„Sám budem pásť svoje ovce a sám ich dám do košiara, hovorí Pán, Boh. Stratené vyhľadám, odohnané zavrátim, poranené obviažem, nemocné posilním, vykŕmené a nemocné ochránim a budem ich pásť svedomito“ (Ez 34,15-16).
Podcast:
Arnoldova zodpovednosť za šírenie Apoštolátu modlitby v rokoch jeho pôsobenia na škole v Bocholte mu pomáhala rásť v jeho apoštolskej horlivosti. Musel pritom veľa cestovať. „Letné prázdniny strávil cestovaním z mesta do mesta, aby presvedčil správcov farností, žeby zapísali svoje farnosti do Apoštolátu modlitby,“ spomína jeho brat Juniperus. Napr. cez prázdniny r. 1869 ponavštevoval skoro polovicu fár v münsterskej diecéze. Juniperus pokračuje: „Erfurtský farár mi povedal, že Arnold prišiel k nemu na faru napoly mŕtvy od hladu potom, čo celý deň nič nejedol.“ Neskôr často opakoval novým misionárom: „To krásne v živote nie je nemať žiadne starosti a trápenia, lež mocou Ducha Svätého a v spojení s Ježišom znášať ťažkosti a robiť aj to, čo nám ide ťažko.“
Keď sa z jeho misijného seminára stala rehoľná spoločnosť, snažil sa o zavedenie takých metód evanjelizácie a foriem spoločného života, ktoré by boli vhodné pre rehoľných misionárov. Kládol napríklad veľký dôraz na spoločenstvo s biskupom a miestnou cirkvou; chcel, aby sa jeho misionári nevenovali iba farskej pastoračnej činnosti, lež aby videli širší horizont evanjelizačných potrieb aj mimo hraníc farností a boli vnímaví na potreby doby. Bolo to akoby v duchu motta: „Našou farnosťou je celý svet“. V roku 1890 napísal misionárom v Argentíne: „Podľa môjho názoru rehoľníci by mali byť niečo ako „mobilné jednotky”, alebo ako soľ, ktorá sa nasype raz tu a potom zas inde, aby duchovne ovplyvnili svoje okolie.“ A v roku 1894 zodpovedným za pastoračnú starostlivosť emigrantov vyčítal: „Nebudete naplno misionármi, ak sa budete venovať iba kázaniu a liturgickým sláveniam”.
Misijná farnosť
Pekný obraz farnosti a jej nových výziev ponúka pápež František: „Farnosť nie je zastaraná štruktúra; má veľkú flexibilitu a môže na seba vziať rozličné podoby – v závislosti od schopností a misijnej kreativity svojho pastiera a miestneho spoločenstva. Aj keď to určite nie je jediná inštitúcia ohlasovania evanjelia, ak je schopná neustále sa reformovať a adaptovať, bude aj naďalej ‚Cirkvou žijúcou uprostred domov svojich synov a dcér‘. To predpokladá, že bude naozaj v kontakte s rodinami a so životom veriacich a že nezostane len nefunkčnou štruktúrou oddelenou od ľudí alebo skupinou vyvolených, zahľadených do seba.
Farnosť je prítomnosťou Cirkvi na konkrétnom území; miestom načúvania Slovu a rastu kresťanského života; miestom dialógu, ohlasovania a štedrej lásky; miestom adorácie a slávenia. Prostredníctvom vlastných aktivít farnosť povzbudzuje a formuje svojich členov, aby boli činní v evanjelizácii.
Je to spoločenstvo spoločenstiev, svätyňa, do ktorej sa chodia napiť vysmädnutí, aby vládali pokračovať v ceste; je centrom neustáleho misijného snaženia. Musíme si však uvedomiť, že výzva na obnovu a reformu farností ešte nepriniesla dostatočné ovocie, ktorým by malo byť to, aby farnosti boli bližšie ľuďom, aby sa stali prostredím živého spoločenstva i spolupráce a celkom sa sústredili na misiu” (EG 28).
