„Náš Boh je stravujúci oheň“ (Hebr 12,29).
Podcast:
Pojem charizma je gréckeho pôvodu a v náboženskej terminológii označuje zvláštny dar Ducha Svätého. Jeho používanie v súvislosti so zasväteným životom je relatívne nové. Nepoužíva ho ani II. Vatikánsky koncil v dekréte Perfectae caritatis (O obnove rehoľného života), hoci sa na iných miestach zmieňuje o rôznorodosti chariziem vnútri kresťanskej komunity. Dnes je však už tento termín zaužívaný, pričom pod ním máme na mysli charizmu zakladateľa, čiže pôvodnú charizmu rehoľnej spoločnosti. Duch Svätý viedol a obdaroval zakladateľa špecifickým darom, charizmou, aby vzniklo rehoľné spoločenstvo s konkrétnym poslaním. Charizma prichádza k nám ako duchovné dedičstvo, ktoré sa rozvinulo vďaka duchu zakladateľa a zdravej tradície každej rehoľnej spoločnosti. Zakladatelia sú osoby, ktorých sa Boh dotkol v istom momente dejín spásy a viedol ich svojím Duchom, aby mohli odpovedať na znamenia svojej doby.
Charakteristický prvok charizmy je jej osobitá spiritualita pochopená v širokom zmysle. Vo Vita Consecrata 93 sa táto spiritualita definuje ako „konkrétny vzor vzťahu k Bohu a vzťahu k prostrediu, charakterizovaný osobitnými črtami duchovnosti alebo formami činnosti, ktoré zdôrazňujú ten či onen aspekt jediného Kristovho tajomstva.“
Akú osobnú a zakladeľskú charizmu mal sv. Arnold Janssen? Bezpochyby to bola misijná charizma: Byť misionárom pre ľudí – konkrétne išlo o zámorské misie. To ho viedlo k tomu, aby vedený Duchom Svätým založil rehoľno-misijnú spoločnosť, a to i napriek mnohým ťažkostiam. Založenie Spoločnosti Božieho Slova nebolo dôsledkom nejakého momentálneho nadšenia, ale vychádzalo z trinitárneho tajomstva: Boh je láska. Na tomto centrálnom tajomstve viery budoval Arnold svoj život a svoju službu misijnému poslaniu Cirkvi. To je aj jadrom jeho spirituality a charizmy.
Jedna osoba Najsvätejšej Trojice – Božie Slovo – sa stalo telom, človekom v Ježišovi Kristovi. Toto je hlavnou náplňou evanjelizácie a neslýchanou radostnou správou, ktorú treba odovzdávať ďalej. Boží Syn, Emanuel, je „Boh s nami“. Je to akoby Boh roztvoril ruky a objal celé ľudstvo. Tu sa rodí misia a poslanie „byť misionárom“. Táto hlboká pravda viedla sv. Arnolda najskôr k otvoreniu misijného seminára, z ktorého sa neskôr vyvinula Spoločnosť Božieho Slova.
Tvorivá vernosť a odvaha
Apoštolská exhortácia Vita Consecrata vyzýva zasvätené osoby, aby sa s odvahou angažovali v misijnej úlohe Cirkvi a vyvinuli „podnikavosť, vynaliezavosť a svätosť zakladateľov a zakladateliek, a mohli tak odpovedať na znamenia čias, ktoré sa vynárajú v dnešnom svete.“ (VC 37) Povzbudzuje ich aj k tomu, aby sa pozerali s optimizmom do budúcna: „Nemáte len spomínať a rozprávať o slávnej minulosti, ale aj budovať nové veľké dejiny! Hľaďte do budúcnosti, ku ktorej vás vedie Duch, aby znovu s vami konal veľké diela.“ (VC 110)
Rehoľníčka Joan Chittister, ktorá hodnotí súčasnú situáciu zasväteného života, píše: „To, čoho by sa mali zasvätené osoby obávať, nie je strata inštitúcií, lež strata ohňa, charizmy samej. Je to strata silnej prorockej prítomnosti, podkopávajúca korene zasväteného života. Rehoľný život musí pripomínať svetu, akým môže byť a akým musí byť; a to v tom najhlbšom, v najlepšom a v najľudskejšom zmysle. Rehoľný život žije na okraji spoločnosti, aby od nej mal odstup a mohol ju posudzovať; žije v jej hĺbke, aby ju mohol konfrontovať; a žije v jej centre, aby ju vedel chápať. Zasvätený život musí svetu pripomínať Božiu vôľu.“
Charizma je akoby oheň v oku Boha, ktorým Boh pozerá na nás. Chce nás zapáliť, ako horiaci knôt zapaľuje sviečku. Kto bude klásť otázky „prečo“ v každej dobe, ak v Cirkvi nebudú zasvätené osoby? Kto sa rozhodne pre zasvätený život, ak nebude vidieť príklad tých, ktorí ho aj žijú?!
Oheň
V jednej legende sa hovorí o tom, ako opát Lót išiel navštíviť opáta Jozefa a povedal mu:
„Otče, nakoľko len môžem, zachovávam rehoľné pravidlá, postím sa, modlím sa a meditujem, zachovávam ticho, a usilujem sa udržiavať si čistotu mysle. Čo ešte viac by som mal robiť?“
Starý mních sa postavil na nohy, vystrel ruky k nebu, roztiahol pritom prsty, ktoré sa akoby premenili na desať horiacich fakieľ a povedal:
„Ak chceš, môžeš sa stať blčiacim ohňom!“
Jedného dňa si sa pozrel…
Jedného dňasi sa pozrel na mňa,
tak ako si sa pozrel na Petra…
Moje oči ťa nevideli,
ale cítil som,
že nebo zostupuje ku mne.
Aký to len bol boj ticha nocí,
– tvoja láska a moja túžba –,
až prišlo oslobodenie!
Jedného dňa si sa pozrel na mňa
a ešte cítim stopu tvojho hlasu,
ktorý ma objal v mojom vnútri.
Doteraz kráčam snívajúc o tom stretnutí…
Jedného dňasi sa pozrel na mňa,
tak ako si sa pozrel na Petra…
Ernestina de Champourci 2 prílohy
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
