Podcast:
Milí priatelia!
Latinským výrazom „Te Deum“ sa zvykne označovať sv. omša na záver akademického roka; podobne ako na jeho začiatku býva „Veni Sancte“, slávenie, spojené so vzývaním Ducha Svätého. Záver teda poznačuje „Te Deum“, vychádzajúce z prvých slov latinského chválospevu „Te Deum laudamus“, Teba, Bože, chválime. Chválou sa završuje námaha a úsilie venované osvojovaniu si vedomostí a ponárania sa do právd nielen fyzického sveta, ale i toho duchovného.
Zaujímavým prvkom však je, že „Te Deum“ nie je tak úplne „na konci“. Obdobie prednášok sa už zavŕšilo, no študentov čaká ešte skladanie skúšok. Ide tak o „chválu“ akoby „na ceste“. Tak napríklad na Trnavskej univerzite, kde študujú naši seminaristi, sme už Te Deum slávili 4. mája; ružomberské UPAC či bratislavské UPeCe, v ktorých pôsobia naši spolubratia, ho slávia 13. mája (mimochodom, pekný mariánsky dátum, ktorý vtláča mesiacu máj dôležitú črtu, a súčasne ide o predvečer slávnosti Nanebovstúpenia Pána).
Pána chválime nielen za to, čo sa nám s jeho pomocou už podarilo. Chválou rozpoznávame jeho blízkosť a prítomnosť v tom, čo prežívame; a vyjadrujeme ňou i hlbokú dôveru, že nás neopustí. Tak nás totiž inšpirujú slová mnohých žalmov, ktoré sa nesú na melódii chvály. Ony sú priam manuálom ako chváliť Pána. „Obetuj Bohu obetu chvály…“ pozýva Ž 50,14, a dodáva sťaby odpoveď z Božích úst: „Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí; a kto kráča bez úhony, tomu ukážem Božiu spásu“ (50,23). Chvála vyjadruje štýl života. Aj preto posledný verš posledného žalmu žaltára pozýva: „…všetko, čo dýcha, nech chváli Pána“ (Ž 150,6). Teda každý život má pulzovať chválou Boha.
Náš zakladateľ, sv. Arnold Janssen, v prvom čísle svojho časopisu „Malý posol Božského Srdca“, ktorý sa stal nástrojom na šírenie apoštolátu modlitby i misijnej myšlienky, ešte pred samotným založením prvého misijného domu, okrem iného napísal: „Chváľme Najsvätejšiu Trojicu a najmä tú požehnanú tretiu Osobu, skrze ktorú, slovami svätých, nám veľký Boh dáva bozk svätej stvoriteľskej, otcovskej a snúbeneckej lásky; v ktorej sa nám dáva v posväcujúcej milosti. …Tak ako sa večný Boh spája so svojím Synom Ježišom, tak nás miluje, posväcuje a spája sa s nami v Duchu Svätom.“ No sv. Arnold nepozýva iba chváliť Trojjediného Boha. Stojí za povšimnutie, že neskôr vo svojich listoch, adresovaných spolubratom povereným zodpovednosťou za iných, pripomína: „Už starí ľudia hovorili, koľko dokáže priateľské slovo chvály. Prosím, využite naplno každú príležitosť na vyslovenie takéhoto slova. Mám nádej, že táto metóda sa ukáže ako veľmi účinná. Existujú určití spolubratia, ktorí veľmi trpia, keď vnímajú predstaveného iba ako toho, kto napomína. Preto je pravidlo, ktoré som práve spomenul, mimoriadne dôležité. Prosím, skúste to niekedy. Som presvedčený, že vám to prinesie dobré výsledky…“ (List Koesterovi, Steyl, 12.1.1903).
Niečo na tom bude. Ak sa učíme chváliť Pána v každom momente života, dôverujúc, že chvála nám otvára vnímanie Božej blízkosti; nepochybne niečo podobné platí o našich vzťahoch. Chvála, ktorá je namieste, má úžasnú schopnosť otvárať srdcia iných a naladiť ich na vlnovú dĺžku dobra.
Chváľme teda Pána a nešetrime pravdivou chválou ani voči tým, ktorým ona môže pomôcť rásť!
Pochválený buď Ježiš Kristus!
P. Marek Vaňuš SVD
Foto: AI vizualizácia
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
