiť, že výzva na obnovu a reformu farností ešte nepriniesla dostatočné ovocie, ktorým by malo byť to, aby farnosti boli bližšie ľuďom, aby sa stali prostredím živého spoločenstva i spolupráce a celkom sa sústredili na misiu” (EG 28).

Cirkev prijala od svojho Pána univerzálne poslanie pre všetky národy. Preto aj jej pastoračná starostlivosť musí byť doplnená misijnou činnosťou. Ak nás Pán v evanjeliu vyzýva zanechať 99 oviec a ísť hľadať tú, čo sa stratila (Mt 18,12), tak to platí ešte naliehavejšie aj dnes, a to dokonca v opačnom poradí. Pápež František hovorí: „Bratia a sestry, my však máme iba tú jednu. Tých 99 nám chýba! Preto musíme vyjsť a ísť hľadať ďalších 99.” Platí to aj pre naše farnosti – tiež majú mať misijný ráz.

Záchranná stanica

Na nebezpečnom morskom pobreží, kde často stroskotávali lode, stála malá a jednoduchá záchranná stanica. Pozostávala iba z jednej chaty a jedného člnu. Úlohou dobrovoľníckych záchranárov bolo pozorovať situáciu na mori a zachraňovať stroskotancov. Ak bolo potrebné niekomu pomôcť, záchranári boli pripravení dňom i nocou vyplávať na more. Postupne rástol počet dobrovoľníkov a zakúpili si aj viac záchranných člnov. Niektorí sa neskôr začali domnievať, že záchranná stanica je slabo vybavená a že ju treba upraviť, aby sa pre stroskotancov stala útulnejším miestom. Preto ju prebudovali.

Následne ju začali dobrovoľníci využívať aj na ich vlastné stretnutia a rekreácie. Stala sa akýmsi klubom. Postupom času už len málokto z dobrovoľníkov bol ochotný ísť na more a zachraňovať iných. Preto sa rozhodli na túto prácu najať jednu firmu. No práve v tom čase stroskotala pri pobreží loď. Posádka najatej firmy priviezla na záchrannú stanicu množstvo premočených, špinavých, chorých, chudobných a ľudí rôznej farby pleti. To spôsobilo malý chaos v tomto obnovenom klube. Vlastníci reagovali na to okamžite tým, že dali vybudovať sprchy, kde by sa stroskotanci mohli umyť pred vstupom do stanice.

Na nasledujúcom stretnutí došlo k rozdeleniu členov klubu. Väčšina z nich chcela, aby sa už viac na záchrannej stanici neposkytovala záchranárska služba, pretože to prekážalo v iných spoločenských aktivitách. Iní namietali argumentujúc tým, že poslaním záchrannej stanice je predsa záchrana stroskotancov a nič iné. Prišlo k hlasovaniu. Tí, čo namietali, prehrali a bolo im povedané, že ak chcú naďalej zachraňovať stroskotancov, mali by si postaviť vlastnú záchrannú stanicu. Tak aj urobili. Lenže v priebehu rokov aj táto stanica prešla rovnakými zmenami ako prvá a stala sa takisto klubom. Nahradila ju nová záchranná stanica. História sa však opäť zopakovala.

Ak dnes navštívite toto miesto, na pobreží nájdete množstvo zariadení, ktoré sú však už len klubmi. V mori aj naďalej dochádza k stroskotaniu lodí, no väčšina ich obetí – žiaľ – končí utopením.

Cesta

Keď premeníš ma v steblo žita,

budem stáť v poli pobožne,

jak sklonený klas, čo sa pýta,

či ho žnec ešte nezožne.

Bude mi spievať prepelica,

vánok sem zvábi motýľa

a pošteklím vám, ženci, líca,

v ktorých sa láska chytila.

A keď už budem v snope, v kríži,

poznám, že sa mi chvíľa blíži,

vidly ma hodia na rebrinák.

Ó, Bože! Akože?

Aj do mláťačky?… Chlieb sa inak

narodiť nemôže?

 Gorazd Zvonický, zbierka: Napárať čím viac lyka

Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!

Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom.
(Na automatický odber "Zamyslení na každy deň" je potrebné sa prihlasiť samostatne cez formulár na podstránke Zamyslení.)
kontakty zamyslenia mis. omš. sp. menu Dar na misie