Cirkev prijala od svojho Pána univerzálne poslanie pre všetky národy. Preto aj jej pastoračná starostlivosť musí byť doplnená misijnou činnosťou. Ak nás Pán v evanjeliu vyzýva zanechať 99 oviec a ísť hľadať tú, čo sa stratila (Mt 18,12), tak to platí ešte naliehavejšie aj dnes, a to dokonca v opačnom poradí. Pápež František hovorí: „Bratia a sestry, my však máme iba tú jednu. Tých 99 nám chýba! Preto musíme vyjsť a ísť hľadať ďalších 99.” Platí to aj pre naše farnosti – tiež majú mať misijný ráz.
Záchranná stanica
Na nebezpečnom morskom pobreží, kde často stroskotávali lode, stála malá a jednoduchá záchranná stanica. Pozostávala iba z jednej chaty a jedného člnu. Úlohou dobrovoľníckych záchranárov bolo pozorovať situáciu na mori a zachraňovať stroskotancov. Ak bolo potrebné niekomu pomôcť, záchranári boli pripravení dňom i nocou vyplávať na more. Postupne rástol počet dobrovoľníkov a zakúpili si aj viac záchranných člnov. Niektorí sa neskôr začali domnievať, že záchranná stanica je slabo vybavená a že ju treba upraviť, aby sa pre stroskotancov stala útulnejším miestom. Preto ju prebudovali.
Následne ju začali dobrovoľníci využívať aj na ich vlastné stretnutia a rekreácie. Stala sa akýmsi klubom. Postupom času už len málokto z dobrovoľníkov bol ochotný ísť na more a zachraňovať iných. Preto sa rozhodli na túto prácu najať jednu firmu. No práve v tom čase stroskotala pri pobreží loď. Posádka najatej firmy priviezla na záchrannú stanicu množstvo premočených, špinavých, chorých, chudobných a ľudí rôznej farby pleti. To spôsobilo malý chaos v tomto obnovenom klube. Vlastníci reagovali na to okamžite tým, že dali vybudovať sprchy, kde by sa stroskotanci mohli umyť pred vstupom do stanice.
Na nasledujúcom stretnutí došlo k rozdeleniu členov klubu. Väčšina z nich chcela, aby sa už viac na záchrannej stanici neposkytovala záchranárska služba, pretože to prekážalo v iných spoločenských aktivitách. Iní namietali argumentujúc tým, že poslaním záchrannej stanice je predsa záchrana stroskotancov a nič iné. Prišlo k hlasovaniu. Tí, čo namietali, prehrali a bolo im povedané, že ak chcú naďalej zachraňovať stroskotancov, mali by si postaviť vlastnú záchrannú stanicu. Tak aj urobili. Lenže v priebehu rokov aj táto stanica prešla rovnakými zmenami ako prvá a stala sa takisto klubom. Nahradila ju nová záchranná stanica. História sa však opäť zopakovala.
Ak dnes navštívite toto miesto, na pobreží nájdete množstvo zariadení, ktoré sú však už len klubmi. V mori aj naďalej dochádza k stroskotaniu lodí, no väčšina ich obetí – žiaľ – končí utopením.
Cesta
Keď premeníš ma v steblo žita,
budem stáť v poli pobožne,
jak sklonený klas, čo sa pýta,
či ho žnec ešte nezožne.
Bude mi spievať prepelica,
vánok sem zvábi motýľa
a pošteklím vám, ženci, líca,
v ktorých sa láska chytila.
A keď už budem v snope, v kríži,
poznám, že sa mi chvíľa blíži,
vidly ma hodia na rebrinák.
Ó, Bože! Akože?
Aj do mláťačky?… Chlieb sa inak
narodiť nemôže?
Gorazd Zvonický, zbierka: Napárať čím viac lyka
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
